14 461 znakov o Cene Oskára Čepana 2014 (vrátane medzier)

Víťazkou 19. ročníka Ceny Oskára Čepana sa stala Jana Kapelová. Výstavu všetkých finálnych diel môžete vidieť v žilinskej Kunsthalle do 5. decembra 2014.

Zľava: Matěj Smetana, Martin Kochan, Jaroslav Kyša a Jana Kapelová.

Predtým ako k týmto strohým parafrázam pripojím vlastné zhodnotenie aktuálneho ročníka COČ, rád by som pripomenul jeho inovovanú dramaturgiu. Zásluhu na nej má, okrem riaditeľky Nadácie - Centra pre súčasné umenie Bohdany Hromádkovej, predovšetkým nový realizačný tím: výtvarník Tomáš Džadoň, kurátorka Barbora Šedivá, grafik Boris Meluš a PR manažérka Ľubica Drangová. Spoluprácu s novým priestorom zabezpečovali kurátori Novej synagógy/Kunsthalle Žilina: Katarína Gatialová a Fedor Blaščák.

Štruktúru Ceny inovovali hneď v niekoľkých momentoch. Nominácie autorov boli na stránke COČ i na sociálnych sieťach uvádzané spolu s menami vyzývateľa. Prezentácia i odhaľovanie preferencií jednotlivých umelcov i teoretikov sa stali živšími.

Samotnej výstave predchádzali dva večery prezentácií tvorby finalistov, kde viedol teoretik s finalistom rozhovor (16. septembra 2014: Jana Kapelová v dialógu so Zuzanou Majlingovou, Jaroslav Kyša v dialógu s Omarom Mirzom, 23. septembra 2014: Martin Kochan v dialógu s Petrom Molarim, Matěj Smetana v dialógu s Dorotou Kenderovou).

V Café Berlinka/SNG 2. októbra 2014 prebehlo aj sympózium, kde sa hodnotil význam COČ pre umelecké scénu, hovorilo sa o zlepšení a profilácii jej organizačnej a dramaturgickej náplne i o živo diskutovanom názve Ceny, resp. o tom, či ju premenovať. Svoje príspevky predniesli Fedor Blaščák, Tomáš Ďžadoň, Bohdana Hromádková, Ján Kralovič a Noro Lacko, diskusiu moderovala Barbora Šedivá. Vernisáž výstavy sa uskutočnila 16. októbra v nových, doteraz na finálovú výstavu COČ nevyužitých priestoroch Kunsthalle Žilina. Kto vyhral, vyhlásili 24. októbra 2014 v žilinskej St a nici. Večer divadelno-hudobne moderovali Ľubomír Burgr a Ingrid Hrubaničová z divadla SkRAT, záverečný ceremoniál tak nadobudol charakter slávnostného spoločenského večera.

Názov textu odkazuje k technokratickej "wordovskej" schéme počtu slov, resp. znakov, ktorými má byť (z)hodnotená výstava finalistov COČ 2014. Počtu, ktorý reprezentuje formuláciu myšlienok. Znak tu vystupuje ako verbalizovaná snaha sprostredkovať vlastnú skúsenosť; videnie, vnímanie i myšlienkovú reflexiu diela. Počet je limitujúci, no zároveň je jedným z možných spôsobov prezentovania názorovej konfrontácie. Text ako forma dopovedania a prezentácie diela.

Treba pripomenúť, že v čase prezentácie finalistov COČ 2014 prebiehala paralelne v synagóge aj výstava nástenných graffity rumunského umelca Dana Perjovischa. Vznikol tu moment "výstavy vo výstave", nutnosti vysporiadať sa s vizuálne i významovo silnými kresliarskymi "skratkami".

Prvotne a dôslednejšie sa pristavím pri laureátke COČ 2014 Jane Kapelovej. Kapelová realizovala v spolupráci s otcom Jánom Kapelom dielo Čakanie na materiál, ktoré nadväzuje na autorkino tematizovanie vlastného rodinného prostredia i dlhodobejšiu reflexiu motívu práce, pracovnej aktivity v konfrontácií s umeleckou tvorbou.

Názov odkazuje k často reprodukovanej vete otca, ktorý pri rekonštrukcií domu v 80. rokoch zháňal za socializmu ťažko dostupné stavebné suroviny. Súčasťou stratégie diela je aktívna participácia, keď spoločne v priestore synagógy realizujú "inštaláciu" - stenu z odpadového resp. nepotrebného materiálu, ktorý zostal po demontážnych či pracovných úpravách na rodinnom dome.

Použitý materiál je z jednej strany steny priznaný a vytvára dojem improvizovaného, technicky a materiálovo asamblážovaného paravanu. Kontrastom je odvrátená strana steny, ktorá konštrukciu materiálu nepriznáva, ale maskuje čistou, hladkou "fasádou".

Pred bielou omietnutou stenou je osadená lavica z preglejky, ktorá evokuje v galériách rozmiestnené sedenia pred významnými dielami. Zo zadnej časti konštrukcie vidíme zreteľné signatúry J.K. + J.K. odkazujúce k autorom, ktoré rovnako upevňujú asociáciu o stene ako signovanom diele.

Objekt je vo väčšom kontexte uchopený a rozvíjaný vo videu, ktoré je súčasťou inštalácie. Na zem umiestnená obrazovka podložená nepoužitými latkami opäť odkazuje na provizórium, dočasnú nutnosť obmedzenia pohodlia počas práce či prestavby. Video (10:43 min, strih: Jakub Julény) zachytáva výpoveď autorkinho otca o vlastnej práci na rodinnom dome. Opisuje jednotlivé stavebné úkony a "zlepšováky", ktoré v dome, ktorý je súčasťou radovej predmestskej zástavby, zrealizoval. Interiér domu sa preňho stal azylom, slobodnou zónou, ktorú mohol svojvoľne premeniť, vytvoriť útulné, individuálne pretvorené prostredie, ktoré bolo v protiklade s uniformitou a serialitou vonkajších fasád rodinných domov. Na jednotlivých stavebných prácach po sebe tiež necháva skryté signatúry s presným datovaním realizácie. Motív vstavanej steny sa teda cez video odkrýva.

Formát videa pripomína reportáže televíznych programov pre majstrov či "kutilov". Statická kamera, en face snímanie respondenta, opisnosť, práca s (ne)výživnosťou informácie. Strojenosť vo výpovediach i v kompozičnej skladbe záberov (ukážky prác v dome, rozhovor prebiehajúci pri "kulise" krbu, záverečná scéna spoločného upratovania) pracuje s banálnou, k vizuálnym klišé odkazujúcou mizanscénou. Jednotlivé prvky v dome (napr. "slovenská izba") ukazujú snahu po vytvorení "domáckeho" prostredia, ale zároveň odkrývajú stereotypnosť a v mojom ponímaní aj istú sebaidentifikačnú snahu obyvateľov (ak tento motív budem paušalizovať) túžiacich pripomínať si cez folkorizmus vlastné korene.

Inštalácia Jany Kapelovej Čakanie na materiál však v primárnej rovine odhaľuje fenomén, ktorý v období normalizácie (70. - 80. rokoch 20. storočia) výrazne celospoločensky rezonoval: hľadanie možností individuálnejšieho budovania životného priestoru v spoločensky vyžadovanom normatizme. Ale i fenomén "kutilstva" (zároveň aj záhradkárstva, chalupárstva, elektroamatérstva, modelárstva...), ktorý nahradzoval potrebu slobodnejšej, tvorivejšej činnosti.

Tým, že stena a video sú položené vedľa seba, navyše v priestore galérie, v ktorej je výstava, sú aj úvahou nad hranicou medzi umeleckou a technickou (manuálnou, pracovnou) činnosťou. Otec je povýšený na "umelca", tvorcu rodinného "environmentu". Je tu však aj otázka Kapelovej vlastnej pozície ako umelkyne, ktorej značná časť tvorby spočíva aj v technických realizáciách, manuálnych prípravách. Treba podotknúť, že týmto rozdielom medzi prácou a tvorbou prirodzene nie je signatúra. Je to skôr re-prezentačná obraznosť, metaforickosť či univerzálnosť, ktorá vnímanie (v prípade umeleckého diela) transformuje do zážitku z toho, že poznávané je možné opätovne revidovať a nanovo sprítomňovať. V prípade aktuálneho diela mám pocit, že jeho štruktúrovanosť vo forme video - inštalácie túto obraznosť trochu zahmlieva, či lepšie, zbytočne štiepi. Oproti pre mňa výraznejším starším prácam Voľný pracovný čas (od 2011), Moja pamäť je zrkadlo na ktoré mi dýchli (2012) alebo Nie my žijeme v tomto priestore ale tento priestor žije v nás (2013-2014) ostáva trochu "zastavané" a špekulatívne.

Martin Kochan prezentuje na výstave dielo Krajinomaľba (28 min, kamera a strih: Jano Šebík), ktoré predstavuje videozáznam jeho performatívnej "akčnej" maľby v prírodnom prostredí - je maľovaním kmeňov stromov v brezovom lese. Jednoduchý, ideovo čistý nápad je akcentovaný jemne ironizujúcim názvom. Krajinomaľba je maľbou v krajine, ale aj maľbou krajiny. Pretvorením resp. vytvorením nového obrazu "oživenia", privlastnenia si nájdeného prírodného prostredia.

Asociácie oscilujú medzi plenérizmom a land-artovou performance, medzi videoartom a funkčnou činnosťou; vápnením kmeňov stromov proti škodcom. Kamera staticky zachytáva výsek brezového lesa na Záhorí. Do záberu vstupuje autor a postupne natiera valčekom bielou hustou farbou "vyblednuté" kmene. Nepostupuje kontinuálne, ale spontánne prechádza pomedzi raster stromov. Záber pripomína rozvrh kompozície obrazu, reprezentuje sugestívnosť kreatívneho maliarskeho procesu.

Dôležitým aspektom sa stáva telesnosť - autor maľuje kmeň len do výšky svojich fyzických možností. Posledné sekundy videa v porovnaní s jeho začiatkom zachytávajú premenenú, autorsky osvojenú krajinu, ktorá je alúziou na prežívanie a zhmotnenie krajiny (a jej zákonitostí), ktorá predstavovala základný ideový námet plenérovej maľby.

Pre autora je dôležitým aj výber motívu brezy ako stromu slovanstva či ruského národného stromu. Práca tým nadobúda spoločensko-politický kritický rozmer. Červené vedro reprezentuje minulosť veľkého sovietskeho Ruska, ktoré si podmaňuje okolité národy, vymedzuje si priestor do miery vlastných schopností. V aktuálnej politickej situácií (anexia Krymu, vojenský konflikt na území východnej Ukrajiny) je metafora (maliarskej) intervencie jasne miereným apelom voči individuálnym mocenským ambíciám. Zdanlivá, imaginatívne a asociatívne povýšená banalita, hravosť, významová dvojznačnosť je trvale prítomnou metódou tvorby Martina Kochana. V práci pre COČ 2014 je priamosť (ale nie prvoplánovosť) a zrozumiteľne sprostredkovaný odkaz výrazne prínosnou kvalitou.

Jaroslav Kyša si v rámci svojej inštalácie Tabuľa 1- 4 tiež vybral priestor žilinskej synagógy. Ako jediný z finalistov sa sústredil na lokálny kontext, na ktorý nadviazal cez pamätnú tabuľu osadenú na tzv. katolíckom dome v Žiline. Text na nej znie: "Z balkóna tejto budovy bola dňa 6. októbra 1938 Dr. Jozefom Tisom vyhlásená autonómia slovenskej krajiny."

Kyša úmyselne pracuje s kontroverznou témou Slovenského štátu, ktorého zriadenie pre mnohých do dnešných dní predstavuje progresívne a ekonomicky stabilné obdobie Slovenska, kým pre iných je temnou periódou kolaborácie s nacistickým režimom, arizácie a obdobím podieľania sa na vyvražďovaní (prevažne židovského) obyvateľstva. Atribútom udalostí či historickej skutočnosti sa stáva tabuľa, ktorá je v štyroch rôznych formách relativizovaná.

Jednak je bagatelizovaná (tabuľa vo forme silikónového odliatku prehodená cez zábradlie), je znemožnené alebo sťažené prečítať si, čo je na nej (rotujúca tabuľa okolo centrálnej osi a tabuľa prekrytá plátmi skla), prípadne sa zbavená vlastného textu (svojej nosnej funkcie) jemne chveje položená pri stene, ktorej sa, vďaka vzájomne sa odpudzujúcim magnetom, nedotýka.

Posolstvo pamätnej tabule, ktoré vzhľadom ku kontextu nie je iba informáciou, ale kontroverznou správou, je nutné šifrovať. Stráca sa z dohľadu, zaniká, odkaz sa preliačuje (či prekrúca), ale je stále prítomný. Nutnosť vyrovnania sa s historickou skutočnosťou nabáda autora práve k forme antimonumentu - k práci s pamäťou, ktorá neheroizuje, ale zapája model premenlivosti, jazykovej či vizuálnej hry, nedôvery ku kánonizovaným tézam.

Informácia o autonómii (tzv. Žilinská dohoda) prirodzene nadobúda stiesňujúci ráz pri uvedomení si priestorových konotácií (budova žilinskej Kunsthalle je bývalá židovská svätyňa - synagóga). Priestorová inštalácia tabúľ je doplnená o intervenciu do vonkajšieho priestoru, kde Kyša pred hlavným vstupom rozvibroval jednu zo žrdí pôvodne určených na vlajku. Návratnoť procesu, nestálosť ako protiklad trvanlivosti, poddajnosť ako kontrast voči nemennosti, pohyb ako reprezentačné kritérium preverovania sú motívy, ktoré odkazujú k depatetizácií. Napriek tomu mám pocit, že sa autor Jaroslav Kyša trochu vyväzuje zo zaujatia jednoznačnejšieho stanoviska k téme i keď kritický ráz je možné čítať práve cez súvislosti s priestorovým rámcom.

Matěj Smetana ako jediný z finalistov zaujal svojim dielom pozíciu v centrálnej časti haly, ktorá svojim monumentálnym rozmerom a zastrešujúcou kupolou budí rešpekt, stáva sa výraznou vizuálnou scénou pôsobiacou na dielo. Architekton terminologicky i vrstvenou skladbou odkazuje na Malevičove "slepé" architektúry - planity.

Čistá minimalisticky pôsobiaca sochársko-architektonická kompozícia vytvára dojem stupňovitej pyramídy alebo mastaby, ktorá sa týči do výšky empory synagógy. Sakrálny charakter priestoru i výrazná kresba hviezdy na kupole vtláča bielemu, schody pripomínajúcemu objektu, symbolický charakter svätyne, reprezentujúci motív výstupu či prechodu.

Nie som si istý, nakoľko je tento motív zámerom diela. Jeho čistý charakter zrejme skôr pracuje s modernistickou schémou elementárnych geometrických tvarov, ktoré v kompozícii pretvárajú a vymedzujú priestor. Bezúčelnosť je tu výrazom "plastického pociťovania", "čistej senzibility".

Malevičove architektony využívajú nepravidelnú kompozičnú skladbu, kde sa posúvaním a zostavovaním snažia vzbudiť dojem premeny, napätia či naopak kontinuity. Smetanova intervencia do priestoru pôsobí staticky, viac sa blíži idey monumentu ako Malevičove nesochárske a nearchitektonické plastické kompozície. Vzhľadom k Smetanovmu záujmu o minimalizmus je možné vnímať objekt Architektonu doslovnejšie; ako narušenie centrálneho vnútorného priestoru stavby. Keďže je vychýlený smerom od centra k okraju, púta k sebe vizuálnu pozornosť a narúša harmonickú kompozíciu Behrensovej architektúry.

Zaujímavý optický efekt vytvára nasvietenie diela. Stupne "schodov" vrhajú na plochy tiene a členitosť, pôvodne potlačená bielou farebnosťou, nadobúda kontrastnosť. Stáva sa plastickejšou, vyvára až op-artový efekt. Dielo tak v stručne opísanom význame aktualizuje premisu "bezúčelného" nezobrazujúceho objektu, ktorý vychyľuje môj subjektívny pohľad, ale svojou povrchovou nenápadnou "extrovertnosťou“ narúša aj vnútorný priestor. A to je snáď aj jeho výsostným, zvrchovaným, najvyšším (fr.: suprême) cieľom.

COČ 2014 vnímam ako úspešnú snahu vytvoriť organizačne scelenejšiu koncepciu akcie, ktorá sa chce verejnosti prezentovať viditeľnejšie. Zároveň je postavená na kontinuálne rozvíjanej dramaturgi, udržiava kvalitatívnu úroveň diel a hľadá vhodné priestorové možnosti ich prezentácií. (Ako pozitívny moment vnímam "decentralizáciu" Ceny a prezentáciu finalistov mimo bratislavského prostredia.)

Metaforicky vyznievajúcou poznámkou k textu 14 461 znakov o Cene Oskára Čepana 2014 je spresnenie, že v konečnom sumári sú započítané aj medzery - prieluky, škáry, prázdne miesta nevysloveného, ktoré môžu byť vyplnené iba vlastnou skúsenosťou s dielom. Medzery, na ktoré slová "nestačia" alebo presnejšie: bez ktorých by sa slová stali nezrozumiteľnými. Výpoveď sa nikdy plne neprekrýva s významom diela. K zaplneniu medzery je potrebné aj vlastné pričinenie, subjektívna skúsenosť. Výstavu ešte stále môžete stihnúť.

——————————————————————————————————————-

Cena Oskára Čepana 2014 / Jana Kapelová, Jaroslav Kyša, Martin Kochan, Matěj Smetana / Nová synagóga / kuntshalle Žilina / 16. 10. – 5. 12. 2014

——————————————————————————————————————-

Foto: Dalibor Adamus