Hosťujúci kritik: GMAB / Trenčín

Galéria Miloša Alexandra Bazovského (ďalej GMAB) je jedinou galériou výtvarného umenia pod správou Trenčianskeho samosprávneho kraja. Tento fakt jej potencionálny význam umocňuje, keďže sa stáva nielen podstatnou kultúrnou ustanovizňou v rámci krajského mesta, ale mala by byť aj kvalitatívne nosnou inštitúciou, ktorá svojim vplyvom determinuje širší región. Od počiatku fungovania GMAB bola jej profilácia vyselektovaná na slovenské výtvarné umenie 20. (a aktuálne už aj 21.) storočie. Galéria vznikla rok po smrti M. A. Bazovského, v roku 1969 a jej pôvodným sídlom sa stal barokový kláštorný komplex piaristov. Od roku 2001 sídli galéria v pseudobarokovom dome (bývalom paláci Maršovských) na Palackého ulici. Zameranie galérie je prirodzene podmienené regionálnou pôsobnosťou a jednou z dôležitých funkcií je mapovanie umeleckej scény a vystavovanie autorov / autoriek so vzťahom k trenčianskemu regiónu. Rámec regiónu GMAB prekračuje sympoziálnymi, individuálnymi i kolektívnymi autorskými výstavami nielen slovenských, ale aj zahraničných autorov. Popri výstavnej činnosti je prirodzenou a podstatnou úlohou činnosť akvizičná. Okrem rozsiahlej zbierky diel M. A. Bazovského sú v zbierkach zastúpený mnohí významní slovenskí autori 20. storočia (J. Alexy, M. Benka, A. Brunovský, M. Čunderlík, S. Filko, Ľ. Fulla, E. Gwerk, V. Hložník, J. Jankovič, A. Klimo, M. Laluha, L. Medňanský, R. Sikora, P. Tóth, M. Urbásek, I. Weiner - Kráľ, E. Zmeták ai.) ako aj zahraniční výtvarníci (predovšetkým z českého prostredia). Kultúrno-vzdelávacia činnosť je podľa internetovej stránky galérie (www.gmab.sk) orientovaná nielen na detského diváka, ale aj študentov, dospelých a seniorov. Ateliér Majstra Galerka je špecifickým a vyhradeným priestorom v rámci galérie, ktorý slúži na výtvarné a edukatívne činnosti. Okrem týchto organizuje galéria aj iné kultúrne podujatia - výchovné koncerty, filmové premietania, prednesy poézie a prózy či divadelné predstavenie (v roku 2010 vznikol pri galérii bábkový súbor Teatro Galerio). V publikačnej činnosti prevažujú katalógy z výstavných aktivít ako aj obsiahlejšie publikácie o živote a tvorbe M. A. Bazovského. Galéria ponúka aj možnosť komerčného prenájmu vlastných priestorov za účelom usporiadania kultúrnych, vzdelávacích a spoločenských podujatí. (Koncertná sieň GMAG sa zároveň používa ako sobášna sála).

Z vyššie uvedených faktov (ktoré sú dostupné na zmieňovanej internetovej stránke galérie) sú čitateľné isté symptómy regionálnych galérií na Slovensku. Mojou úlohou však nie je popisovať ich, ale hodnotiť, preto sa budem snažiť byť osobnejší ako v doterajších riadkoch a fakty vnímať skôr ako podnety k interpretácii.

Už samotná internetová stránka, ktorá bola ešte pred mojou návštevou Trenčína prvým kontaktom s galériou vytvára dojem "periférnosti". Značne zastaraný webdizajn je síce prehľadný a informačne nasýtený; dôsledne mapuje históriu, aktivity, akvizície GMAB a rovnako informuje o aktuálnych výstavách (aj v súčinnosti anotácií k jednotlivým autorom), ale vizuálna nepodmanivosť od jej dlhodobejšieho a detailnejšieho prehliadania skôr odrádza. Navyše sa k tomu pridávajú niekedy nadsadené a pateticky vyznievajúce texty (hlavne v oblasti hodnotenia či interpretácie diel.) Za mnohé v rámci rubriky "Dielo mesiaca" (Viera Žilinčanová: Adagio) jedna ukážka z textu Mgr. Moniky Drocárovej: "Aký máte pocit z obrazu? Čo rozpráva? Počujete hudbu? Viera Žilinčanová svojim obrazom hladí našu dušu a niekde v hĺbke necháva na nás, aký zážitok, aké spomienky v nás obraz vyvoláva. (...) A my len dodávame, že keď budete niekde v lese, parku... niekde v prírode, spomeňte si na tajomný svet obrazov Viery Žilinčanovej a započúvajte sa do hudby okolo vás." Podľa môjho názoru sa takto galéria sama oberá o seriózny charakter a prominentnosť. Ak som spomenul určité "symptómy" určite je jedným z nich aj sídlo galérie - v meštianskom dome či paláci, teda priestore, ktorý nebol pôvodne pre výstavné a galerijné účely projektovaný. (Na Slovensku sídlia mnohé galérie v meštianskych alebo župných domoch, kúriách či palácoch). Nutnosť vysporiadať sa s nevhodnými priestorovými podmienkami a inštalačnými ne-možnosťami sa prejavuje aj v expozíciách GMAB.

Prístup do galérie je dobrý a vstup je viditeľne označený. (Možno toto konštatovanie pôsobí banálne, ale ani toto nie je v našich pomeroch samozrejmosťou.) Otváracie hodiny, resp. ich skorší začiatok, je pravdepodobne prispôsobený školám (Pon.: zatvorené, Ut - Piat: 9:00-17:00, Sob - Ned: 11:00-17:00). Aj v čase mojej návštevy hneď po otváracích hodinách boli v galérii viaceré skupiny žiakov. Vstupné je pomerne prijateľné, prístupné pre všetkých: 2EUR/1EUR (galéria ponúka aj zvýhodnené rodinné vstupné za 2e a voľné vstupy každú prvú nedeľu v mesiaci). Vstup do budovy, tvoriaci prejazd je doplnený nástenkami s informáciou o histórii domu a nástenkou informujúcou o aktivitách Ateliéru Majstra Galerka, pripomínajúcou "hravým" štýlom skôr nástenky v materských centrách či ZUŠ-kách. Jednotný grafický štýl či vyprofilovaná vizuálna identita galérie (či aspoň informačného systému) absentuje.

Po zaplatení vstupného (+ symbolické 1euro za možnosť fotografovať) a odložení vecí v improvizovanej galérii (vešiaky umiestnené pri pokladni) som začal prehliadku od prízemia, na ktorom je umiestnená stála expozícia Výtvarné umenie trenčianskeho regiónu (1892- 1985). Salónny prístup k inštalovaniu má za následok, že jednotlivé diela na navzájom tlačia, "nedýchajú", "dusia sa". Rozdielnosť formátov i rámov pôsobí rušivo. Viaceré práce by potrebovali odstup, priestor okolo seba, ktorý by na ich kvalitu výraznejšie upozornil (napr. Ladislav Medňanský: Tatranské pleso, 1905-1910). Rovnako som, okrem delenia na staršie práce (spadajúce do prvej polovice 20. storočia) a aktuálnejšie (v druhej miestnosti expozície) nepostrehol výraznejšie tematizovanie či kontextualizovanie diel. Okrem klasických žánrových výjavov (folklórne motívy, výjavy z kopaníc, námety krajinárske /hlavne z oblasti Bielych Karpát/ ai.) a vedút (pohľad na mesto, mestské komponenty, hrad ai.) sa v expozícii objavujú aj práce, ktoré nie sú svojou témou "lokalizované" do regionálneho prostredia, ale vyjadrujú sa k univerzálnym (napr.: Marián Sučanský: Únos Sabiniek, 1967), všeľudským témam (napr.: Jozef Fizel: Plod, 1965). Spoločným znakom je narodenie alebo dlhodobejšia pôsobnosť daných autorov v trenčianskom regióne. Vzhľadom k limitovanému priestoru je snaha kurátora/kurátorky umiestiť do expozície viacero diel, ktorých inštalácia však na mňa pôsobí nekonzistentne. (Bohužiaľ nepodarilo sa mi zistiť kto je autorom/autorkou kurátorskej dramaturgie, ani stručné texty na stránke galérie nie sú podpísané. Autorkou publikácií Výtvarné umenie v Trenčíne I., II., je PhDr. Alena Hejlová)

V suterénnych pivničných priestoroch sa nachádza stála výstava Slovenského sochárstva 20. storočia. Autorkou koncepcie je PhDr. Alena Hejlová a vystavené artefakty sú zo zbierkového fondu GMAB. Zväčša komorné plastiky osadené na sokloch rôznych veľkostí "zužujú" zážitok z prehliadky skôr na úroveň návštevy bývalých predajní Dielo. Akoby spôsob inštalovania bol ešte stále v zajatí galerijných prezentácií zo 70. - 80. rokov 20. storočia (z ktorých aj mnoho prezentovaných diel pochádza). Galerijný dispozitív soklov (ktoré, naskladané do minimalistických kompozícií "vítajú" návštevníka aj v obslužných chodbových priestoroch galérie) je jediným scénickým rozpracovaním expozície. Ich rozdielna výška je vlažnou snahou "rozvibrovať" oko a myseľ diváka. Opäť treba zohľadniť nedostatočný či nevhodný priestor, ale v tomto prípade sa k tejto priestorovej disonancii pridáva aj absencia "scénografického", vizuálneho či "performatívneho" (v zmysle aktivizácie, hlbšieho zaangažovania návštevníka) prístupu k expozícii. K snahe sprostredkovať namiesto pozerania aj porozumenie rovnako nedochádza. Navyše sa z môjho pohľadu v expozícii zbytočne miešajú kvalitatívne zrelé diela (napr.: J. Bartusz: Portrét J. Jakobyho, 1980, J. Kostka: Starec, 1942, R. Uher: Sediaca, 1947 ai.) s dielami nevyváženými, neinvenčnými (E. Venkov: J. A. Komenský, 1978) až na hranici gýča (L. Berák: Leto, 1977, Klára Pataki: Torzo, 1983). Osobné preferencie či vyhranenosť priznávam. Škoda, že absentujú intermediálne diela alebo inštalácie z 90. alebo nultých rokov, ktoré by si však vyžadovali väčšiu priestorovú dotáciu. Snáď by sa na tento účel dalo využiť vnútorné nádvorie galérie.

Na prvom poschodí sa nachádza stála expozícia diela M. A. Bazovského pozostávajúca prevažne z jeho diel z druhej polovice 40. a 50. rokov Diela sú doplnené o staršie práce (z progresívnejších 30. rokov), ktoré odkazujú k hľadaniu Bazovského rukopisu, k výtvarne sa profilujúcej kresebnej skratke i výraznej fascinácii farbou. Zbierka je zároveň svedectvom, že Bazovský nepodľahol tlaku dobových pomerov a držal si aj v spomenutých rokoch svoj neideologický (či lepšie; neideologizovaný) záujem o vlastné výtvarné postupy i témy (zväčša dedinské námety, témy práce, ľudovej architektúry, samoty, baladické ľudové motívy ai.). Je zreteľné, že táto expozícia je pre galériu ťažisková. Adjustácia diel je najdôslednejšia, objavuje sa snaha (farebne) dotvoriť interiér. Textové doplnky tvoriace výroky M. A Bazovského alebo citáty historikov umenia (Karol Vaculík) sú dopovedaním videného. Objavujú sa aj zmieňované príznaky: prehustenie, zaplnenie stien dielami, galéria ako multifunkčnáý priestor (v tomto prípade je Bazovského expozícia umiestnená zároveň aj v koncertnom priestore a sobášnej sieni). Výber prác jednoznačne poukazuje na snahu akcentovať autorovu "nadčasovosť" (akokoľvek je tento termín z logického hľadiska nezrozumiteľný); ja by som skôr dodal; zámernú a uvedomenú anachronicitu. Snahu vymaniť sa z dobovo pertraktovanej požiadavky progresu v zmysle sociálnej reflexie a nekritickej popisnosti (realistickosti), ktorú Bazovský nahrádza až fauvistickou farebnosťou, tematickou rudimentárnosťou a tichou subjektívou baladickosťou (až melancholickosťou). Napriek tomu predstavuje Bazovského expozícia najlepšie zvládnutý priestor stálych výstav v GMAB.

V čase mojej návštevy prebiehali v galérii aj dve dočasné výstavy: na prvom poschodí výstava  rakúskej autorky Gudrun Bartenberger-Geyer Felt space (Plsťený priestor) a na druhom poschodí výstava súbornej práce fotografa Antona Štubňu Fotografické metafory. Ak sa pristavím pri prvej - tá bola, aj z hľadiska mojej absencie výraznejšieho prehľadu v oblasti textilného dizajnu, príjemne koncipovanou a výtvarne čistou prezentáciou. O autorke, jej tvorbe "na hranici medzi módou a objektom", jej "experimentovaní s ovčou vlnou, rôznymi vláknami, farbami, kaligrafiou" informoval text Radky Nedomovej. K textilným objektom a šatám sa pridávajú vizuálne sugestívne pôsobiace veľkoformátové fotografie (autorkou je Marlene Rahmann) stvárňujúce šaty ako kukly, kokóny, "objekty na nosenie". Miestnosti nie sú prehustené, konečne sa priestor trochu "obnažuje" a divák si intenzívnejšie všíma detaily aj architektúru. Autorka klasicky prezentované šaty na figurínach dopĺňa vlastnými plstenými "obrazmi", spomínanými fotografiami i podsvietenými diapozitívmi v rámoch. Doplnením je prezentácia diaprojektorom, ktorý mal v čase mojej návštevy technické problémy. Snaha o ich promptné vyriešenie a napokon aj čiastočné sfunkčnenie bola sympatickým momentom, ktorý prejavila kustódka. Hoci táto poloha textilnej a odevnej tvorby nepatrí medzi mnou sledované výtvarné žánre uznávam, že má dôležité miesto v prezentácii galérie, v meste, ktoré má odevnú tradíciu a sú v ňom dodnes zastúpené odbory odevného dizajnu a kostýmovej tvorby na stredoškolskej úrovni.

Názov výstavy Fotografické metafory síce pôsobí značne neoriginálne, ale práce Antona Štubňu, ktorý v podstate celý svoj tvorivý život prežil v Trenčíne, sú zaujímavým príspevkom k dejinám slovenskej fotografie druhej polovice 20. storočia. Jeho tvorba je priliehavým dôkazom záujmu o štruktúry, vizuálne evokácie a imaginatívne aspekty predmetov a materiálnych vecí, ktoré strácajú svoju "vecnosť" a funkčnosť prelínaním, kopením či naopak fragmentarizáciou Tento trend sa objavoval v slovenskej fotografií od 60. rokov. Na výstave v GMAB sú zastúpené predovšetkým cykly premien (cyklus Metamorfózy), štruktúr (Pseudografiky), materialít (Objekty) znakov (Pamätníky a znaky). Diela dopĺňajú staršie práce zamerané na civilistické námety a mestské zátišia (Siesta, Občerstvenie). Miestnosť druhého poschodia je poznačená podkrovným charakterom, kde strešná časť neumožňuje vhodné umiestnenie fotografického obrazu, a tak sa nachádza vo výške, ku ktorej sa musí divák zreteľne skláňať. Vo väčšej časti podkrovia je navyše tma a umelé osvetlenie nedostatočne nasvecuje diela. Preťaženie stien obrazmi sa opäť stáva nosným kritickým bodom mojej reflexie. V prípade Štubňovej výstavy majú diela jednotný adjustačný vizuál, ale opätovne absentuje dramaturgický nápad, ktorý by povýšil zavesenie diela na "zviditeľnovanie cez dielo" (Tu hovorím o spôsobe "menej je viac", o zamlčovaní ako o metóde prezentácie, o dialektických a juxtapozičných vzťahoch, o revízii a kontextualizácii, o výstave ako priestorovej, "site-specific" inštalácii). Priestor výstavy tu bol dotvorený (snáď dočasne) naskladanými kartónovými krabicami pred služobným priestorom. Výstava z hľadiska výberu a načasovania (korešponduje s festivalom Mesiac fotografie) vhodne dopĺňa výstavnú aktivitu. Snaží sa o sprístupnenie tvorby autora, ktorého dielo regionálny význam prekračuje, ale stále ma nepresviedča o tom, že sa ho snaží re-prezentačne aktualizovať.

Treba, v snahe o objektívnosť, povedať, že GMAB si v rámci svojej výstavnej činnosti drží štandard, ktorý sa pohybuje v intenciách stredného prúdu (napr. Jozef Bajus, Marek Ormandík) s občasným "podliezaním latky" a so zameraním skôr na overených autorov strednej či staršej generácie. Vo zverejnenom výstavnom pláne na rok 2015 možno očakávať napríklad nelákavé výstavy Ivana Patúca či Nikolaja Feďkoviča ako aj, pre mňa, zaujímavejšie osobnosti - fotografa Ruda Prekopa alebo maliara Róberta Bielika.

Ak sa vrátim ku kritickým pripomienkam, možno zhrnúť že nedôslednosť, nedotiahnutie inštalačných možností a prehusťovanie priestoru sa stávajú znakmi, s ktorými sa v GMAB stretávam. Akoby sa tieto charakteristiky organicky zrástli s našim regionálnym galerijným prostredím. Túto (pre mňa) nechcenú "domácu" atmosféru umocňovali aj pomerne familiárne rozhovory pracovníkov galérie či informačný, predajný pult ako akýsi "meeting point" na medziľudské debaty. Nedostatok profesionality je nahrádzaný ústretovosťou či familiárnosťou. Problém však vidím predovšetkým inde: v absencii citlivosti, v neschopnosti jednoznačnej formulácie názoru, v nedostatočnej a nevyhranenej profilácii, ktorá navonok (v textoch) síce zaznieva, ale nie je vidieť na uchopení výstav. V multifunkčnom charaktere, kde galéria supluje osvetové a kultúrne strediská, kino, bábkové divadlo či koncertnú a sobášnu sálu. V prístupe "urob si sám", ktorý nie je stratégiou, ale nutnosťou sa vyníma aj ne-vkus, ktorý je demonštrovaný podivnými umelohmotnými kyticami na stolíkoch na chodbách.

Možno iba zveličujem detaily, pranierujem nepodstatné a nespomínam a neanalyzujem systémové možnosti, rozpočtové a materiálové zabezpečenie galérie. Možno som skĺzol ku nevhodne subjektívnemu hodnoteniu. Ak má však galéria záujem pôsobiť ako reprezentatívna ustanovizeň, kvalitatívny a hodnotový ukazovateľ nad-regionálneho, umeleckého (a teda aj intelektuálne zrelého, senzitívneho) prejavu, práve tieto marginálie mi prídu dôležité. V prehľade pracovníkov na gmab.sk je ilustratívnym príkladom k zmieňovaným výhradám fotografia povereného riaditeľa galérie Bc. Ľuboša Hamaja, ktorý zvláda okrem vykonávania funkcie dočasného riaditeľa aj úlohy inštalačného technika, PR, webmastra, knižničného pracovníka a vodiča. Je to vizuálna informácia, ktorá hovorí o úprimnosti a spontánnosti, ale nie o galérii ako kultúrno-edukatívnej a intelektuálne-kritickej inštitúcii, ktorú má reprezentantovať.

Z GMAB odchádzam z rozporuplnými pocitmi. Sú spôsobené zčasti sympatickým a snaživým prístupom, aj zbierkovým potenciálom, ktorý galéria má, ale v súčinnosti s absentujúcou dôslednosťou a odvahou ísť aj do odvážnejších, progresívnejších projektov a výstav (i za cenu neporozumenia regionálneho publika). Takto galéria iba lavíruje medzi ľúbivým, nekonfliktným a osvedčeným, uspokojuje požiadavky časti výtvarnej scény, blízkeho okruh autorov, ale nevytvára kritickú a konfrontačnú platformu. Neposkytuje obraz o skutočne aktuálnych umeleckých aktivitách a ani nepredstavuje súčasným pohľadom/súčasnou formou prezentácie etablovaných, overených autorov.