Dobre zvládnuté výskumné projekty sú stále vzácne

Danuvius 68 mal byť výstavou, resp. bienále mladých výtvarníkov a výtvarníčok s viac ako 500 vystavenými dielami a 120 účastníkmi z Československa, bývalej Juhoslávie, Maďarska, Poľska, Francúzska, Fínska, Talianska, Švédska, Nemeckej spolkovej republiky (tzv. západné Nemecko), Rakúska, Španielska, Rumunska, USA, Japonska, Argentíny, ktorá sa mala konať v septembri 1968. Viaceré zo zámerov jej organizátorov sa napokon nenaplnili: nebolo to bienále, pretože sa konalo iba jedenkrát, neotvorilo sa na začiatku septembra 1968, ale neskôr, pretože presne dva týždne pred Domom umenia v Bratislave, kde sa malo konať, parkovali ruské tanky po „bratskej“ invázii.

Slovenská národná galéria vystavuje do 25. augusta 2024 výstavu o výstave s názvom Umenie, ktoré zostalo. Kolekcia – Medzinárodné bienále mladých výtvarníkov Danuvius 1968.

Ako to asi bolo
Predstavme si hranice východného bloku v polovici 60. rokov 20. storočia, v ňom socialistickú krajinu Československo. Prahu v tomto období definuje európsky povojnový informel, na Akadémii výtvarných umení (AVU) prevláda akademizmus, v Bratislave sa všetci infikujú pop-artom alebo novým realizmom. Kdesi uprostred toho všetkého istý mladík zo Žiliny, Alex Mlynarčík, konečne vycestuje za hranice, do Paríža. Zoznámi sa s teoretikom umenia a nového realizmu Pierrom Restanym, s ktorým do konca života udržiava čulé vzťahy a domov prináša časopisy o umení... 

Iní tiež túžia vycestovať do Paríža. Niektorým sa to dokonca na štipendium podarilo aj na dlhšie. Medzi rokmi 1965 – 1968 sa do Československa dostáva už dosť kultúrneho materiálu zo Západu (západné Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Japonsko, USA, Južná Amerika). Pozornosť vtedy, samozrejme, priťahovala literatúra, filmy, popkultúra. Už v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia sa sem dostávajú v češtine texty o Duchampovi (Chalupecký v roku 1968), o Malevičovi (v českom preklade ho sprístupnili teoretici Miroslav Lamač, Jiří Padrta v roku 1967). 

Umenie sa v krajine odborne aj novinársky reportovalo na dennej báze (literatúra, poézia, výtvarné umenie, film) a aj v bežných periodikách dostávalo veľký priestor. Činnosti zväzov prerokúvané na celoštátnych zjazdoch boli pokrývané televíznym, rozhlasovým spravodajstvom. Tvorčie sily (ako to nazýval socialistický jazyk) boli pod dohľadom celého Československa.

Nová umelecká výtvarná mládež, ktorá vyšla z Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, mala slabosť pre formát výstav nazývaných konfrontácie, v rámci ktorých mohlo množstvo autorov a autoriek samostatne prihlásiť svoje diela, na rozdiel od socialistických zväzových výstav. Možnosť vystaviť voľnejšiu tvorbu v koherencii s avantgardnou alebo západnou estetikou, bez úzkych hraníc špecifikovaných socialistickou rétorikou – tak nejako vznikol nápad mať v Bratislave Danuvius 68, bienále pre mladých do 35 rokov, iniciované Aktívom mladých pri bratislavskej pobočke Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ďalej ZSVU), v ktorom pôsobili umelci aj teoretici (J. Mojžiš, R. Matuštík, J. Jankovič, R. Fila, M. Cipár, M. Urbásek, A. Rudavský, A. Cepka, M. Mravec, I. Holák, J. Kočiš, A. Mlynárčik). Ideou bienále bolo pozvať československých, ale aj zahraničných umelcov (tých, ktorých diela vídavali v časopisoch). Nie všetkých sa nakoniec podarilo priviesť, z dnešného pohľadu dejín umenia však zaujme prítomnosť diel Franka Stellu alebo diela Bruna Gironcoliho či v priestore nerealizovaná skica 540-kusovej barelovej štruktúry od Christa.

Vybrané diela na Danuviuse 68 reprezentovali všetky vtedy nové prístupy a umelecké stratégie. Súčasťou bienále bola aj odborná porota, ktorú tvorili zástupcovia európskych inštitúcií. Tá rozhodovala o udelení cien. Jej členovia pochopili, že toto je príležitosť kúpiť do zbierok diela zahraničných umelcov a menšinovo umelkýň. Nie všetky kúpy sa podarilo zrealizovať, hoci boli navrhnuté komisiou – rozhodovali aj nároky autorov diel na finančné ohodnotenie. SNG, Národná galéria v Prahe a Múzeum 20. storočia vo Viedni (dnes MUMOK) zakúpili časť diel z tohto bienále. 

SNG prezentuje cez svoje diela zo zbierok, ako aj cez zápožičky zo zmienených inštitúcií príbeh zmrazený v čase, príbeh Danuvius 68, ktorý sa stal legendou tak ako prezentácia Československa na Svetovej výstave v Bruseli v roku 1958 alebo výstava československého umenia na Expo 1967 v Montreale, či umelecké zastúpenie na Expo 1970 v Osake. S malým dôvetkom, že o dielach zakúpených v zbierkach SNG z bienále Danuvius 68 málokto vedel, a teda neboli vôbec vystavované z rôznych dôvodov a v rôznej dobe – po roku 1972 boli pre svoju nekoherenciu s prísľubom k návratu k socialistickému realizmu mnohí autori a autorky vyradení zo ZSVU (alebo preradení spať za kandidátov – teda čakateľov na členstvo), s niektorými dielami boli zase iné plány. Napríklad Jankovičovo dielo Veľký pád nebolo verejnosťou v roku 1968 dobre prijaté a chodili proti nemu podpisové výzvy; počas jeho vystavenia na Danuviuse bolo poškodené – doteraz nie je známe, či pre vtedajšie estetické antipatie. Ostatné diela ostali v trezore po roku 1990 buď pre nezáujem o ich zapojenie do ďalšieho výskumu, alebo museli byť pred terajšou výstavou reštaurované. 

Väčšinu diel aktuálne vystavených v SNG majú teda návštevníci možnosť vidieť po prvý raz. Najznámejšou výnimkou je zrejme spomínané dielo Jozefa Jankoviča Veľký pád (autor zaň dostal hlavnú cenu bienále, daroval ho SNG v roku 1999), ktoré sa po roku 1990 stalo symbolom novej porevolučnej éry, mementom. Historický obrat v roku 1989 a éra po ňom si vybrali svoje estetické symboly a interpretácie, ktoré sú v poriadku. Na dlhé obdobie však zatienili významy, s akými boli niektoré diela – vrátane tohto – na bienále Danuvius 68 (ne)akceptované v čase svojho vzniku. Obšírne, spletité osudy jednotlivých diel, ako aj autorov a autoriek, kurátorov rozpráva práve publikácia Umenie, ktoré ostalo. Kolekcia Medzinárodného bienále mladých výtvarníkov Danuvius 1968.

Očista alebo cancel culture v ére normalizácie?
Výstava Danuvius 68 a zastúpenie umelcov a umelkýň z domovskej krajiny na nej sa neskôr stali príkladom argumentačnej vojny, spôsobu vymazávania konkrétnych ľudí a normalizačných postupov v ZSVU na jeseň 1972. Slangovo sa nazývali čistky (alebo poetickejšie „očista členskej základne“). Dnes by sme možno mohli hovoriť o paralelách s „cancel culture“ (tá ale nemá dva presne stanovené názorové hľadiská, zatiaľ čo éra normalizácie rozdelila ľudí na dve skupiny: tých, čo súhlasia s doktrínami štátu, a tých, čo nesúhlasia. Vtedy rozhodoval ten, kto má politickú moc. Dnes rozhoduje ten, kto má mediálnu moc či výtlak ovplyvniť verejnú mienku.)  

Samotná účasť na tejto výstave neviedla k zákazu vystavovať cez ZSVU; čistky v členskej základni prebiehali  ako pokánie a oľutovanie prijatej estetiky, vystupovania a vystavovania na konkrétnych výstavách či ako prejav ľútosti nad  niektorými výrokmi daného umelca, resp. umelkyne. Byť členom alebo čakajúcim členom (kandidátom alebo kandidátkou) na vstup do ZSVU bolo kľúčom k obžive, k zákazkám, k realizácii umeleckého diela vo verejnej architektúre. Neoľutovanie svojho konania a nepodstúpený prísľub návratu k estetike socialistického realizmu znamenal vylúčenie zo ZSVU.

Ľuborom Károm pripravované bienále sa rozbehlo na jar 1968 v ére uvoľnenia socialistických doktrín. Jeho otvorenie bolo naplánované na 4. september 1968, predbehli ho však udalosti súvisiace inváziou vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy na územie Československa dňa 21. augusta 1968. To prinieslo napätie do jeho otvorenia z niekoľkých dôvodov. Deň po príchode sovietskych vojsk spísali umelci Alex Mlynárčik a Erik Dietmann protestnú výzvu Účastníkom medzinárodného bienále mladých Danuvius 68. Všetkým progresívnym umelcom a teoretikom!, aby sa zastavilo konanie výstavy. S výzvou súhlasilo viacero výtvarníkov a teoretikov, organizátorov bienále. (Účasť z československých umelcov nakoniec odvolali A. Mlynarčík, J. S. Želibská, K. Lacko.)

Alex Mlynarčík a Erik Dietmann uskutočnili však aj inú akciu, datovanú 21. augustom 1968 v Bratislave. Do priesvitných vreciek naložili slovenskú zem, opatrili ju textom v slovenčine a francúzštine Zem, ktorá ostala a rozoslali ich do niekoľkých zahraničných muzeálnych inštitúcií vo svete. Aktuálna výstava v SNG, ktorej názov (Umenie, ktoré zostalo) je alúziou na toto konkrétne dielo, upriamuje  pozornosť na iné diela, ktoré sme desaťročia nevideli.

Umenie, ktoré zanechalo stopu
Výskumný projekt kurátorky Vladimíry Büngerovej zhmotnený vo výstave a v publikácii dostal inštalačný priestor v takzvanom Dedečkovom Premostení – pozdĺžnom priestore náročnom na inštaláciu a prezentáciu pôvodne rozsiahlej výstavy. K pôvodnej výstave z roku 1968 sa však pridružili aj iné kontexty, ktoré v SNG kurátorka dokladá archívnymi zápismi, propagačnou grafikou, reprintovanými fotografickými archívmi, zápismi z prípravy bienále Danuvius 68 a, samozrejme, stovkou umeleckých diel.

Výstava je realizovaná na malom priestore a predstavuje vybrané diela v okruhu estetík, ktoré do Bratislavy vtedy pre širšiu verejnosť priniesla ako nóvum. Dnes sú diela jednotlivých autorov a autoriek odbornej verejnosti známe. Dala by sa v celej škále ich vývoja hodnotiť aj ich úroveň a teda schopnosť odborníkov vtedy vyhodnotiť ich kvalitu pre budúcnosť.

Samotná výstava a architektonické usporiadanie sa má prihovárať bežnému divákovi, ale oslovuje skôr odborne zdatnejších návštevníkov. Neviem úplne odhadnúť, ako môže výstavu o výstave a jej mnohovrstevnaté významy odčítať bežný návštevník či návštevníčka, najmä ak nie sú pamätníkmi 60. alebo 90. rokov 20. storočia, bez toho aby  ju absolvovali bez výkladu alebo v ruke s otvorenou publikáciou, ktorá pri tejto príležitosti vyšla a je kľúčom k pochopeniu celého kontextu.

Publikácia Umenie, ktoré ostalo. Kolekcia Medzinárodného bienále mladých výtvarníkov Danuvius 1968 je komplexným výskumom, na akých by si národná inštitúcia mala dať záležať. Dôležitým je výber archívnych dokumentov, ktoré kontextualizujú danú dobu. Táto publikácia ako výskumný projekt je pre slovenskú umenovedu dlhodobo potrebná a významná. Najdôležitejšie je, ako je editorsky koncipovaná a ako sú jednotlivé texty, fotografie a skeny ukladané k sebe, aby čitateľ mohol pochopiť súbeh udalostí (grafický dizajn Boris Meluš). 

Som fanúšičkou zmienenej publikácie, ale reflexia roku 1968 prichádza vo vývoji kultúrnej pamäti neskoro. Slovenská umenoveda sa po roku 1989 opakovane opiera o toto krátke okno rokov 1965 – 1971 ako o niečo, čo je trvalo kvalitné (podporené aj historickými udalosťami). Osobnostiam a dielam z tohto obdobia sa dáva veľa času a priestoru. Na druhej strane sa dramaturgicky málo venuje tomu, čo sa udialo alebo deje po roku 1989. Ako keby sme stále doháňali stratený čas. 

Ako sa ukazuje, dobre zvládnuté výskumné projekty sú vzácne. V SNG patrí k dobre zvládnutej práci v rámci výstavy Umenie, ktoré zostalo predovšetkým vyššie spomínaná publikácia, ktorá by mala byť pomôckou na každej strednej a vysokej škole.

Jozef Jankovič, Stanislav Filko, Juraj Bartusz, Miroslav Šutej Adolf Frohner, Gianni Pisani, Martyal Raysse, Masuo Ikeda, Nadežda Plíšková, Jiří Hilmar, Vladimír Popovič, Pavol Binder, Eduard Ovčáček, Jiři Anderle, Natalino Andolfatto, Eva Bednářová, Alberto Biassi, Agostino Bonalumi, Albín Brunovský, Jozef Cesnak, Gianni Colombo, Radomir Damjanović-Damjan, Juraj Deák, Erik Dietmann, Vladimír Gažovič, Bert Gerrensheim, Mira Haberernová, Jaroslav Kočiš, Július Koller, Dušan Králik, Dieter Krieg, Richard Kriesche, Rudolf Krivoš, Alex Mlynárčik, Rudolf Němec, Francisco Peinado, Andrej Rudavský, Emil Sedlák, Antonio Seguí, Vladimir Şetran, Michal Studený, Miloš Ševčík, Pär Gunnar Thelander, Vladimir Veličković, Ivan Vychlopen / Danuvius 68. Umenie, ktoré zostalo / Kurátorka: Vladimíra Büngerová / Slovenská národná galéria / Bratislava / 28. 3. – 25. 8. 2024

Foto: SNG/Juraj Starovecký