Zviditeľňovanie neviditeľného

Podkrovný priestor Pálffyho paláca Galérie mesta Bratislavy sa vyznačuje zvláštne pokojnou atmosférou – z veľkej časti vďaka svojmu vizuálnemu odtrhnutiu od zvyšku budovy. Akoby stál na vlastných základoch, bez tiaže historizujúcich prvkov v podobe až príliš výrazných parkiet, ornamentálnych stĺpov, prechodov a iných dominantných detailov zvyšku  neskoroklasicistického paláca. Je vo svojej podstate jednoduchou sálou akcentovanou dvoma predeľovacími priečkami, ktoré pri vstupe a v závere priestoru vytvárajú menšie, z jednej strany priechodné priestory. Choreografiu pohybu určuje v prípade absencie špeciálnej výstavnej architektúry návštevník*čka – v závislosti od zaplnenia priestoru samotnými dielami. Do 28. januára 2024 v ňom má samostatnú výstavu Klaudia Kosziba. Jej názov Pred premenou je aliteračným slovným spojením plným očakávania, hlbokým nádychom, prísľubom to be continued… Ale čoho?

Klaudiu Koszibu som dlho vnímala primárne ako pedagogičku vedúcu ateliéru maľby bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení, ktorej sa darí dosiahnuť to, že jej študenti a študentky sa nestávajú jej vlastnými kópiami a variáciami. Naopak, postupne hľadajú a rozvíjajú svoj autorský program za jej supervízie, resp. podpory, ktorá neustáva ani po skončení štúdia. 

Do istého času som mala pocit, že Koszibine samostatné výstavy po zatvorení Galérie Krokus v Bratislave, ktorá ju zastupovala, sú skôr výnimočnou udalosťou. V roku 2023 sme však mali možnosť, okrem výstavy v GMB, navštíviť aj jej ďalšiu samostatnú výstavu v bratislavskej Galérii 19 Svätenie húb (kurátorka Alexandra Tamásová) či výstavu Rytmus záchrany (hostka Erika Szöke, kurátorka Mária Janušová) v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici.

V roku 2022 zas Kosziba odprezentovala na samostatnej výstave After virtue sériu malieb, ktorá úzko súvisí aj s jej aktuálnou výstavou v GMB. Stalo sa tak možno tak trochu symbolicky v neďalekých podzemných priestoroch VŠVU, ktoré sú taktiež súčasťou Pálffyho paláca. Vo všetkých spomínaných projektoch môžeme sledovať ozveny a spojivká, prepletené podhubia. Napriek tomu ostávajú silnými a podnetnými samostatnými kapitolami o rozmýšľaní (maľbou) o (vizuálnych) kultúrach a ich premenách, ale aj o environmentálnych otázkach či trendoch v umení. Akcentovať kľúčové vrstvy Koszibiných najnovších diel pomáhajú aj kurátorské texty, v GMB konkrétne od kurátora výstavy (a taktiež umelca) Matúša Novosada.

Novosadov text preberá formu zhrnutia akéhosi provenienčného, príp. archeologického výskumu série Koszibiných malieb napísaného v budúcnosti. Znie čiastočne profesionálne, z veľkej časti mystifikačne, niekedy vizionársky, miestami celkom uveriteľne. Asi práve jeho náročnejšia čitateľnosť na hranici ťažkopádnosti je to, čo majú pre bežného diváka*čku spoločné možno vlastne všetky odborné texty. Novosadov text však má svoju vnútornú logiku, využíva zveličenie a hravosť a napriek tomu, že vznikol v priamom vzťahu k vystaveným dielam, môžeme ho vnímať ako jeho vlastné autorské dielo. Sám si vytvoril odborný (pseudo)jazyk a ponúka nám svoj výklad prostredníctvom vlastnej, eklektickej filozofie. Uvádza nás do možných usporiadaní sveta v budúcnosti, perspektív zduchovneného pohľadu na tvorbu, ale aj na polčas rozpadu hmotného kultúrneho dedičstva.

Koszibina tvorba je svojím spôsobom veľmi melancholická, no rozhodne nie uzavretá do seba. Zachytáva čiastočky rôznych nálad a pocitov (v spoločnosti) ako vysokosenzitívny lapač a vrství ich v odkazoch na to, čo sa nám zdá známe z existujúcej vizuálnej kultúry (vizuálne formy a príbehy). Zároveň ich však narúša spôsobom, ktorý zdôrazňuje časovosť, zvláštnu temporalitu maľby, kde sa môže stretávať viacero útržkov a spôsobov narácie v stále nových prienikoch. Je pre ňu charakteristické detailné štúdium primárne európskeho umenia a zároveň štúdium možností rozmýšľania o tomto umení.

Maľba Klaudie Kosziby je intelektuálna aj v prístupe k obrazovej ploche v jednotlivých sériách – materialitu vybraných obrazov dopĺňa niečím, čo do nich zasahuje na chemickej báze – a to fluorescenčnou hubou. Táto črta však vynikla v spomínaných podzemných priestoroch, kde sa odohrávala výstava After Virtue. Huby v rôznych podobách zobrazenia zas dominovali výstave v Galérii 19, kde sa jej maľba priblížila asi najviac k hravej maliarskej hostine. Zgustla si na tomto už evergreene metafory mycélia ako rhizómu, nehierarchickej štruktúry, ale aj domácej hubovej kultúre, psychedelických efektoch húb atď. Zároveň sa ako autorka, a mnohí iní umelci a umelkyne pred ňou, hrá svojím spôsobom so zviditeľňovaním (ne)prítomnosti neviditeľného. Na výstave v Pálffyho paláci nie je zatemnené, obrazy nesvietia, no huba sa objavuje taktiež v štyroch variáciách jednej kompozície, kde sa stáva vrcholom zobrazenia, radosti z objavenia, objektom uctievania či obetou (bohom)...?

Ako diváci*čky sa môžeme napojiť na rôzne momenty z malieb Klaudie Kosziby – na špecifickú vizuálnu štruktúru „časom poznačeného“ zobrazenia, maliarske spracovanie detailov a celku, familiárnosť predlohy, odčítateľnosť príbehu samotného a jeho reinterpretácie v rámci rôznych kultúrnych epoch (príp. pôsobenie v rámci série malieb), jeho významov v súčasnosti. Na výstave v GMB môžeme vidieť viacero dramatických, diagonálne komponovaných scén, ktoré reprodukujú už existujúce sochárske predlohy. Naprieč priestorom nachádzame opakovanie motívu (napr. príbeh Narcisa), vizuálne zrkadliace sa kompozície s námetom premeny, ktoré prinášajú zvláštne subtílnu fragmentárnu naratívnosť súvisiacu možno iba s jemnou zmenou atmosféry, dopadajúceho osvetlenia či s takmer nepostihnuteľným posunom v príbehu.

Názvy takýchto diel sú pre mňa z autorkinej strany tiež istým spôsobom hrou, malým posunom – nie sú popisné v prvom pláne a upozorňujú na nabaľovanie významov a konotácií, prípadne sa podobajú aj na aktualizovanú antickú intelektuálnu hru dešifrovania sochárskych zobrazení: dielo Mesiac Saturna stvárňuje boj Atény proti gigantovi Enceladovi podľa metópy jedného starovekého chrámu – a Encelados je dnes naozaj názvom astronomického telesa obiehajúceho planétu Saturn. 

Pôvodné antické reliéfy sa nezachovali intaktné a Koszibina maľba a jej prezentácia ich ďalej znejasňuje, Novosadov text zas vopred počíta s ich ďalším narušením v budúcnosti. Prijať premenu a pominuteľnosť je totiž predpokladom života a tvorby v mieri samého*samej so sebou. 

Foto: Barbora Girmanová