Predbežné závery z obhliadky postapokalyptickej krajiny

Sugestívna inštalácia Adriana Kissa a Radovana Čerevku v trnavskej Synagóge – Centre súčasného umenia vťahuje návštevníctvo do prostredia so signifikantnými prejavmi úpadku a nehostinnosti. Tento dojem utvrdzujú hlinené násypy bez vegetácie, jazierka s vodou kontaminovanou olejovými škvrnami, pneumatiky naukladané v kovovom ráme do podoby provizórnej fortifikácie a núdzové terénne úpravy. Stopy po niekdajšej ľudskej prítomnosti a aktivite nachádzame aj v podobe opustených matracov či utilitárne použitej kosti, slúžiacej ako náhradná rukoväť na posilňovacom zariadení, na ktorom sady závaží tvoria míny. Na zemi sú uložené otvorené kufríky nejasného pôvodu a účelu. Forma, obsah a výzdoba týchto predmetov pripomína oltáriky či relikviáre neznámeho náboženstva. Autori nám v kurátorskej koncepcii Árona Fenyvesiho predstavujú postapokalyptickú krajinu, ktorej obyvatelia reagovali na radikálnosť nového prostredia adaptáciou a sformovaním akejsi religiozity, zrejme v podobe cargo kultu. Situácia je predstavená ako miesto činu alebo archeologické nálezisko, kde z odstupom času prebieha vyšetrovanie či výskum.

Nákladná produkcia, usilujúca paradoxne o vytvorenie zdania nedostatku a núdze, je dnes častým javom v rámci až obsesívneho rozvíjania apokalyptickej imaginácie. Našťastie inštalácia v trnavskej synagóge nie je poňatá ako model, dioráma či kulisa, je multisenzorická – dá sa do nej priamo vstúpiť, fyzicky i interpretačne, a je vrstevnatá – doslova i metaforicky. Vo výsledku presahuje okúzľujúci a efektný „spektákel“, keďže vytvára symbolickú a moralizujúcu topografiu a geológiu. Výstavu tvorí krajina neočakávaných sedimentov, ruptúr, rezíduí, nástrah a prekvapení. Sondy, v podobe terénnych a materiálových rezov, odrývajú komplikovanú stratigrafiu a početné ambivalencie, klamlivé povrchy, zvrásnenia, skryté poklady, zamaskované betónové bunkre a mínové polia v pamäťovej pene matracov. 

Kurátorom deklarovanú miestnu špecifickosť umeleckej intervencie môžeme chápať najmä v kontexte faktu, že synagóga nie je neutrálny výstavný priestor. Ide o miesto tragickej absencie, podmieňujúcej zmenu pôvodnej náboženskej funkcie a následnej adaptácie po katastrofe. V súčasnosti je Synagóga – Centrum súčasného umenia prezentovaná ako desakralizovaný priestor s analytickými sondami pôvodnej ornamentálnej výzdoby a náznakovou rekonštrukciou odkazujúcou na jej pôvodné určenie. V tomto zmysle sme na výstave Restless Dislocations svedkami aranžovaných následkov simulovanej a anonymizovanej pohromy, situovanej do nejasnej budúcnosti a realizovanej na mieste pamäťovej stopy tragédie, ktorá sa uskutočnila v konkrétnom čase a priestore. Absencia figuratívnosti tak vytvára nielen atmosféru katastrofy, ale môže byť aj vedomým rešpektovaním teologickej tradície a pôvodnej podoby sakrálneho priestoru, ovplyvnenej ikonoklazmom judaizmu.  

Adrian Kiss a Radovan Čerevka spoločne utvárajú krajinu prostredníctvom netriviálnych metaforických obrazov. Napríklad tezaurácia kovových svietidiel, lesklých šperkov a perál v temných útrobách matraca vytvára obraz hromadenia, ohrozenia a uschovania majetku v svete bez záruk, ale ikonografiou a režimom svetelných kontrastov evokuje aj barokové zátišie typu vanitas, tematizujúce márnosť ľudského snaženia. Obdobne, pri bližšom pohľade na demižón v takmer ľudskej mierke, zistíme, že pod viacerými vrstvami ochranného prúteného výpletu sa prekvapujúco nenachádza očakávaná sklenená nádoba. Archaický topos sklenenej nádoby ako symbolu krehkosti ľudskej existencie a integrity je aktualizovaný do podoby, ktorá zdôrazňuje absenciu človeka a bezvýznamnosť bezpečnostných opatrení. Navyše na chrbte tohto dutého prúteného skeletu je naložený náklad zviazaných matracov. Kombináciou materiálov a tvarov autori formujú až dojemný obraz vyprahnutého nomáda s nadrozmerným bremenom. 

Diváctvo je na výstave situované do pozície forenzných vyšetrovateľov – skúma miesto činu, diagnostikuje nejednoznačnú situáciu, obhliada trosky a sutiny. Je odkázané na rekonštrukciu, prácu s náznakom, fragmentom, symptómom. Hľadá príčiny zmaru. Zisťuje, že zdanlivé miesto intimity a bezpečia, vymedzené plochou matraca, skrýva pod povrchom nášľapné míny, pričom ihlanovité prvky v pamäťovej pene nezaručujú pohodlie, podporu a masáž tela, ale predstavujú zmenšené protitankové betónové dračie zuby. A posilňovacie zariadenie je transformované do podoby svätyne vzývajúcej maskulinitu a militarizmus. 

Postapokalyptická krajina je poňatá ako miesto obhliadky, vyšetrovania, skúmania a konfrontácie s nevyriešenou záhadou, čím spochybňuje pôvodný teologický koncept apokalypsy, ktorá je definitívnym zjavením či odhalením tajomstva. S imagináciou apokalypsy pracuje inštalácia v kultúrne rozšírenom a sekularizovanom rámci, kde je spájaná predovšetkým s katastrofou, deštrukciou a tragédiou. Environment nám ponúka rezy kultúrnymi a prírodnými vrstvami a možnosťou analýzy sugeruje, že príčiny skazy sa dajú v špekulatívnej budúcnosti vysledovať, pomenovať a my snáď môžeme pochopiť kauzálny reťazec udalostí. Inštalácia je teda napriek prvému dojmu vlastne optimistická, keďže katastrofu nevníma ako trvalý koniec, ale deklaruje vieru v budúcnosť, ktorá je schopná kritického ohliadania sa späť v čase. V tomto zmysle je predstavená krajina postapokalyptickou v pôvodnom, náboženskom význame slova, keďže sa spája s nádejou v podobe obnovy spoločnosti. V týchto načrtnutých rozporoch možného vnímania a prístupov sa prejavuje dvojznačnosť chápania a premýšľania samotného apokalyptického proroctva, jeho kultúrnych premien a adaptácií.

Predbežné závery obhliadky postapokalyptickej krajiny neprinášajú presvedčivé dôkazy o príčinách kolapsu. Zložitosť nálezovej situácie smeruje skôr k potvrdeniu tézy, že v budúcich vrstvách antropocénu nebude vždy možné jednoznačne identifikovať a odlíšiť vinníkov a obete prebiehajúcich ekocíd.

Radovan Čerevka, Adrian Kiss / Restless Dislocations / kurátor: Aron Fenyvesi / GJK Synagóga – Centrum súčasného umenia / 13. 2. – 11. 5. 2025

Foto: Andrej Balco