Artalk – Brand Abramović

28. 11. 2025Maja ŠtefančíkováRecenze

Retrospektíva Mariny Abramović vo Viedni prezentuje širokú škálu jej tvorby od starších performancií až po najnovšie diela, ktoré sa však vyznačujú stratou radikality jej pôvodných performatívnych gest.

Výstava Mariny Abramović v Albertine Modern vo Viedni je veľkorysou retrospektívou viac než päťdesiatročnej tvorby tejto umelkyne. Už samotný spôsob produkcie výstavy naznačuje, že nejde o otvorený experiment, ale o stabilizovaný kánon – starostlivo kurátorovaný, archivovaný a bezpečne distribuovaný.

Kľúčom k čítaniu práce Mariny Abramović je biografický a geopolitický kontext. Vyrastala v povojnovom Belehrade v rodine partizánskych hrdinov a predstaviteľov komunistického režimu: privilégium, ale aj emocionálne chladná, disciplinárna výchova. Napätie medzi mocou a intimitou, kontrolou a zraniteľnosťou sa v jej diele vracia neustále. Telo je pre ňu miestom politického aj existenciálneho stretu týchto protikladov.

Marina Abramović, Freeing the Voice, 1975, Performancia, 3 hodiny, Studentski kulturni centar (SKC), Belgrad. S dovolením Marina Abramović Archives © Courtesy of the Marina Abramović Archives / Bildrecht, Vienna 2025

Od začiatku pracuje so sebou ako médiom trvania. Jej fyzická prítomnosť sa stáva situáciou – historickým, politickým a ontologickým poľom, kde sa trvanie premieňa na riziko, vytrvalosť a skúšku hraníc. Preto svoje skoré práce označuje ako Rhythm – štruktúry monotónnosti a vyčerpania, v ktorých telo vstupuje do stavov straty kontroly, bolesti a krajného ohrozenia.

Radikálnym zlomom je performancia Rhythm 0 (1974), v ktorej sa Abramović vzdáva aktívnej pozície a stáva sa pasívnym objektom. Na stôl kladie 72 predmetov, od neškodných po nebezpečné, a dovolí publiku robiť s jej telom čokoľvek. Výstava tejto akcii venuje dve miestnosti: rekonštrukciu objektového stola a dobovú dokumentáciu zachytávajúcu postupnú eskaláciu správania publika až po moment, keď jej divák vloží do ruky nabitý revolver. Nejde však len o extrém, ale aj o presnú analýzu mechanizmu moci: keď subjekt zruší vlastné hranice, spoločnosť ich začne testovať s desivou ľahkosťou.

Dôležitú líniu výstavy tvorí obdobie spolupráce s Ulayom v 70. a 80. rokoch. Návštevníctvo doň vstupuje cez re-performancie diela Imponderabilia (1977), ktoré ich stavia pred fyzické aj symbolické rozhodnutie a konfrontáciu s vlastnou telesnosťou, hanbou a zraniteľnosťou. Za týmto prahom sa otvára archív radikálnych videoperformancií skúmajúcich dôveru, závislosť a moc v partnerskom vzťahu.

Ulay / Marina Abramović, Breathing In, Breathing Out, April 1977, Performancia, 19 minút, Studentski kulturni centar (SKC), Belgrad. S dovolením Marina Abramović Archives © Ulay/Marina Abramović. Courtesy of the Marina Abramović Archives / Bildrecht, Vienna 2025

Emocionálne aj politicky najťažším bodom výstavy je dielo Balkan Baroque (1997). Abramović sa v ňom vyrovnáva s traumou rozpadu Juhoslávie, vojnou a kolektívnou vinou, inscenovanou cez obraz „vlčích potkanov“ – jedincov dohnaných ku kanibalizmu, až napokon zostane jeden zdevastovaný „víťaz“. Táto metafora je však z dnešnej perspektívy problematická: riskuje zovšeobecňovanie „balkánskej identity“ a reprodukuje antropocentrický rámec, v ktorom sú zvieratá len nositeľmi ľudského násilia. Zároveň práve táto ambivalencia tvorí dôležitú vrstvu diela. Inštalácia pozostáva z tmavého, krvavočerveného priestoru, kopy kravských kostí a trojkanálovej projekcie v tvare kríža. Pôvodne išlo o živú performanciu na Benátskom bienále, kde Abramović štyri dni po sebe šesť hodín denne umývala krvavé kosti, zatiaľ čo spievala juhoslovanské piesne – márny pokus „zmyť si krv z rúk“. V muzeálnej verzii však fyzická radikalita ustupuje symbolickému obrazu, čím sa zvýrazňuje napätie medzi performanciou a jej inštitucionalizovanou pamäťou.

Marina Abramović, Balkan Baroque, Jún 1997, Performancia, 4 dni, 6 hodín, 47. Benátske bienále,. S dovolením Marina Abramović Archives a Lisson Gallery © Courtesy of the Marina Abramović Archives / Bildrecht, Vienna 2025

Toto napätie sa výstava nesnaží úplne neutralizovať: zahŕňa aj štyri živé re-performancie jej starších diel, uvádzané v presne určených časových blokoch počas bežnej galerijnej prevádzky. Najužívanejším – a najsilnejšie pôsobiacim – gestom je Luminosity (1997), založená na extrémnej telesnej statike a expozícii tela. Tieto re-performancie nadväzujú na performatívny obrat, ku ktorému Abramović prispela na prelome 90. a nultých rokov, keď systematicky rozvíjala prax re-performovania vlastných aj cudzích performancií. Tým narušila mýtus jedinečnosti autorky performerky a otvorila médium ďalším telám, generáciám a kontextom. Performancia sa tak prestáva viazať výlučne na jednorazový akt a vstupuje do rytmu inštitúcie ako zdieľateľná a opakovateľná skúsenosť.

Posledná časť výstavy, venovaná neskorej tvorbe umelkyne, sa posúva do roviny introspektívneho „wellnessu“, ktorý neutralizuje pôvodnú radikalitu jej performatívneho gesta. Zóna spomalenia, ticha a regenerácie je postavená na Transitory Objects – objektoch určených na telesnú aktiváciu v troch polohách: sed, ľah, státie. Diváctvo tieto objekty aktívne využíva, nie však ako nástroj konfrontácie s vlastnými limitmi, ale skôr ako estetizovanú servisnú zónu súčasného wellness diskurzu.

V tomto priestore sa ukazuje ďalšia rovina neskorej tvorby Mariny Abramović – Abramović Method. Hoci so sprítomnením pracovala celý život, až v roku 2012 ho sformulovala do systematickej metódy fyzických, mentálnych a senzorických cvičení, ktoré prehlbujú spojenie tela a mysle. Zároveň však vstupuje do prostredia, kde sa mindfulness stalo komoditou, a osciluje medzi osobnou skúsenosťou a jej inštitucionalizovanou podobou. Workshop s umelkyňou a performerkou Rebeccou Davis organizovaný v rámci výstavy ukázal, že metóda má bližšie k jej radikálnym performanciám než k bežnému wellness – je silným nástrojom sprítomnenia, ale aj produktom systému, ktorý aj koncentráciu mení na predajnú skúsenosť.

Výstavu rámcuje videoportál ikonickej performancie The Artist Is Present (2010, MoMA), kde na jednej strane sledujeme tváre diváctva a na druhej Abramović, sediacu nehybne 736 hodín a 30 minút. V absolútnej koncentrácii sústreďuje všetku energiu do aktu pohľadu a vytvára priestor „čistej prítomnosti“ za cenu potlačenia telesných potrieb a únavy. Kurátor Klaus Biesenbach spočiatku pochyboval, či je takáto forma prítomnosti v zrýchlenom svete ešte možná – či má dnes niekto čas len sedieť a dívať sa.

Práve táto zdanlivá neaktuálnosť sa však stala zdrojom jej masívneho úspechu. Ten ju zároveň transformoval: zo subverzívnej performerky sa stala globálna ikona. Z gesta prítomnosti sa stal formát. Z radikálneho konania obraz. Z tela – značka.

Náhľadový obrázok: Marina Abramović, Artist Portrait with a Candle (A), 2012, Fine art pigmentová tlač. S dovolením Marina Abramović Archives a Galerie Krinzinger © Courtesy of the Marina Abramović Archives / Bildrecht, Vienna 2025

Maja Štefančíková | Maja Štefančíková je výtvarníčka. V umeleckej činnosti je pre ňu charakteristickým médiom procesuálna performatívna akcia. Autorka sa zaoberá spoločenskými fenomény ako sú práca, fungovanie inštitúcií či umelecká prevádzka; skúma a komentuje estetický zážitok, vnímanie a pamäť. Štefančíková je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, v rokoch 2009–2010 bola spolutvorkyňa relácie o výtvarnom umení Hore bez a v rokoch 2011 - 2016 spolupracovala online platformou pre súčasné umenie Artyčok.tv.