(O)živené zátišie

Posledná fotografia v katalógu k aktuálnej výstave Adama Šakového: Temporal Limbo zachytáva autora v ateliéri v ochrannom odeve a s maskou cez tvár, zabraňujúcou vdýchnutiu výparov z riedidla a farieb. Na pozadí fotografického portrétu sa nachádzajú práve dokončené alebo ešte rozpracované diela, zátišia zostavené komponovaním portrétov – podobizní zvierat. Fotografia ma zaujala ihneď pri prvom listovaní. Chápal som ju nielen ako metaforu tvorivého procesu, ale práve ako skryté tematizovanie ideovej línie aktuálnej výstavy v DotGallery (výstava skončila 1. októbra pozn. red.).

Istá odosobnenosť, zahaľovanie autora necháva vyniknúť detailnému prepracovaniu samotnej maľby, v ktorej námetoch sa, napriek ich zdanlivej nekonfliktnosti, vyjavuje niečo znepokojivé. Ľudská, personálna identita sa vytráca, oblečenie a maska stelesňuje až krízovú situáciu. V kontexte malieb, neživých preparátov živej prírody, zaniknutých a nikdy neobnovených druhov sa človek stáva znakom post-humánnej situácie. Tu v stelesnení autora, ktorý aj vizuálnymi atribútmi reprezentuje post-mortálnu situáciu, ohrozenie živej prírody v súvislosti s necitlivými, likvidačnými zásahmi človeka do ekosystému. Témou výstavy sa pre mňa stala práve táto situácia ohrozenia, preparácie a muzealizácie niečoho, čo bolo ešte donedávna súčasťou prírody. Vnímam ju tak i napriek tomu, že sa ma samotná výstava snaží spochybniť a jednotiaci rámec narúša.

K tomu, aby som sa na základe logickej postupnosti dostal k ideovému ukotveniu výstavy, je potrebné ňou prejsť. Výstava Temporal Limbo (v kurátorskej koncepcii Michala Stolárika) je koncipovaná na základe dvoch i priestorovo oddelených foriem prezentácie. V prvej miestnosti je v inštalácii imitujúcej muzeálne expozície 18. – 19. storočia (husté radenie obrazov vedľa i nad seba) prezentovaný cyklus zvieracích portrétov a zátiší. Kultivovaná, detailná maľba zvierat, ktoré v rámci obrazov cez seba prestupujú, vytvára niekedy až absurdne pôsobiace kompozície prelínania sa rôznych živočíšnych druhov. Technika olejomaľby a pedantné rukopisné spracovanie vtláča námetom efekt staromajstrovských diel. Poloha a charakter námetov zároveň evidentne odkazuje k prírodovedným štúdiám, ilustráciám v náučnej zoologickej literatúre. Zvieratá pôsobia dojmom vypchatých preparátov. Ich taxidermické umŕtvenie, rovnako ako neutrálne pozadie, odkazujú k biosférickej expozícií alebo školskému kabinetu. V tomto momente sa odohráva zaujímavá hra s divákom. Galéria sa stáva miestom tematizácie princípu muzealizácie - procesu kategorizovania, analyzovania a umŕtvovania vecí (či v tomto prípade zvierat) v záujme ich lepšieho (vedeckého) poznania. Zároveň sú námety zo živočíšnej ríše vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, ocitajú sa v neprirodzených zoskupeniach, čím sa zdôrazňuje absurdnosť aj kompozičná redundantnosť (napr.: Still Alive, 1, 2, 3). Práve tento efekt, v spojení s rukodielnym prevedením, je zdrojom diváckeho znepokojenia. Z maliarskych štúdií zvierat sa v rámci skladby zátišia stávajú skôr vzory druhov, pôsobia ako preparáty prinesené z prírodovedného kabinetu alebo inštalované vo vitríne múzea. Still Alive (angl.: stále nažive) je názov viacerých z diel. Slovná hra súvisiaca s anglickým výrazom pre zátišie (Still life) odkazuje k druhom zvierat, ktoré sa stále vyskytujú v prírode, v ich prirodzenom ekosystéme. Niektoré z obrazov však „portrétujú“ už vyhynuté zvieratá. Autor ich pomenúva názvom označujúcim rok vyhynutia druhu, zasadzuje ich skôr do prirodzeného, nie tak „laboratórneho“ prostredia (napr.: obrazy: 1936, 1986). Živé sa strieda s neživým, existujúce druhy s vyhynutými. Šakový zdôrazňuje dočasnosť a ako divák, si uvedomujem nielen svoju konečnosť, ale aj svoju spoluzodpovednosť za životné prostredie, ktorého som súčasťou.

Rozmer edukatívnosti, akcentovaný aj v názve cyklu aj vo formálnom spôsobe prezentácie námetov diel, je obsiahnutý aj v druhej miestnosti galérie. Systém líšt, na ktorých je napnuté plátno, odkazuje k učebným pomôckam používaným na prírodovedných predmetoch. Dôležitý pre význam diel sa stáva celkový dispozitív prezentácie. Diela sú divákovi prichádzajúcemu do miestnosti otočené „chrbtom“. Navyše sú nainštalované blízko k sebe, čím sa zabraňuje dostatočnému odstupu a návštevník medzi nimi „kľučkuje“. Prechod výstavou je v tejto časti určovaný dielami. Zároveň je možné, vzhľadom na priestorový charakter miestnosti a inštaláciu závesných plátien, vytvárať vizuálne, ale i významové vzťahy medzi námetmi. Motív zvierat je nahradený pestrejšou tematickou skladbou, plnofarebnosť limitovanou monochromatickosťou plátien. Otočenie a možnosť vnímať čiastočnú transparentnosť plátien vnímam v tomto prípade skôr ako samoúčelný inštalačný krok. Bezprostredne, priamo je možné diela vidieť až po návrate z miestnosti alebo v geste obzretia sa. Odkrývajú sa aj jednotlivé vzťahy medzi nimi, ktoré poukazujú na telesnosť (pokožka vs. vnútornosti), vzťahy abstraktnej štruktúry detailu a celku, identifikácia tela v jeho pohlavnej predurčenosti a naopak; sexuálnej travestie a vizuálnej premeny mužského tela v ženské. Farebnosť diel je redukovaná, tlmená a zjednocuje celý cyklus. Zatiaľ čo rukopis v niektorých prácach detailnejšie sleduje štruktúru zobrazeného predmetu, v iných prípadoch je rozvoľnenejší a obrysovo vymedzenejší. Záujem o náučné didaktické pomôcky ostáva pri niektorých dielach sprítomnený vo fragmente legendy či tabuľky (napr.: Edukácia 3, Edukácia 7) alebo v náznaku kóty (Edukácia 9).

Celok výstavy dopĺňajú tri objekty vo forme drevených debničiek s maľbou vo vnútri. Motív maľovanej „mobilnej záhrady“ spôsobom inštalovania pracuje so vzťahom interiér - exteriér, skutočné - iluzívne. Z môjho pohľadu však fragment konáru stromu a maliarsky pohľad na steblá trávy tematickú neukotvenosť výstavy ešte umocňuje.

To, že je Adam Šakový zručným maliarom, mi bolo zrejmé aj pred návštevou výstavy v galérii Dot. V rámci nej som mal pri jej opakovanej návšteve pocit, že sa snaží povedať príliš veľa. Navyše demonštrovanie kvalít maľby (zručnosť maliarskeho prejavu) sa pri množstve zastúpených diel i opakovaním sa námetových a kompozičných prístupov stáva po dlhšom čase strávenom v galérii opozeraným. Chýbal moment prekvapenia. Akoby autor pri prezentácií hral na istotu. Prevedenie maľby nadväzujúci na historické (barokové) východiská sa stáva pomaly manierou. Rovnako sa domnievam, že by pre výstavný priestor postačovalo zastúpenie jedného z cyklov a že toto spojenie ich, vzhľadom na priestor, oslabovalo. Prepojenie didaktickým rozmerom, ale aj princípom kompozičnej štylizácie či atmosférou znepokojivej vyprázdnenosti je síce prítomné, ale skôr cez osobnosť samotného autora a kontinuitu jeho tvorby. Ak výstavu vnímam ako tematickú analýzu sledovaného problému cez priestorové a juxtapozičné vzťahy medzi jednotlivými dielami, jej téma sa mi skôr rozostruje.

Na úvod spomenutá fotografia ma tak vedie k spätnému uvažovaniu nad tvorbou Adama Šakového v kontexte tvorivého procesu a tém jeho umeleckého portfólia. Z toho vyplýva zdanlivo paradoxná situácia, že jeho tvorba sa mi javí zaujímavejšia ako výsledné, prostredníctvom výstavy prezentované „zátišie“.

Foto: archív galérie DOT