Kto to je a ako vyzerá?

Čo tvorí hranice človeka a čo ho vôbec robí ľudským? Čo znamená v dnešnej dobe vytvárať reprezentáciu konkrétnej osoby? Ako nanovo premyslieť žáner portrétu, aby bol schopný vyjadriť novo ustanovujúce sa hranice a vzťahy medzi človekom a prírodou, človekom a umelou inteligenciou, človekom a digitalitou? Ako môže súčasný umelecký jazyk zachytiť komplexnosť týchto vzťahov?

Kurátorská koncepcia výstavy Hranice člověka sľubuje mnoho. Ako súčasť širšieho výskumného projektu na PdF UHK vychádza z hľadania súčasných spôsobov redefinície portrétneho žánru, zohľadňujúc ako nové technológie (napríklad využitím AI pri tvorbe diel), tak aj súčasné teoretické uchopenia koncepcie ľudstva. Tvorba študentstva KVKTT UHK sa tu stretáva v rozhovore s dielami svojich pedagógov a prizvaných hostí. Diváctvo môže opäť vzhliadnuť známe aj menej známe práce už etablovaného umelectva v medzigeneračnom dialógu obohacujúcom obe strany o nové možnosti čítania ich tvorby. Aj keď celkové architektonické riešenie výstavy má svoje nedostatky – niektoré drobné kusy až príliš utápa okolitý priestor, iné ho zahlcujú až príliš –,  jednotlivé diela na seba zväčša funkčne nadväzujú a vytvárajú menšie tematické celky.

A nech nechodím len okolo horúcej kaše; na vrchnom poschodí možno vidieť prítomný posledný diel triptychu videí Zeď od Daniely Baráčkovej, zachytávajúci performatívnu akciu búrania dokonalej bielej steny.  V recenzií na výstavu v Pragovke pred siedmimi rokmi bolo video interpretované ako demolačná činnosť symbolizujúca snahu vymaniť sa z uväznenia v kolotoči neurotického perfekcionizmu každodennosti (zobrazeného v predošlých dielach, tu neuvedených). Na výstave v Galérií NTK fungovalo video o čosi viac ako rýmovanie – rým k študentským prácam skúmajúcim hranice a rozhranie medzi človekom a digitalitou. V diele Elišky Vrabcovej je obraz vytváraný prostredníctvom algoritmu, kde vstupné dáta pre jeho realizáciu poskytuje čip zachytávajúci pulz diváckeho prstu. Práce ďalšieho študentstva povedľa predstavili o čosi slabšie koncepčné uchopenie portrétneho žánru vyjadreného v digitálnom médiu – a síce 3D model hlavy na projekčnom plátne a iné podobné práce.  

Aj keď nie málo dielam čosi chýbalo z hľadiska výtvarnej a myšlienkovej precíznosti, jednoznačne pozitívne možno hodnotiť pomerne efektívnu komunikatívnosť väčšiny z nich. A ostatne, nie je práve zrozumiteľnosť súčasného umenia tým, po čom už mnohí dlhodobo volajú? Musíme si ale priznať, že občas so sebou ľahká zrozumiteľnosť nesie i riziko prechodu k otrockej doslovnosti. Občas diela pred pádom za túto hranicu uchránilo pútavé remeselné spracovanie – ako napríklad metonymické dielo Sítě II, tvorené abstraktnými lineárnymi obrazmi vyrytými na sklo nepoužívaných mobilných telefónov. Inokedy to bola nápaditá práca s priestorom dodávajúca dielu nový rozmer – Rada do života vyšitá na stuhe, zavesená a ledva čitateľná v diaľke na vnútornom obvode prierezu v prvom podlaží.  

V tomto medzigeneračnom dialógu však celkovo často vyznievala nemalá časť diel študentiek a študentov v menej lichotivom svetle. Nemôžem sa zbaviť domnienky, že výrazná nevyváženosť diel čo do schopnosti poctivo a výtvarne dotiahnuť komunikovanú ideu nebola žiadaným javom kurátorskej koncepcie. Tak napríklad, ak premýšľame nad otázkou o zobrazení človeka, nad redefiníciou žánru portrétu v dobe po uvedení umelej inteligencie ako voľne dostupného produktu na trh, v prvom rade to vyžaduje zaujatie kritického postoja voči samotným AI modelom a ich fungovaniu. Netvrdím, že sa má ísť o zaujatie apriori negatívneho stanoviska voči nim alebo hlúpo trvať na ich odmietaní v súvislosti s umeleckou činnosťou. Avšak v slučke prehrávať sériu už klasického meme materiálu chybných AI image (nikdy netvorených so zámerom byť umením) a doplniť ho o konverzáciu s jazykovým modelom nad témou rozdielu medzi AI a ľudským umením sa mi zdá málo. A navyše, čo je  vôbec ľudské umenie v súčasnosti? Samotný nápad sa síce javí ako zaujímavý, celkové vyznenie diela je ale pomerne prvoplánové a nekritické, čomu nepomáha ani inštalácia v štýle náčrtovej estetiky myšlienkových máp.

Napriek mnohým nedostatkom je vo výstavnom projekte predsa len citeľná poctivá intelektuálna práca. Výstava kladúca sa si za cieľ priniesť „redefinici tradičního výtvarného žánru portrétu“ nezabudla obísť ani otázku týkajúcu sa snahy o definíciu samotného pojmu človeka a premýšľania o jeho premenách vo svetle aktuálnych udalostí tvoriacich súčasnosť. Napríklad aj poukázaním na pretrvávajúcu (i)relevanciu koncepcií definujúcich človeka na základe jeho národnej príslušnosti (Eva Jiřička, dielo Slídit). Rovnako pozornosti neunikol ani prieskum nových možností umeleckej komunikácie s nárastom nových nástrojov a médií. Aj keď občas som naozaj zaváhala, či je ešte niektoré diela vhodné zastrešovať žánrom portrétu, nepochybne zaujímavo rozvíjali ústrednú tézu výstavy. A to tézu neotrepanú a pritom nanajvýš naliehavú a aktuálnu.

Studenti UHK: Barbora Bílková, Sofie Eliášová, Aneta Hloucalová, Aneta Jarošová, Jan Koťátko, Kamila Kuldová, Barbora Maisnerová, Lada Nováková, Lada Michaela Pelcová, Vít Ondroušek, Anežka Šrejberová, Adam Šťovíček, Eliška Vrabcová a další / Pedagogové a hosté: Daniela Baráčková, Viktor Dedek, Anna Hulačová, Tomáš Hrůza, Eva Jiřička, Tomáš Moravec, Tereza Severová / Hranice člověka / kurátorky: Petra Filipová a Tereza Severová / Galerie NTK / 14. 2. –⁠⁠⁠⁠⁠ 16. 3. 2025. 

Foto: Marcel Rozhoň