Šatníková kríza v obehu

Každoročne skončí na skládkach okolo 92 miliónov ton oblečenia, pričom tento nárast úzko súvisí s rozmachom rýchlej módy (fast fashion). Značný podiel nechceného šatstva sa vyváža do krajín tzv. globálneho juhu, čím prehlbuje globálne nerovnosti.

Téme cirkulácie odevu sa venuje výstava re-(t)exHile v Galérii Jána Koniarka, ktorú Martinka Bobrikova, Oscar de Carmen a Maria Alejandra Gatti pôvodne pripravili pre bienále v nigérijskom Lagose (2024). V trnavskej Synagóge – Centre súčasného umenia, ktorá je súčasťou GJK, sa projekt transformoval na samostatnú inštaláciu. Nová verzia kombinuje fragmenty pôvodnej inštalácie – plachty zošité z viac než 500 kusov secondhandového oblečenia s novými plachtami z materiálov zozbieraných na Slovensku. Horné ochodze hlavnej lode synagógy vytvárajú monumentálny vertikálny rámec, v ktorom dielo visí takmer ako sochársky objekt. Jeho objem spôsobuje, že diváctvo stojace pod ním je vizuálne aj symbolicky konfrontované s fyzickou váhou odevov. Svetlo prenikajúce cez okná zvýrazňuje textúry a vrstvy látok, ktoré sa takmer menia na topografické mapy spotreby. Do projektu sa zapojila aj lokálna komunita vrátane študentstva SŠUP Bohumila Baču, ktorá pomohla oblečenie zošiť do jednotného celku. Projekt týmto gestom rozširuje tému dopadu rýchlej módy na africké krajiny o skúsenosť recyklácie textilu na Slovensku, pričom zdôrazňuje ich globálne prepojenia.

Estetizácia alebo aktivizmus?

V posledných dekádach možno v súčasnom umení pozorovať posun environmentálnych tém z domény mimoumeleckého aktivizmu do inštitucionálnych priestorov múzeí a galérií. Tento presun má ambivalentný efekt: na jednej strane poskytuje témam ako klimatická kríza či textilný odpad vizuálnu a intelektuálnu platformu, ktorá má väčší dosah na rôznorodé publikum; na strane druhej hrozí ich „estetizácia“, teda premena problému na vizuálny objekt, ktorý sa môže stať umeleckou komoditou, ako upozorňuje v knihe Hal Foster v The Art-Architecture Complex Image Gallery (2011). Najväčšou výzvou týchto projektov podľa Foster je, že ak sa projekt príliš prikloní k estetickému jazyku, riskuje odklon od pôvodného aktivistického zámeru; pričom ak sa príliš sústredí na aktivizmus, môže stratiť schopnosť komunikovať prostredníctvom vizuálnej formy. V tomto zmysle možno výstavu re-(t)exHile vnímať ako pokus o balans medzi oboma polohami kombináciou dokumentačného materiálu, komunitných aktivít a inštalácie. 

Autorská dvojica Martinka Bobrikova a Oscar de Carmen dlhodobo pracujú s princípmi, v ktorých sa recyklácia, udržateľnosť a participatívne procesy prelínajú do podoby diela, ktoré sa nevníma ako statický objekt, ale ako kontinuálny a otvorený proces transformácie a spoločenskej angažovanosti. V trnavskej inštalácii sa vizuálny aspekt umenia dopĺňa o participatívne komponenty vrátane dielne so šijacími strojmi, ihlami a kusmi látok, ako aj výmenu (swap) odevov – dvoch radov vešiakov na ochodziach, dostupných pre návštevníctvo počas trvania celej výstavy, v spolupráci s iniciatívou „Baterkáreň“. Tento prístup, zakotvený v paradigmách relačnej estetiky podľa Nicolasa Bourriauda (2002), kladie dôraz na vytváranie a posilňovanie sociálnych väzieb medzi autorstvom a divákmi a diváčkami. Kurátorka výstavy Lýdia Pribišová tento projekt charakterizuje ako „interdisciplinárnu medzinárodnú iniciatívu, ktorá kriticky reflektuje cirkuláciu v textilnom priemysle“ a presahuje tak rámec tradičnej výstavy nielen participatívnymi formami, ale aj osvetou a zapojením študentstva či výskumnými iniciatívami zdokumentovanými vo videách.

Dekolonizačný diskurz v stredoeurópskom kontexte

Jedným z aspektov, ktorý ma na výstave re-(t)exHile zaujal, je téma dekolonizácie. Výstava artikuluje protiklad medzi tzv. globálnym severom a juhom a vníma Slovensko ako súčasť globálneho severu. Hoci historická spoločnosť na území Slovenska profitovala z klasických kolonizačných mechanizmov len okrajovo, dnes sa krajina zapája do novodobých foriem neokolonializmu, napríklad prostredníctvom odsunu textilného odpadu do afrických krajin. Tento rámec je v našom prostredí cenný aj preto, že reflektuje nielen slovenský pohľad, ale dáva priestor aj africkým hlasom, a to vo videu Anta Lloverasa z Lagosu a v časti diel, ktoré vznikli kolektívne počas pôvodnej nigérijskej realizácie. 

Keďže téma dekolonizácie je v stredoeurópskom vizuálnom umení stále relatívne okrajová a často sa stretávame s názormi „koloniálnej nevinnosti“ strednej Európy, projekt umožňuje názorným a konkrétnym spôsobom priblížiť tému publiku, ktoré môže byť skeptické voči tvrdeniu, že Slovensko má svoj podiel na koloniálnych praktikách. Práve cez mechanizmy dnešného globálneho obchodu a presunov textilu sa ukazuje, že aj krajiny s „nekoloniálnou minulosťou“ môžu byť súčasťou dekolonizačných otázok v súčasnosti.

Roviny a limity

Výstava re-(t)exHile sa nachádza v paradoxnej pozícii: upozorňuje na systematický problém nadprodukcie a environmentálne dôsledky odevného priemyslu. Samotná inštalácia síce generuje určitú environmentálnu stopu, avšak v porovnaní s rozsahom problémov rýchlej módy je jej dopad zanedbateľný. Cieľom výstavy nie je systém „opraviť“, ale poukázať na jeho mechanizmy. V slovenskom prostredí, kde je umelecké spracovanie tém textilného priemyslu a recirkulácie odevov skôr ojedinelé, predstavuje takýto projekt významné a potrebné rozšírenie diskurzu.

Pridanou hodnotou výstavy je aj jej výskumná rovina. Slovensko sa v rámci tejto problematiky javí ako relatívne pozitívny príklad, čo ilustruje video dokumentujúce rôzne prístupy k spracovaniu textilného odpadu (napríklad SK-TEX, s. r. o., kde sa textil spracováva na recyklované vlákna využívané v automobilovom a nábytkárskom priemysle). Tieto výjazdy dokumentovala Monika Kováčová vo videu, ktoré tvorí pendant k dokumentu nigérijského umelca Anta Lloverasa z Lagosu zachytávajúceho proces vzniku pôvodnej inštalácie. Oba dokumentárne filmy sa nachádzajú na hornom poschodí. Tento priestor pôsobí intímnejšie než hlavná výstavná loď; jeho zmenšená mierka a tichá atmosféra nútia diváctvo spomaliť a sústrediť sa na detaily.

Súčasťou inštalácie na poschodí sú dve veľkoformátové plachty s vyšitými mapami. Prvá zobrazuje mapu sveta, avšak v narušenej, disproporčnej mierke. Geografická presnosť je vedome skreslená a stredom prechádza červená deliaca línia, akýsi vizuálny ekvátor oddeľujúci dva symbolické svety – severný a južný. Tento artefakt, vytvorený pôvodne v Osle, kde autorská dvojica prevažne pôsobí, odkazuje na globálny apartheid. Druhá plachta, umiestnená v zadnej časti veže, zobrazuje obrys Slovenska so schematickými šípkami recyklácie. Toto uzatvorenie diváckej trasy tvorí vizuálnu a významovú gradáciu výstavy a priamo nadväzuje na výskumnú časť projektu, ktorou autorstvo poukazuje na lokálne špecifiká a fakt, že Slovensko s odpadovým materiálom systematicky pracuje.

Galérie dnes vystupujú ako platformy environmentálneho diskurzu, no zároveň participujú na mechanizmoch kultúrneho kapitalizmu, kde aj kritika konzumu môže byť absorbovaná do logiky trhu, ako píšu Luc Boltanski a Eve Chiapello v knihe The New Spirit of Capitalism. V prípade tvorby Bobrikovej a de Carmen sa tento problém rieši priamo v metodológii ich práce. Diela nevnímajú ako definitívne artefakty určené pre trh, ale ako otvorené, procesom neustále transformované entity. Ich prax spočíva v recyklácii a reinterpretácii už existujúcich materiálov i vlastných predošlých diel, čím znižujú spotrebu zdrojov a zároveň podkopávajú mechanizmy komodifikácie umeleckej produkcie. Otvorená, kontinuálna povaha projektu naznačuje, že jeho význam sa môže ďalej vrstviť a prehodnocovať v závislosti od nových kontextov, ktoré doň vstúpia, podobne ako recyklovaný materiál nadobúda nové formy a funkcie. Bude zaujímavé sledovať jeho ďalšie roviny.

Martinka Bobrikova, Oscar de Carmen, Maria Alejandra Gatti / re-(t)exHile / Synagóga - centrum súčasného umenia, Galéria Jána Koniarka / kurátorka: Lýdia Pribišová / Trnava / 12. 06. 2025 - 31. 08. 2025

Foto: Andrej Balco