V tvojom boji je moja nádej

Orbanizácia slovenských médií, pád Fondu na podporu umenia, rozklad právneho štátu, silnejúca polarizácia spoločnosti, proruské nacionalistické tendencie vezúce sa na vlne populizmu, boj za rovnosť práv čoraz viac podobný fantasknej utópii... Nádeji na lepšie zajtrajšky zvoní umieračik a kdesi v diaľke počuť ozveny zakladania diaspór. Položartovný výrok „vždyť nás to tady čeká za dva roky také“ svojím účinkom ale volá po vykopaní mŕtvoly nádeje a jej prehodnotení. Namiesto zľudoveného „nebojte sa, dobre bude“, sa však z hrobu vynára koncept havlovský; nádej nie ako „přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl - bez ohledu na to, jak to dopadne."[1]

Autor výroku sa v našich končinách pre mnohých stal symbolom počiatku „návratu“ do Európy, tvárou meniacej sa postkomunistickej zeme. Spomienka na nasledujúce divoké deväťdesiatky – pretkané sebakolonizačným postojom voči západným normám a neschopnosťou vyrovnať sa s ostatkami mocenských komunistických štruktúr – môže okrem horkej pachuti v ústach dotvárať významovú rovinu nejedného z diel zastúpených v zbierke Art Collection Telekom. Communism Never Happened, provokačne hlása známy obraz od Cipriana Mureşana hneď z kraja výstavy Group Therapy v GHMP. Samotnú korporátnu zbierku zameranú na súčasné umenie strednej, južnej a východnej Európy tvoria najmä diela so silným spoločensko-politickým apelom. Reflektujú nedávnu minulosť, podoby súčasných kultúrnych konfliktov, vízie budúcnosti vyrovnávajúce sa s ekologickými hrozbami a vývojom na poli technologickom.

Silne angažovanému profilu zbierky istotne nie je jednoduché nájsť zaujímavú protiváhu. Proklamovanému „dialógu medzi [dvomi] zbierkami“ neraz dominuje hlas diel zbierky Deutsche Telekom s len občasným pritakaním diel zo zbierky Galérie hlavného mesta Prahy. Tak napríklad po „investigatívnom“ diele Kyriaki Goni o globálnom obchode s dátami, odpočúvaní a pozícií AI personal voice assistantov, v slučke nasleduje intímna audiovizuálna spoveď Marie Tučkovej. Nechcene (ale predsa) ťahá za kratší koniec a pôsobí (napriek svojej nepopierateľnej kvalite) akosi rozpačito a slabo.

Po vzhliadnutí videa Kyriaki Goni Not allowed for algorithmic audiences mi však hlavou prebehla ešte i iná myšlienka. Nedávna kauza spoločnosti Deutsche Telekom – o odpočúvaní ich zamestnancov a novinárov. Nemali by sme okrem politiky, ktorá je predmetom reflexie v dielach, vziať do úvahy aj politiku utváranú skrze diela? Inými slovami, diela z Art Collection Telekom nevnímať len z hľadiska ich primárnej významovej roviny a vziať do úvahy ich účelnosť spätú s vlastníctvom materiálneho objektu – umeleckého diela. Tieto objekty sú zároveň ornamentom prilepeným k identite korporátu, ktorý prostredníctvom kritických diel  reprezentuje svoju otvorenosť, politicko-kultúrnu orientáciu a v neposlednom rade tak skrze mestskú galériu (nepriamo) legitimuje iné svoje aktivity. Uvedomenie si tejto mocenskej pozície samozrejme neznamená, že by bolo nutne siahať po označení artwashing alebo stavať Deutsche Telekom na jednu roveň s uhlobarónmi a exekútormi. Stačí však jedna ďalšia myšlienka venovaná dohode nemeckej telekomunikačnej a mediálnej spoločnosti a maďarskej vlády nad osudom redakcie portálu Origo.hu a nemôžem sa zbaviť domnienky, že uvedená ornamentálna kritickosť nikdy nemôže prekročiť isté hranice. A to tie, ktoré by ohrozili ekonomickú výnosnosť korporátu. Ponúka sa tak otázka, či nie je kritické naladenie zbierky z istého uhla pohľadu len konformitou, poplatné výhradne takému ideologickému nastaveniu, ktoré reálne neohrozí pozíciu korporátneho kapitalizmu.
Podobné (zjednodušujúce) závery nás však odkláňajú od bližšieho kontaktu so samotnými dielami. Neočakávajme, že umenie je autonómnou oblasťou, svetom samým pre seba, a prekročme nateraz radšej k tomu, o čom jednotlivé diela na výstave vypovedajú.  

Jedným z mnohých leitmotívov výstavy je konflikt medzi nacionalistickými tendenciami a individualizmom. Kým prvé charakterizuje smerovanie k totalitnej spoločnosti, druhé stavia na hodnote ľudských práv a háji princípy otvorenej spoločnosti. Film East Side Story Igora Grubića je v tomto zmysle emblematický. Dvojkanálová projekcia kombinuje dokumentárne zábery z gay prideov v roku 2002 v Záhrebe a 2001 v Belehrade (kde došlo k prepuknutiu extrémneho násilia zo strany neonacistov) s videoperformanciou (ktorá s časovým oneskorením na rovnakých miestach tieto výbuchy gesticky a tanečne vizualizuje).
Ostávajúc pri otázkach hodnoty národnej identity rozohrávajú jeden z vydarenejších dialógov dve maľby – Identita od KW (Igor Korpaczewski) a Chleba dua Vasil Artamonov & Alexey Klyuykov. Národná identita reprezentovaná symbolom českého štátu je v prvej z malieb usadená na kresle. Avšak kresle na troch nohách, ktoré v krehkej rovnováhe lavíruje nad parketami s dúhovými škárami. Existuje pomenovanie pre ten aspekt národného cítenia, ktorý povyšuje národ nad práva jedinca? A je už skutočne takpovediac na spadnutie? Susediaca maľba s motívom paljanice však diváctvu pripomenie, že silné vlastenecké cítenie nemožno skrátka a dobre spájať len negatívnymi prejavmi národného egoizmu. Kolektívne pociťovaná národná identita predsa môže so sebou niesť aj silný emancipačný a solidárny náboj...
Polylóg už len skvostne dopĺňa vedľa visiaca socha 12 od Sashe Auerbakh. Dominantný formový motív diela odkazuje na dvanástu tarotovú kartu – Obesenca: symbol obetovania vlastného ja vyššiemu cieľu (napríklad národu) a symbol transformácie a prehodnocovania doterajších uhlov pohľadu (trebárs na hodnotu národnej identity).

Vývoj v jednotlivých krajinách strednej, južnej a východnej Európy po páde železnej opony až po súčasnosť sa, samozrejme, popri mnohých spoločných črtách niesol odlišnými cestami. Mnohé diela na výstave reagujú na konkrétne udalosti, no predsa sú schopné osloviť aj diváctvo neorientujúce sa v ich miestne špecifickom kontexte. Neostávajú totiž pri otrockom žurnalistickom a moralistickom komentovaní a prostredníctvom individuálneho vždy sprostredkúvajú niečo všeobecnejšie. Práve tento aspekt umožňuje diváctvu identifikáciu s ich hodnotovým ukotvením. Fungujú tak ako istý prievozník medzi fenomenologickou skúsenosťou jednotlivca a vyššími štrukturálnymi podmienkami našej existencie.
Prinavráťme sa k vyše spomínanému havlovskému konceptu nádeje – núka sa poznámka, že Skupinová terapia ponúka práve to „něco, co má smysl“. To, čo kurátori pomenúvajú ako „pohled, hodnocení a sdílení hodnot.“ Bolo by chybou tvrdiť, že všetky zastúpené diela predkladajú totožné pohľady. Dialógy medzi nimi sú občasne plné rozporov a vyjednávaní rôznych symbolických kodifikácií reality. A to, čo ich prepája, nie je len ich (obdivuhodný) kritický postoj k spoločenským reáliám a spoločný dôraz na „humanistické hodnoty.“ Je to aj následná komodifikácia týchto hodnôt. Kritika sociálnych pomerov sa tak stáva súčasťou reprezentácie systému globálneho korporátneho kapitalizmu – systému založeného na vykorisťovaní, podporujúcom vzájomné odcudzenie jednotlivcov a s výrazným podpisom pod klimatickými zmenami. Otázne zostava, či sa jedná o dialektický boj vo vnútri samotného systému alebo len o jeho legitimizáciu pred zrakmi širšej verejnosti.

[1]  HAVEL, Václav a Karel HVÍŽĎALA. Dálkový výslech: (rozhovor s Karlem Hvížďalou). V Praze: Melantrich, 1989, s.156–157.

Vasil Artomonov & Aleksey Klyuykov, Sasha Auerbakh, Albena Baeva, Eleni Bagaki, Daniel Balabán, Levan Chelidze, Lana Čmajčanin, Danica Dakić, Anna Daučíková, Aleksandra Domanović, Petra Feriancová, Kyriaki Goni, Igor Grubić, Aneta Grzeszykowska, Nilbar Güreş, Ksenya Hnylytska, Vladimír Houdek, Anna Hulačová, Hristina Ivanoska, Sanja Iveković, Nikita Kadan, Hortensia Mi Kafchin, Alevtina Kakhidze, Šejla Kamerić, Lito Kattou, Lesia Khomenko, Zdena Kolečková, Eva Koťátková, Marie Kratochvílová, Andreja Kulunčić, Nino Kvrisvishvili, KW (Igor Korpaczewski), Little Warsaw, Václav Magid, Radenko Milak, Brilant Milazimi, Ciprian Mureşan, Roman Ondak, Dan Perjovschi, Alma Lily Rayner, Slavs and Tatars, Marie Tučková, Martina Vacheva, Lenka Glisníková, Klaudie Hlavatá, Jindřiška Jabůrková, StonyTellers / Group Therapy / kurátorský tým GHMP, Nathalie Hoyos, Rainald Schumacher / Dům U Kamenného zvonu – Galerie hlavního města Prahy / Praha / 26.4. –11.8.

Foto: Jan Kolský, GHMP