Obraz nestálosti ("Nie, Áno, Nie" Fera Demetera)

Niekoľko dní pred vernisážou výstavy NIE ÁNO NIE v bratislavskej galérií Krokus som navštívil Františka Demetera v jeho ateliéri na Koceľovej. Na zemi sa váľali rozmerné rolky papierov s technickými nákresmi konštrukcií rámov, obvody miestnosti boli pokryté dokončenými i "rozmaľovanými" obrazmi. Papierové útržky koláží a xeroxov boli nedbalo prilepené na stenách. Vzduch napĺňala intenzívna "vôňa" čerstvej farby, z notebooku znela hudba.

Je zvláštne ako "návšteva v ateliéri" podnecuje k takýmto "banálnym" úvahám, opisným floskulám či "rojčeniu". Možno to je tím, že maľba je stále opradená predstavou o akejsi archetypálnej činnosti, ktorá dala vzniknúť umeleckej tvorivosti. Možno je to predstavou o maliaroch ako zvláštnych, trochu "záhadných" osobnostiach tvoriacich v samote, zhmotňujúcich vo farbe akési záblesky vlastných vízií sveta.

Ak mám byť úprimný nič z tohto ma nezaujíma.

To, čím bola pre mňa "návšteva" podnetná bolo uvedomenie si vedľajších produktov tvorby, v podstate sekundárnej, marginálnej pracovnej aktivity. Neustále preskupovanie, prekrývanie, manuálne vytváranie rámových konštrukcií, vyrezávanie a spätné vkladanie, technické kóty a čísla na rolkách. Proces práce. Rám ako lešenie ktoré sa konštruuje aby mohla "stavba maľby" vzniknúť, ale aj spätné uvedomenie že toto "lešenie" je (výtvarne) rovnako zaujímavou a legitímnou "stavbou". Premena a procesualita. Performativita manuálnej činnosti.

Keď Fero Demeter o svojej tvorbe rozpráva je zrejmá intenzívna zanietenosť, ale aj isté váhanie a neschopnosť verbalizovať k akému obsahu forma presne odkazuje, kedy a za akých okolností sa dielo dokončí a myšlienka uzavrie. Je to komunikácia s otáznikom. Asi nie je potrebné aby tieto aspekty dokázal autor presne pomenovať (načo potom maľovať?), ale zdá sa mi dôležité aby finalizácia diela bola autorovým dopovedaním, ktoré potom čaká na reakciu, pokračovanie "komunikačného" aktu na strane diváka. V tomto bode mám pocit akoby autor sám priveľmi otváral komunikačné možnosti, nesceľoval, neformuloval pregnantne, ale prenechával zodpovednosť za dielo "komunikačnému" partnerovi. Ak ma však na Demeterovej tvorbe niečo zaujalo, je to práve fakt, že sa túto svoju "slabosť" (v tomto prípade sú úvodzovky opodstatnené) rozhodol priznať a tematizovať. Výstavu NIE ÁNO NIE vnímam ako (kritickú) revíziu spôsobu uvažovania a tvorby, lavírovania a ne-rozhodnosti a zároveň reflexiu samotnej práce ateliérového procesu, ktorý sa mi vidí dôležitejší ako samotná podstata prezentovaného diela. Tematizácia nestálosti ako prezentačné kritérium.

Ak mám predošlú úvahu skoncentrovať do jasnejšej výpovede musím sa pristaviť pri samotnej forme diel a ich prezentácií v rámci výstavy v galérií Krokus. Výstavu Fera Demetera, v kurátorskej koncepcií Gabriely Kisovej, som navštívi trikrát; prvýkrát v rámci spoločenskej udalosti vernisáže, druhýkrát som si ju bol pozrieť a zažiť a tretíkrát vypočuť (v rámci festivalu BLAF realizoval priamo v inštalácií výstavy svoju hudobnú performance Ján Boleslav Kladivo, ktorý svojimi kompozíciami reagoval na vystavené práce). Spomenuté návštevy neboli samoúčelom. Ponúkali rozdielny zážitok v závislosti od prostredia, rozmiestnenia diel, prítomnosti (či neprítomnosti) divákov v expozícii. Zároveň som si po viacnásobnej účasti uvedomil, že ma viac ako jednotlivé diela zaujíma komplex ich zoskupenia, prekrývania.

Výstava je rozdelená do dvoch priestorov; jednej miestnosti na zvýšenom prízemí (Krokus Galéria) a spodného rozmernejšieho priestoru (Krokus_PS). Priznávam, že na mňa trochu rozpačito pôsobil obraz-objekt inštalovaný do rohu jednej z dvoch vrchných miestností galérie. Snáď výraznejšie by rezonoval, keby bol objektom zamedzený vstup do priestoru a divák by tak bol limitovaný iba pohľadom do miestnosti cez škáry a vyrezané priezory obrazu (objektu). Spektakulárne výraznejšia spodná miestnosť galérie obsahovala špecifikovanú "kinetickú" obrazovú inštaláciu pri ktorej sa na chvíľu pristavím. (Na architektúre výstavy sa podieľal Tomáš Džadoň)

Obrazy vtiahnuté do priestoru. Podporou, platformou sa pre ich prezentáciu nestala stena. Visia v priestore na kovových lištách a je možné sa medzi nimi voľne pohybovať (v rámci dĺžky lišty). Stávajú sa z nich objekty určené k manipulácii. Pomocné mechanizmy - rameno (2014), ktoré ich drží sa stáva súčasťou diela. Divák rozmiestňuje diela, presúva ich. Obrazy sa menia na paravány, ktoré "nesú" plátna a rámy aj s celou ich materialitou. Už nie plátno natiahnuté na ráme ale stojan na plátne (2014). Vlnovky pádu sú vyvažované racionálnou mriežkou (2014), karteziánskym "pletivom" obklopujúcim pohľad. Rám "obrazobjektov" prerastá do drevených konštrukcií. Rozdiel medzi plochou plátna a roštom sa stiera. Obe strany sú výtvarne spracované. Drevená konštrukcia či stredová lišta (2014) niekedy až zarážajúco žiaria jasným koloritom, ktorý potláča čierno-šedá, pre Demetera dlhodobo typická farebnosť. Pri bližšom pohľade "plocha" odkrýva svoje vrstvy. Variabilné spektrum použitých materiálov a techník (olej, email, akryl, uhlík, živica). Farebné štruktúry sa zlievajú a vrásnia. Napnuté plátna dávajú vyniknúť kramličkám, klincom a švom. Farebné šmuhy a priesaky sú priznané. Stopy gleja pretekajú cez spoje.

U Demetera je prítomná zámerná deestetizácia. Proces tvorby sa prejavuje aj navonok, vystupuje na plochu. Témou sa stáva nedokonalosť, neúmyselnosť, chybné rozlíšenie (2014). Závan terpentínu, ešte vlhká maľba (2014) sugeruje pocit akoby autor dokončoval diela ešte aj teraz, počas výstavy. Jednoznačná diferenciácia (2014) medzi umeleckými žánrami (maľba, obraz, objekt, inštalácia) v prípade Demeterovej výstavy nie je možná. Je zámerne zahmlievaná, navyše obohatená aj o model (2014) participatínej účasti diváka na aktivizácii diela. A to nielen v procese posunu a zrušenia averzu a reverzu diela. Autor pracuje s výrezmi, konštrukciu diel skladá z fragmentov, perforuje obraz a vytvára cez neho priehľady. Kvadratická konštrukcia rámu tak niekedy nesie iba malú farebnú mapu plátna, ktorá je do nej začlenená ako "ostrov". Inokedy je z plátna "vykrojené", aby sa vytvoril pohľad do obrazu (objektu), a ten sa stáva nástrojom na pozorovanie okolia, vymedzuje naše vnímanie. Druhým dôležitým momentom v Demeterovej tvorbe (okrem spomenutej tematizácie vlastnej ne-istoty) je spochybňovanie a hľadanie dnešného zmyslu maľby, samotného významu pojmu obraz. Obraz už nie je niečím na čo divák pasívne hľadí, je objektom, ktorý pohľad určuje, ktorý nie je možné obsiahnuť z jedného stanoviska. Je nutné ho obísť, premiesiť. V tomto procese sa začína rozvíjať formálna hra na ktorú, ak divák pristúpi, dostáva sa do aktivizačného modelu, vstupuje do komunikácie. Mám zároveň pocit, že v tomto momente ju autor opúšťa a necháva diváka zodpovedať si svoje otázky. Základný predpoklad (2014) pochopenia diel je aj spontánnosť, sugestívnosť a v konečnom dôsledku aj radosť z formalizmu.

Je zrejmé že tento spôsob prezentácie odkláňa pozornosť od jednotlivého a smeruje k vnímaniu výstavy ako komplexnejšej inštalácie. Priestor je vymedzený a definovaný polohou obrazov. Pohyb diváka ja limitovaný dielom. Obraz tu nevystupuje ako nejaké dielo k " nahliadnutiu", ale stáva sa vecnejším, konkrétnejším objektom. Už nie je artefaktom, ale nástrojom k narušeniu iluzívnosti. Mechanizmom k de-formácii priestoru.

Na záver textu sa dostávam k tomu, čím som mal začať; k názvu výstavy. ÁNO a NIE sú radikálne výroky, nie sú významovými nuansami či ústupkom. Ich prerývanie však relativizuje, spochybňuje, naznačuje osciláciu medzi dvomi antagonizmami. Napokon však preváži zápor. Otázkou je voči čomu? Ktoré NIE je odmietnutím a ktoré je vyvážením súhlasu? Ktoré harmonizuje a ktoré neguje? A voči čomu/komu je rozhodné ÁNO súhlasom? Názov predstavuje verbálnu sínusoidu, naznačuje Demeterove vstupovanie a vystupovanie z komunikačnej hry. Odkazuje na nerovnováhu, ale aj na konečné rozhodnutie, ktoré sa nerodí ľahko. Akoby neexistoval kompromis. Možnosti sú dve, rozhodnutí je však nutné robiť omnoho viac.

P.S.: Upozornenie! V texte sú umiestňované produkty výstavy.

------------------------

Foto: Adam Šakový