Výstavný aktivizmus

Paralelně s výstavou Sen x skutočnosť. Umenie a propaganda 1939–1945 ve Slovenské národní galerii (jíž se v recenzi věnovala Milena Bartlová) běží v Kunsthalle Bratislava přehlídka prací současných umělců A je tu zas? Slovenský štát v súčasnom umení, přičemž oba projekty spojuje tematika první Slovenské republiky. Ján Kralovič uvažuje ve své recenzi nad tím, jakou úlohu může výstava současného umění plnit v rámci osvěty a veřejné diskuse o palčivých společenských tématech, a zároveň poukazuje na problematickou situaci, kdy se umělecká díla pokouší tuto diskusi suplovat.

Výstavný aktivizmus

A je tu zas (Er ist wieder da, 2012 je názov nedávno vydanej populárnej knihy spisovateľa Timura Vermesa, na základe ktorej bol v roku 2015 natočený nemenej úspešný film (réžia: David Wnendt). V ňom sa Adolf Hitler prebúdza v súčasnom Berlíne, ktorý je pre neho úplne cudzím prostredím. Avšak postupne sa s ním zžíva a prostredníctvom sociálnych sietí a televízie sa infiltruje do spoločnosti. Stáva sa dokonca komediálnym imitátorom seba samého. Politická nekorektnosť, ostrá satira či až cynizmus sa stáva opäť "trendy". V dnešnej situácií je jeho správanie nazerané cez filter mediálneho a internetového "statusu", ale zároveň  kniha i film odhaľujú hlbšie nálady v spoločnosti, ktoré sú desivo podobné tým v 30. rokoch 20. storočia.

Kurátorky  výstavy v bratislavskej Kunsthalle sa k názvu knihy hlásia a v úvode k výstave generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá uvádza jej vedomé "prepožičanie", keďže súčasná atmosféra na Slovensku rovnako viacerými znakmi odkazuje k udalostiam a náladám počas vojnového, Slovenského štátu. Dnešná situácia rehabilitácie ľudáctva a vzrastajúcich nacionálnych tendencií podmienila k analogickému názvu so spresňujúcim podtitulom Slovenský štát v súčasnom umení. Na rozdiel od knihy má však na konci otáznik. Na základe neho možno koncepciu čítať dvojako: buď je snahou synonymicky zmnožovať rad otázok súvisiacich s nepochybne závažnou spoločensko-politickou problematikou, ktorej sa diela zastúpené na výstave týkajú. Alebo je snahou na danú otázku poskytnúť aspoň jednu z možných odpovedí.

A je tu zas? je prvou výstavou novej dramaturgie Kunsthalle, ktorej koncepcia prešla pod Slovenskú národnú galériu. Výstavou nadväzuje na predošlé projekty, ktoré tematizovali aktuálne spoločensky diskutované témy (predovšetkým Strach z neznámeho, 2016, ale aj staršia výstava Fem(inist)Fatale, 2015. Obe výstavy pripravila kurátorka Lenka Kukurová). V tomto prípade sa vynára tá istá otázka ako pri podobných výstavných koncepciách: je výstava reflexiou umeleckých hodnôt vystavených diel, alebo sú diela reflexiou skôr mimoumeleckej sféry, v tomto prípade spoločenskej "blbej nálady"? Je kritériom vystavenia téma, ktorej sa jednotlivé diela týkajú, alebo kvalita prác, ktoré tému nielen obsahujú, ale aj ju kriticky a umelecky reflektujú?

Zároveň, vymedzená téma a rovnako aj pomerne veľký počet kurátoriek výstavy (Katarína Bajcúrová, Petra Hanáková, Bohunka Koklesová, Nina Vrbanová) dávajú tušiť, že snahou bola určitá komplexnosť. Teda snaha, aby zastúpené práce pokrývali širšiu generačnú škálu výtvarníkov a výtvarníčok, ale aj rôzne mediálne výstupy. Výstava sa, podľa môjho názoru, snaží tému obsiahnuť, "obstúpiť" tak, aby zároveň poukázala na jej diferencované prejavy (totalitarizmus, problematika nacionalizmu a jeho symboliky, židovský a rómsky holokaust, netolerancia, nevyjasnený a nevydiskutovaný vzťah k významným štátno-cirkevným predstaviteľom Slovenského štátu a pod.) Ak vnímam celok výstavy ako úsilie o sformulovanie výpovede o predloženej téme (a zároveň odpovede na naznačenú otázku v jej názve), pri prvej návšteve jej rozumiem takto: Ak sa nezmení schopnosť spoločnosti citlivo a nepaušalizovane posudzovať aktuálne spoločenské, politické i ekonomické problémy, ak sa nevyjasní náš vzťah k vlastnej histórií a neozrejmíme čím všetkým vlastne Slovenský štát bol a za akú cenu, ak nevyvodíme za mnohé tragické udalosti zodpovednosť, budeme si musieť  vlastnú históriu zopakovať. K uvedomeniu i zvýšeniu citlivosti je výrazným nástrojom vzdelanie či ešte lepšie poznanie, a tak aj výstava sa snaží formou diel mnohé sprostredkovať a "osvetliť". Dokonca osvetliť z viacerých pohľadov.

Výstavu teda vnímam v prvom rade ako edukatívnu a osvetovú, a to bez často až pejoratívneho vyznenia slova "osveta". Osvetu chápem vo význame etymologického základu slova, v zmysle osvetlenia, osvietenia niečoho nejasného. Zároveň je stavaná na slovný doprovod, je podnetom k rozprávaniu a nástrojom mediácie. Na jednej strane sa tu objavujú diela, ktoré tému nielen reflektujú, ale umeleckými kvalitami z nej unikajú a presahujú ju. Na druhej strane je oslabujúcim prvkom výskyt prác, ktorých absencia by výstave prospela, a to aj za cenu straty pocitu či povinnosti byť korektný. Prehliadka v jej súčasnej podobe je skôr strategickým výberom, ktorý sa usiluje o nekonfliktnosť. Vzhľadom k priestorovým možnostiam citlivo realizovaná výstava zároveň dielami, ako aj ich inštalovaním, neposkytuje divákovi moment prekvapenia. V tom je edukatívnosť a "osvetový" charakter dotiahnutý do formálne zodpovedajúceho prejavu. Výstavou skôr ako diváci prechádzame bez toho, aby sme cez priestor galérie či prostredníctvom priestoru diel (ich rozmiestnením) zažili niečo z pocitu, ktorý nám podsúva jej téma. Pocitu ohrozenia, skľúčenosti, strachu, ale aj nutnosti vzdoru, potreby empatie a tolerancie. Z tohto (inštalačného) hľadiska ostáva koncepcia k téme indiferentná. Istá dramatickosť je prítomná skôr v niektorých vybraných dielach ako v dramaturgií inštalácie.

Naznačené tézy je potrebné skonkrétniť a čiastočne sa zmieniť o vystavených dielach. Opakovaná návšteva mi umožnila ich intenzívnejšie vnímanie, napriek tomu si vyberiem iba niektoré príklady. Centrálna miestnosť Domu umenia / Kunsthalle Bratislava je vzhľadom na jej možnosti obsadená veľkoformátovejšími dielami, ktoré svojou sochárskou monumentalitou (Jozef Jankovič, Martin Piaček) alebo slovnou údernosťou (Kassaboys) evokujú možnosti ohrozenia, ktoré sa jedného dňa môže týkať každého z nás. Jedno z najvýraznejších diel výstavy, Ozvena Dalibora Baču, potom predstavuje skôr meditatívnejšiu polohu uvažovania nad vlastnými dejinami. Práve vďaka čiernemu asfaltovému kruhu sa cez sklenenú plochu "zrkadlí" priestor okolo nás. Akoby dejiny boli predpokladom toho, čím žijeme dnes, a súčasný pocit je dôsledkom rýchleho zakonzervovania histórie "hermetickou" sklenenou vrstvou reprezentujúcou nacionalizmom podmienenú spoločenskú nereflexívnosť.

V polkruhových výstavných priestorov sa dynamickejšie striedajú diela rôznych mediálnych foriem: fotografická dokumentácia z performance (Peter Kalmus), maliarske diela (R. Podoba), kresba (Svätopluk Mikyta), fotografia (Alexandra Anušev Borsíková), objektové inštalácie (Jaroslav Kyša, Milan Vagač, Peter Kalmus) či priestorová inštalácia (Ľubo Stacho) a video (Noro Knap, Juraj Bartusz, Anton Čierny).

K výrazným umeleckým príspevkom patrí tragikomické a významovo trefne anekdotické dielo Martina Piačeka (Najväčšie trapasy Slovenskej histórie, 2007), vhodne rehabilitujúce formát komornej plastiky. Jaroslav Kyša "roztáča" kópiu pamätnej tabule, originálne osadenej v Žiline, na mieste vyhlásenia autonómie Slovenka Jozefom Tisom. Úmyselne pracuje s kontroverznou témou Slovenského štátu, ktorého zriadenie do dnešných dní pre mnohých reprezentuje progresívne a ekonomicky stabilné obdobie Slovenska, kým pre iných je temnou periódou kolaborácie s nacistickým režimom, arizácie a obdobím podieľania sa na vyvražďovaní (prevažne židovského) obyvateľstva. Ku klérofašistickej minulosti Slovenska sa výrazným gestom vzťahuje aj dielo Hostia za Jozefa T (2006) Antona Čierneho, kde sa vizuálne prepája moment sakrality a fyzického dávenia spolu s kontextom odkazujúcim na miesto farského pôsobenia Jozefa Tisa. Téma Slovenského štátu a tragiky židovského obyvateľstva rezonuje nielen v prácach staršej generácie umelcov (Juraj Bartusz), ale aj u tých najmladších. Milan Vagač v diele Komora (2014) pracuje s archívnymi fotografiami ľudí z obdobia I. Slovenského štátu umiestnenými v zaváraninových fľašiach. Minulosť, ktorá je živnou pôdou pre súčasnosť, je tu symbolizovaná anonymnými zakonzervovanými fotografiami. Vyrovnávanie sa s vlastnou historickou minulosťou je tematizovaná aj v dielach Daniely Krajčovej Pomsta (2012) a Varúj! (2012). V Pomste, na základe archívnych fotografií a rozprávania pamätníka, rekonštruuje autorka udalosť na bývalej banskoštiavnickej železničnej stanici, kde v roku 1944 postrieľali 83 nemecky hovoriacich civilistov, ako vendetu za vojnové udalosti. Práca Varúj! pozostáva z videa a site-specific kresby v interiéri krčmy v dedine Iľja. Dielo odhaľuje tragický príbeh násilného vyvraždenia takmer všetkých rómskych obyvateľov ku koncu II. svetovej vojny nemeckými vojakmi jednotky Waffen SS Edelweiss. Na stenách krčmy autorka v pravidelných rozostupoch rozanimovala scénu z filmu Varúj! (réžia Martin Frič, Paľo Bielik, 1946), ktorá sa, vo forme nástenne dekorácie, stala tichým mementom udalosti. K absurdnému prepájaniu folkloristickej tradície a nacionálnej či dokonca nacistickej symboliky inklinuje tvorba Dávida Demjanoviča a Jarmily Mitríkovej. Ich diela zastúpené na výstave podčiarkujú tenkú hranicu medzi zaužívanými mýtmi, nekriticky prijímanou tradíciou a predsudkami vedúcimi k obmedzenému a nenávistnému správaniu.

Na druhej strane sú prítomné diela, ktorých prítomnosť, podľa môjho názoru, výstavu oslabuje. Napriek podstatnej a spoločensky rezonujúcej aktivite Petra Kalmusa, poukazujúcej na prežívanie symbolov a (čo je horšie) mentality vzťahujúcej sa k extrémizmu a netolerancií, považujem fotozáznamy z jeho aktivít v tomto prípade za nadbytočné (Maskérsko-divadelné dotvorenie do Tisovej sochy, 2016). Kalmus podľa mňa poukazuje skôr na fakt, že nie každé gesto umelca (politické, aktivistické, občianske) musí byť ako umelecké vnímané resp. musí byť umením.

Forma karikatúr v novinách mi v prípade výstižných kreslených skečov Martina "Shooty" Šútovca zdá omnoho efektívnejšia ako ich predstavenie výstavnou formou. Ich výstižnosť je previazaná s kontextom, súvisí s textom, správami či aktuálnymi udalosťami a v takto adjustovanej prezentácií sa ich potenciál trochu vytráca. Prítomnosť jeho prác ma vedie k otázke: Prečo výstava nepracuje viac so širšou vizuálnou kultúrou (komixy, karikatúry, novinové a časopisecké články, dokumenty a pod.) a nekontextualizuje tak tematiku cez vizuálne odkrytie jej širších príčin a parametrov? V tomto prípade pôsobia Shootyho práce zvláštne osamotené.

Fotografie Alexandry A. Borsíkovej sa vzťahujú k významu miest – bývalých vlakových staníc, z ktorých boli vyprevádzané vlaky deportujúce židov zo Slovenska. Samotné fotografie nesugerujú tragiku udalosti, a tak je poznanie a očakávaný zážitok previazaný s nutnosťou prečítania popisu k dielu, ktoré je pre mňa vizuálne nepodnetné. Najväčší a špecificky vymedzený priestor dostáva video-inštalácia Nora Knapa 20. marec (2013). Vzhľadom na priestor a umiestnenie je akýmsi centrálnym dielom časti expozície. Pracuje so spojením archívneho záberu na historickú budovu Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí z marca 1941 a jeho súčasnej podoby. Hoci dnešná vizuálna realita nenaznačuje moment ohrozenia, poznanie historických faktov vzbudzuje uvedomenie si možných rizík. Vzhľadom na fakt, že dielo strategickejšie nerozvíja samotný nápad, strháva na seba prílišnú pozornosť a jeho priestorová dominancia je vzhľadom ku koncepcií výstavy nadsadená.

Výstava A je tu zas? je vhodným priestorom na komentované a edukatívne prehliadky. Jej schopnosťou je otvoriť diskusiu, ktorú je potrebné preniesť na mimoumeleckú, teda omnoho širšiu, rozvetvenejšiu úroveň. Treba si uvedomiť, že aktivistický potenciál výstavy ostáva vždy limitovaný prostredím. Galéria je priestorom špecifickým, ktorý hoci zasahuje do verejnej sféry, pracuje neraz z predpokladom, že jej návštevníci vychádzajú skôr z radov umeleckej komunity alebo publika vymedzujúceho sa kriticky voči súčasnému vzrastajúcemu nacionalizmu. Opätovne sa teda naráža na možnosť vplyvu "aktivistickej" umeleckej produkcie na širšie spoločenské prostredie.

Umelecká produkcia, ktorá sa mi v dôsledku zdá skutočne podnetná, smeruje skôr k rôznym formám metaforizácie, poetizácie či konceptualizácie každodennosti. Umenie nemusí byť politické, politická a konštruktívne kritická by mala byť predovšetkým občianska spoločnosť – my všetci. A to tím, že sa vytvorí tlak, ktorý nebude nejakou performance, ale reálnym, vecným, argumentačne podloženým tlakom a kontrolou štátnych štruktúr. Umenie môže tomuto občianskemu uvedomeniu napomôcť, ale nemalo by ho suplovať. Vzťah reflexie spoločenskej či politickej témy a umeleckej kvality je závislý od účinnosti vzhľadom k vztýčenému cieľu. Na tendenciu suplovať umeleckými dielami či výstavami verejnú diskusiu upozorňuje v širšom kontexte aj štúdia Od estetizace politiky k politizaci umění a zpět Václava Magida. V texte píše: "Otevřenost disciplínám a kategoriím, dříve považovaným za neslučitelné s uměním jakožto ztělesněním estetické autonomie, na jedné straně, a institucionální autonomie, kterou si umění postupně vydobylo v moderní éře, na straně druhé umožnily, aby se v minulé dekádě ustavilo pojetí sféry umění jako jakési substituce za veřejný prostor."[1] Hodnota umenia sa často vyvažuje schopnosťou diela vyvolať diskusiu, aktivizovať, resp. vyjadrovať postoj k problematickým spoločenským a politickým otázkam. Umelecká kvalita ako autonómna hodnota diela, ktoré re-formuje naše spôsoby poznávania, sa potom potláča smerom k angažovanosti.

Dôležitý a doteraz nezmienený fakt je, že – až na Ninu Vrbanovú – rovnaké zoskupenie kurátoriek (Katarína Bajcúrová, Petra Hanáková, Bohunka Koklesová) pripravilo výstavu prebiehajúcu paralelne v Esterházyho paláci v Slovenskej národnej galérií (porovnaj recenziu Mileny Bartlovej). Sen X skutočnosť. Umenie a propaganda 1939-1945 je výstavou kontextuálnou, pracujúcou s archívom a širokou paletou vizuálnych kultúrnych artefaktov. Prehustenie priestoru, historické konotácie a vizuálna podnetnosť pôsobí aktuálne a zároveň sprostredkúva ťaživosť a plíživo živenú propagandu založenú na nenávisti. Tu si divák skutočne uvedomuje aktuálnosť a analógiu so súčasným pocitom. To, čo sa na výstave v SNG podarilo, je v bratislavskej Kunsthalle oslabené. Výstava je ponímaná skôr ako nástroj a podnet k diskusii ako vlastná forma názoru. Určitá sterilnosť, i keď koncepčná prehľadnosť, posúva výstavu A je tu zas? skôr ku kurátorskej korektnosti. A tak sa opätovne vynára otázka: Je výstava prehliadkou tematicky súvisiacich diel, alebo má ambíciu dielami a celkovým výstavným dispozitívom sprostredkovať zážitok vytrhávajúci z letargie a vedúci ku kritickému mysleniu a spoločenskej angažovanosti?

[1] Václav Magid, Od estetizace politiky k politizaci umění a zpět, in: Pavel Barša – Václav Bělohradský – Michael Hauser et al., Kritika depolitizovaného rozumu, Všeň 2010, s. 82.

A je tu zas? Slovenský štát v súčasnom umení / vystavující umělci: Alexandra Anušev Borsíková, Dalibor Bača, Juraj Bartusz, Anton Čierny, Jozef Jankovič, Peter Kalmus, Kassaboys, Noro Knap, Daniela Krajčová, Jaroslav Kyša, Radko Mačuha, Svätopluk Mikyta, Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič, Ilona Németh, Martin Piaček, Rastislav Podoba, Nora Ružičková, Rudolf Sikora, Anabela Sládek, Ľubo Stacho, Martin Šútovec, Milan Vagač, Jaroslav Varga / kurátorky výstavy: Katarína Bajcurová, Petra Hanáková, Bohunka Koklesová, Nina Vrbanová / Kunsthalle Bratislava / Bratislava / 4. 11. 2016 – 26. 2. 2017

Foto: Kunsthalle Bratislava