Politikum, ale (len) za múrmi galérie

Turčianska galéria v Martine na letné mesiace pripravila súbornú výstavu diel Socha v meste VIII. s témou „zabúdania“ a vzťahu mesta Martin a pamäte. Sústredila sa na kriticky nezhodnotené biele miesta mesta Martin. Základom uvažovania kurátora Adama Galka a kurátorky Ivany Rumanovej bolo reflektovať vytesňované príbehy z dejín mesta a pracovať s lokálnou pamäťou. O tom, ako sa to podarilo pretransformovať do samotnej realizácie, píše Ivana Moncoľová.

Politikum, ale (len) za múrmi galérie

Naratív o meste Martin, jeho histórii a historickej úlohe v mýtickom tradovaní určitej intelektuálnej vrstvy držia historici Matice Slovenskej v obehu s neuveriteľným pátosom všade, kde sa im to hodí. V čase otvorenia výstavy Socha v meste VIII. ‒ Memorandum zabúdania som sa stretla s miestnymi kultúrnymi činovníkmi, ktorých tento obraz škrie a sami sa s ním nestotožňujú. Mesto čerpá z histórie národného obrodenia konca 19. storočia, ako aj z éry Martinskej deklarácie z roku 1918. Viacerí kultúrni pracovníci mladšej generácie majú pocit, že to, do takej miery ovplyvňuje tento obraz súčasnú realitu, vedie k problematickej aktualizácii kultúry a umenia v tomto meste. Niektorí sa o to pokúšajú aj prostredníctvom otvorenej debaty o vzťahu súčasného umenia a lokálnej histórie. A presne túto úlohu si predsavzala prehliadka súčasného vizuálneho umenia Socha v meste organizovaná Turčianskou galériou.

Ak sa prejdeme živým parterom centra mesta Martin, stretneme odkazy na minulosť: napríklad zrekonštruovanú fontánu od Fraňa Štefunka Zbojnícka družina uprostred pešej zóny, z ktorej sa po rekonštrukcii stala už len socha, keďže fontáne chýba voda. Z pozadia jej cez stromy dominuje nástenné sgrafito Martina Benku z roku 1940 na fasáde pôvodnej RVP, dnes Slovenskej sporiteľne. Píšem o ďalšej zlatej ére tohto mesta, o ére Slovenského štátu, ale miestni toto obdobie veľmi nespomínajú.

Paradoxy tohto miesta dopĺňajú nástenné streetartové fresky zo StreetArt Academy na folkórnu alebo hviezdoslavovskú tému. Ďalšou kapitolou je socha Mahátma Gándhího pred Národnou knižnicou v Martine, ktorú mestu darovala Indická republika v roku 2020. Aby toho nebolo dosť, matičiarski činovníci sa snažia o realizáciu a osadenie klasickej jazdeckej sochy Sv. Martina v centre mesta. Písať o protikladoch „malomesta“ a lokálnych záujmoch je dôležité pre pochopenie kontextu a verejného, aj politického priestoru.

K aktualizácii vnímania kultúry a umenia je okrem rozpočtu na program potrebné aj publikum. Na to má mesto Martin skvelé podmienky. Potenciál zatiaľ ostáva nevyužitý, hoci Martin má základné školy, strednú umeleckú školu, vysoké školy, najväčšiu a zároveň národnú knižnicu, a asi aj najviac kultúrnych inštitúcií na meter štvorcový, ktoré vyzerajú akoby tiež zamrzli v čase – niekde v 70. rokoch 20. storočia. Mestu chýba alternatívne podhubie – v zmysle alternatívy voči inštitúciám zriaďovaným vyššími územnými celkami, nezávislé centrum kultúry, ktoré by si riadili mladí ľudia.

Celý komplex situácií aktívne vníma aj domáci kurátor Turčianskej galérie Adam Galko, ktorý spolu-kurátoroval výstavu Socha v meste, a teda do kontextov miesta uviedol aj vystavujúcich umelcov a umelkyňu výstavy 8. ročníka. Vznikli z toho však protichodné diela. Socha v meste ako podujatie vo verejnom priestore veľmi nefunguje. Odohráva sa za múrmi Turčianskej galérie, a tak ostáva len pre insiderov. Vystavujú APART, Katarína Škamlová, Martin Piaček, Jaro Varga a ako architekt sa na výstave podieľal Jakub Kopec.

Katarína Škamlová ako jediná autorka reaguje na fenomén prítomnosti žien v národnom hnutí a bagatelizáciu ich prítomnosti v historickom vývoji. Heroizácia muža, politika, literáta a teológa je v slovenskej histórii bežná. Busty takýchto predstaviteľov majú svoje miesto na školách, námestiach, na pamätných tabuliach. Na druhej strane predstaviteľky národného panteónu nie sú verejne zobrazované, chýbajú im spomienkové sochy vo verejnom priestore. Ide o to, že nemali za sebou politickú činnosť, vynikali v pedagogike, učiteľstve a literatúre, alebo reflektovali materstvo, výchovu, rodinné vzťahy a bežné príbehy. Vyhli sa akože „veľkým témam“. Pričom kvalita ich literárnej práce a dosah a aktuálnosť je stále platná aj preto, že sa viaže na osobné vzťahové skúsenosti a nie na historické obraty a zmeny. Katarína Škamlová sa zamerala na dielo Eleny Maróthy-Šoltésovej, ktorej vytvorila bustu z mäkkej modelovacej hmoty s estetikou ako z tvorivých dielní, neumiestnila ju na podstavec, ale do bežnej výšky dieťaťa a do piesku. Neumiestnila ju na piedestál, ale nechala ju v pozícii možnej modelácie, hry. Opustila naratív soklov a na nich postavených búst. Komunikatívne ju sprítomňuje divákom. Pri inštalácii sa nachádza aj ukážka rukopisu v kópii… aj reálna kniha od Eleny Maróthy-Šoltésovej „Moje deti“, v ktorej opisuje život svojich detí. Inštaláciu Škamlovej dopĺňa aj zvuk, ako aj priestor pre hranie a kreslenie si s deťmi priamo v expozícii. 

Jedným zo symbolických bielych miest na mape Martina je zbúranie synagógy v roku 1974. Túto tému aktualizuje Jaroslav Varga, ktorý cituje formu a veľkosť stĺpov tejto stavby, ktoré boli nedávno nájdené na súkromnom pozemku. Miestni aktivisti zo združenia „Reštart Martina“ ich našli v marci 2021 a chceli by ich použiť na pripomienku jej existencie. Zbúraná bola v roku 1974 a Jaroslav Varga vyrobil repliku jedného zo stĺpov v reálnej veľkosti z plastelíny. Jeho stĺp dominuje galerijnému priestoru a je umiestnený horizontálne. Slúži ako priestor na dotvorenie podoby z rúk diváka/návštevníka galérie respektíve detí z tvorivých dielní. V kontexte diváka, ktorý do galérie vstupuje a aj podnetov od miestnych a ich výskumu k zbúraniu pôvodnej pamiatky bez pamätnej tabule, sa mi zdá Vargov prístup citlivý a oceňujem jeho prístupnosť a interaktivitu.

Architektúru výstavy, realizoval Jakub Kopec, jeho intervencia spočívala v zatemnení existujúcich okien galerijného priestoru jednoliatou stenou, do ktorej urobil dierky v rôznych výškach a na rôzne svetové strany. Cez vytvorené priezory sa dajú okom sledovať rôzne dominanty a aj slepé body vedút Martina. Ako sa zdá, interaktivita boduje. Aj u mňa ako recenzentky vzhľadom na optiku snahy výchovy diváka, ktorého treba naučiť chodiť do galérie. Hoci nie je jasné, či ide o architektúru výstavy, alebo dielo samotné.

Národné múzeum má bohatú etnografickú zbierku, ktorej expozícia sa od 70. rokov 20. storočia nezmenila. Kolektív z APARTu reflektuje požiar v etnografickom múzeu v 90. rokoch 20. storočia, kedy zhoreli dôležité artefakty, fašiangové masky, aj okultné predmety. APART vytvoril asociáciu týchto chýbajúcich predmetov, použil na to inštaláciu snopov z reálneho sena. Doplnil ich novotvarmi z keramiky a zo skla, ktoré sú asociáciou zhorených artefaktov. Ako problematický nevidím ten príšerný zápach sena v galérii pri 38 stupňoch Celzia, ktorý odrovná každého latentného alergika a astmatika, ale nerozumiem samotnej vizualite diela. Tá má byť použitím snopov sena, do ktorých sú uložené keramické a sklenené objekty pripomínajúce folklórne masky, alúziou slovenského folklóru. Inštalácia však skôr pôsobí ako kríženie severských paganských kultov a balkánskych kultov. Potrebovala by som počuť od autorského tímu, prečo to vyzerá ako globálny slovansko-severský paganský kult.

Autori z APARTu ponúkajú vizuálne unifikovanú inštaláciu. A žiaľ s unifikáciou vizuality pri reflexii špecifík konkrétneho regiónu, miesta sa stráca ponor do témy a aj dôležitosť jej artikulácie. Kontext a forma je asi najťažšou disciplínou umenia, táto miera uniformity zakrýva významy, respektíve ich vyprázdňuje. Inštalácia pôsobí iste lákavo, pôsobí však skôr aranžovane… V súčasnom umení sa vyprofilovali isté vizuálne inštalácie a postupy v adjustácii diel, ktoré sa globalizovali a stali sa reprodukovanými a unifikovanými šmé (floskulami): medzi inými sochy zo zatepľovacích stavbárskych materiálov, omietkové mriežky z isoveru, paganské zátišia inšpirované bulharskou kukeri tradíciou, transparentné alebo zamatové závesy ako súčasť inštalácie (cez ne nainštalovaná zarámovaná fotografia), ostatné si doplňte… Snaha umelcov z APARTu a kurátorov osadiť partizánskym spôsobom zvyšný valcovitý bal sena s nasadenou kožušinou líščieho chvosta v priestore pred galériou sa podarila na jednu noc, potom ho na podnet mestskej polície museli odstrániť.

Mesto Martin zažilo niekoľko industrializačných vĺn. Tie z konca 19. storočia súvisia s dopravnými železničnými uzlami, bola tam celulózka, tlačiareň, pivovar. Zaujímavé je, že pivovar je teraz v rukách nadnárodného koncernu. Jeho privatizácia estrádnym spevákom z čias Mečiarovej éry 90. rokov 20. storočia sa dnes berie zrejme ako úspech. A zrejme nikto sa tak skoro kriticky na 90. roky 20. storočia pozerať nebude. V kontexte východného bloku boli známe martinské strojárne, tiež Stalinove závody alebo ZŤS (Závody ťažkého strojárstva), kde sa vyrábali licenčné sovietske tanky T-72 a traktory Zetor. Bol v tom zámer premeniť intelektuálne mesto na mesto robotníkov. Martin Piaček reflektuje industrializáciu Martina na ťažký priemysel. Jeho inštalácia sa mi javí ako najproblematickejšia. Pre Piačka je gumený dopravníkový pás zástupným symbolom. Vo svojej špecifickej inštalácii prebúral galerijnú stenu historickej budovy galérie a tento pás ním pretiahol. Odkedy som toto dielo videla, stále sa vo mne ozýva otázka, či ešte potrebujeme v umení deštrukčné (mačistické) gestá. Je dnes možné pripomínať deštruktívnu históriu aj inak ako deštrukčným alebo šokujúcim gestom? Toto skôr pripomína kritiku inštitúcie a nie reminiscenciu zabudnutého vývoja Martina z kultúrneho centra na priemyselné mesto. Pri tomto diele mi vyvstala otázka, či existuje autorský spôsob, ako pripomínať industrializáciu alebo prestavbu centier malých miest z obdobia socializmu pomocou porozumenia, objasňovania, sprítomňovania, konštruovania niečoho nového.

Samozrejme je čitateľné, že som naklonená spôsobu komunikácie diela, ktoré je interaktívne, ale aj ktoré viditeľnejšie artikuluje historickú problematiku rešeršovaného územia. Dielo, ktoré rozpracuje komunálnu a komunitnú problematiku, je pre umelca, prichádzajúceho na krátky čas, výzvou. Ak sa autori správajú s porozumením pre iných a pre iné. Ak aktivizujú publikum – je to veľký bonus. V tomto ročníku je to potrebné, lebo socha nie je v meste, ale je v galérii. Adam Galko alebo zriadenkyňa galérie sprevádza každého diváka, ktorý výstavu navštívi a osobne ho prevedie, teda poskytne informácie. Vidieť, že je tu veľká snaha vychovávať si návštevníka, čo sa mladému galerijnému tímu určite darí, je to však beh na dlhú trať. Otázkou ostáva, ako prepojiť komunikačne a mentálne dva svety, ktoré sa stretávajú na jednej pešej zóne s dvoma priľahlými ulicami.

Je evidentné, že Turčianskej galérii v Martine, ktorej zriaďovateľom je Žilinský samosprávny kraj, záleží na kontextualizácii lokálnej histórie. Vidieť to aj na nákupnej politike galérie, ako aj na reštaurovaní diel. Zámerom by však mal byť vstup do verejného priestoru, ak sa teda opakované podujatie volá Socha v meste. 

APART, Martin Piaček, Katarína Škamlová, Jaro Varga / Socha v meste VIII. – Memorandum zabúdania / kurátori výstavy: Adam Galko, Ivana Rumanová / Turčianska galéria, Martin / 8. 7. – 30. 9. 2021

Foto: Peter Sit (Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu.)