Snaha o komunistické postskriptum po slovensky

Vo dvorane Slovenskej národnej galérie v Bratislave vznikala od novembra 2020 veľkoplošná maľba VďakyZdanie Marcela Mališa. SNG projektom opakovane otvára reflexiu najpálčivejšieho obdobia kunsthistórie, a to umenia socialistického realismu. Výstavu Akcia ZET recenzoval Tomáš Pospiszyl, aktuálne prinášame rozhovor Ivany Moncoľovej s kurátorkou projektu Alexandrou Kusou a s autorom maľby Marcelom Mališom.

Snaha o komunistické postskriptum po slovensky

Kto prišiel s nápadom realizovať veľkoplošnú maľbu v átriu Slovenskej národnej galérie?

Marcel Mališ (MM): Alexandra Kusá a tím Slovenskej národnej galérie.

Alexandra Kusá (AK): Tak to vie Marcel Mališ, ale genéza je trochu dlhšia. S Ondřejom Horákom sme začali pripravovať knižku Ztracený svatý – kunsthistorický román s detektívnou zápletkou, ktorá sa venuje téme hľadania strateného obrazu Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi. Počas toho, ako sme na tom pracovali, mal Ondřej Horák stále pocit, že by bolo fascinujúce skúsiť túto maľbu urobiť znovu, keďže sa nedá nájsť. Čím viac sme si o nej hľadali a zisťovali, tým viac sme prichádzali na to, že to bola jedinečná vec. Napríklad socha Stalina bola zdemolovaná riadeným výbuchom. Žiadne také veľké ideologické dielo už neexistuje a zistili sme, že naša generácia vôbec nemá fyzickú skúsenosť stáť pred niečím podobným.

Pred Slovenskou národnou galériou stála v roku 2012 socha Stalina v rámci vašej výstavy Prerušená pieseň. Spomínanou skúsenosťou teraz myslíte generáciu odborníkov alebo generáciu divákov?

AK: Aj aj. Nikto z nás nemá takú skúsenosť, pretože v našom umení také diela nie sú. Preto sme si povedali, že by bolo vhodné posunúť to interpretačne trochu ďalej. Primárnou ideou je kniha s názvom Ztracený svatý (2021), ktorá vychádza tesne pred Vianocami. K tomu prišla idea realizovať veľkoformátovú maľbu. Nezaujímala nás otrocká replika, povedali sme si (s Ondřejom Horákom – pozn. red.), že by bolo dobré pracovať s významom trochu inak. A rozmýšľali sme, s kým by sme mohli spolupracovať. Prelustrovali sme si súčasnú scénu, chceli sme vybrať niekoho, kto sa venuje podobným stratégiám. Aby to nebola maľba na objednávku, ale aby to bolo v intenciách výtvarného programu umelca. A potrebovali sme niekoho, kto to vie namaľovať, lebo realistická maľba je náročná disciplína. Oslovili sme Marcela Mališa.

Prečo ste do realizácie išli v čase druhého lockdownu na jeseň 2020?

MM: Práce boli naplánované už pred lockdownom na jeseň 2020. Uzavretie nám do harmonogramu vstúpilo neočakávane a trvalo až do apríla 2021. Na diele som pracoval v priestoroch SNG od novembra 2020.

AK: Na spomínanej knihe sme začali pracovať v januári 2020. Pripravovali sme k nej veľa rešerší. Do toho prišiel prvý lockdown a ešte jedna vec: takmer nulový rozpočet, ktorý nám pridelila pani exministerka Laššáková. A v SNG sme hľadali iné formy programu, ktoré sme mohli realizovať. Dlhodobo sa venujeme vzdelávacím a iným programom. Zobrali sme si túto konkrétnu maľbu ako stredobod tohto veľkého projektu, preto má Akcia ZET aj podtitul „umenovedná výprava“. Veľkým spúšťačom bola aj výstava Cold Revolution. Central and East European Societies in Times of Socialist Realism, 1948–1959 v Národnej galérii Zacheta vo Varšave. Pôvodne sme na nej mali participovať v oveľa väčšom rozsahu. Kurátori J. Kordjak a J. Bazin nás podporovali, aby sme Akciu ZET realizovali, tá bola uvedená aj ako sprievodná akcia k veľkej výstave vo Varšave. Nakoniec sme pre nich robili prednášky v rámci ich aktivít (samostatné prednášky lektorovali K. Bajcurová, L. Gregorová-Stach a A. Kusá).

Stratená veľkoplošná maľba Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi od trojice autorov Jan Čumpelík, Jaromír Schoř a Alena Čermáková z prvej polovice 50. rokov 20. storočia. 1950 – 1952. Reprint z časopisu Výtvarné umění, 1953

Medzi troma stranami (českou, ktorá pripravovala knihu, poľskou s ich výstavou Cold Revolution a SNG, ktorá chystala Akciu ZET) malo pôvodne dôjsť k rotácii projektov a výstavy?

AK: Úplne na začiatku sme dúfali, že áno. Ale keďže sa rekonštrukcia SNG oneskoruje, bolo jasné, že na to nebudeme mať priestor. My už to provizórium nezvládame. Nikto si neuvedomuje, že žijeme a pracujeme sedem rokov v totálnom a komplikovanom provizóriu. Dokončenie sa posúva už štyri roky, národná galéria mala byť dokončená v roku 2018. Z tejto spolupráce – rotácie výstavy – zišlo pomerne skoro. Preto má Akcia ZET – umenovedná výprava taký rozvetvený program s mnohými inštitúciami ako s poľskou Zachetou, tak aj s českou inštitúciou – Ústavom pro studium totalitných režimů. S nimi sme napríklad robili veľa webinárov pre učiteľov, lebo nám veľmi záležalo na vzdelávacej línii k 50. rokom 20. storočia.

A existuje nejaké povedomie o tom, či si tí učitelia prišli neskôr to dielo pozrieť?

AK: To neviem.

MM: Postupne, po uvoľnení opatrení, začali školy expozíciu navštevovať. 

Ako počúvam, je to veľmi komplexný projekt, ktorému uškodili predĺžené lockdowny.

Je konkrétne dielo, teda maľba Marcela Mališa, ktorá je voľnou a autorskou interpretáciou veľkoformátového diela z 50. rokov 20. storočia, kurátorským a ideovým počinom Alexandry Kusej? Alebo je to dielo Marcela Mališa?

AK: Neviem, čo je ideový počin.

MM: Ideový počin je, že ste, Alexandra, projekt vymysleli a navrhli realizáciu. Áno, je to námet Alexandry Kusej. Samotný obraz je dielom Marcela Mališa.

A interpretačné posuny sú dielom koho?

MM: Interpretačné posuny na maľbe sú dielom Marcela Mališa.

Čiže, Marcel Mališ, nemusel si s nápadmi týchto ideologických posunov chodiť k zadávateľovi?

MM: Nie, nemusel som. Hoci som po tom veľmi túžil.

AK: Ale ja som sa voči tomu veľmi bránila. (smiech)

Marcel Mališ: VďakyZdanie, 2020 – 2021, maľba akrylom na banner, 8,7 × 8 m, foyer Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Foto: Juraj Starovecký

Prečo ste si vybrali na autorskú reinterpretáciu práve dielo Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi? Myslím, že to nevie ani odborná verejnosť, ani laický návštevník. Chápem, že sú tam umenovedné pátrania, výskum.

MM: Skúsim zodpovedať otázku. Pretože je to do očí bijúci príklad absurdného, propagandistického, stalinistického diela. Zbožšťovania, kultu osobnosti, servilnosti československej politickej špičky. Lepší príklad nenájdeš.

AK: Je to pars pro toto. Je to vrcholné dielo stalinistického realizmu.

Od trojice autorov Jan Čumpelík, Jaromír Schoř a Alena Čermáková existujú propagandistické diela z 50. rokov v štátnych zbierkach, síce malého, stredného formátu.

MM: Ale to sú malé obrazy.

AK: Príbeh vzniku pôvodnej maľby je výpovedný celý od začiatku do konca. Že si to vybrali politické špičky súťažou, že bol určený na výstavu Československých hospodárskych výsledkov v Moskve. Tá maľba bola podrobená dosť drsnej kritike ešte v čase svojho vzniku. To je pre mňa veľmi zaujímavé. Páči sa mi, ako to pracuje s očakávaniami. Veľa ľudí si o 50. rokoch 20. storočia (a ja som patrila medzi nich) niečo myslí – preto som sa tomu obdobiu začala venovať, chcela som vedieť, ako to bolo. Pôvodná maľba sa stratila ešte v 50. rokoch, lebo ju stiahli z verejného priestoru. Nečakane zomrel Stalin, výtvarná obec ju odmietla – je tam veľa zaujímavých rovín, ktoré hovoria o tom, ako funguje umenie v kontexte spoločnosti. Prišlo mi to ako nečakaná možnosť preveriť si veci, veď to je monumentálne takým spôsobom, ako na to nikto nie je zvyknutý. Galéria je rámcom. Všetci vedia, že tu nepropagujeme stalinizmus. Ak ide niekto v múzeu robiť výstavu o chudobe, to neznamená, že propaguje chudobu. Preto je vhodné, že Stalin je v interiéri, nie pred dverami galérie, že galéria je pre tento typ umenia rámcom. Keď je to zarámované inštitúciou, programami, webovou stránkou, tak je to dobré miesto, kde sa môžeme venovať všetkým otázkam 50. rokov a propagandy.

MM: Napriek tomu rámcovaniu to mnohí ľudia chápali úplne opačne.

AK: Asi je to normálne, ale pre mňa aj fascinujúce.

Marcel Mališ maľuje VďakyZdanie, časozber tvorby je súčasťou aj webovej prezentácie k projektu Akcia ZET, prístupný je na https://akciazet.sng.sk, Foto: Juraj Starovecký

Dobre, na jednej strane je umenovedný výskum, výprava. Na druhej strane ideologický imperatív minulosti. Je komunizmus teda ešte na našom území hrozbou? Teda, potrebujeme ho artikulovať?

AK: Nielen komunizmus – to totalitné prejavy sú hrozbou. Preto je aj tá stratená maľba z 50. rokov zaujímavá ako predloha na umelecký posun. Väčšina ľudí si dnes myslí, že totalitu odhadne hneď. Že totalita je to zlé, čo vieme v spoločnosti okamžite prečítať. Na tom je hnusné to, že je to plíživé, že to postupne vzniká. Veď námet tej maľby je absurdný, je celý chorý. A to sa mi páčilo v kontexte našej hoaxovej doby, lebo tá maľba je vlastne hoaxom. 

MM: Nazval by som to skôr deepfake.

Dokáže konkurovať statické dielo a jeho nová interpretácia a významový posun obrazovým hoaxom, ktoré sú šírené v digitálnom prostredí?

MM: Nie.

AK: Nie. Ale vzniklo v inej dobe a nám vyhovovala tá paralela

Ale tá interpretácia od Marcela Mališa sa predsa udiala v tejto dobe.

AK: Marcel Mališ tam povkladal všeličo, čo referuje k tejto dobe. Len si to divák musí nájsť.

Marcel Mališ dielo maľoval od novembra 2020 do augusta 2021, každý pracovný deň vo foyeri Slovenskej národnej galérie. Bol zamestnancom galérie, dielo je akvizíciou?

MM: Áno, bol som zamestnancom galérie.

AK: Nie je to akvizícia, je to výstava, zatiaľ.

Nemaľoval si na plátno, ale na biely reklamný banner, syntetický podklad. Ako sa ti na tom maľovalo?

MM: Dobre. S podkladom nebol žiaden závažnejší problém.

Pôvodné dielo vytvorila trojica autorov, ktorí sú známi viacerými propagandistickými dielami. Marcel Mališ maľoval sám. Je neobvyklé robiť také veľkoformátové dielo sám. Väčšinou na to majú umelci aj dnes asistentov. Bola táto stratégia dobre premyslená?

MM: Bola úplne super premyslená. Spolupráca s inými ľuďmi mi trošku robí problém, keďže som „control freak“. Postupom práce som si uvedomil, že nebudem potrebovať asistenciu, a rozhodol som obraz spraviť sám.

AK: Nie je to úplne tak. Traja pôvodní autori stratenej maľby to museli robiť od začiatku, museli to od začiatku vymýšľať. Marcelovi Mališovi kolegovia pripravili podklady a tie sme premietli na banner. Nie je to asistencia v tom „dielenskom“ slova zmysle, ale práce bolo menej než pri origináli. Na začiatku sme mu asistenta vnucovali, potom sme prestali, lebo sme na to nemali prostriedky. Povedali sme si, keďže je to v istom zmysle ideologické dielo, že ho autor bude maľovať toľko času, na ktorý máme financie. Pôvodne sme si pýtali príspevok výlučne na Marcelov Mališov honorár z Fondu na podporu umenia. Tu sme sa dozvedeli, že FPU nebude zvyšovať prestíž štátnej inštitúcii − v zmysle „že nepodporuje program štátnej inštitúcie“. Povedali sme si, že na to máme rozpočet do toho a toho mesiaca a že aj tento finančný kontext bude súčasťou diela. Neviem, či je dielo nedokončené, aj keď súčasťou signatúry je jeho názov s podtitulom „nedokončené“. Nevieme ešte, čo s ním na konci roku 2021 urobíme, pretože umenovedná výprava stále trvá. Máme niekoľko možností, čo s tým ďalej.

Marcel Mališ maľuje VďakyZdanie. Foyer Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Foto: Juraj Starovecký.

Do hry tu vstupuje aj fyzická prítomnosť človeka, zanietenie. Takéto dielo nikdy nezvládal jeden človek. Nebola táto akcia v tomto prípade čisto egoistické šialenstvo?

MM: Je. Samozrejme, že je.

Možno by sa na vysokých školách malo učiť „umenie spolupráce medzi umelcami“.

MM: Pôvodne som uvažoval, že oslovím niekoľkých svojich kamarátov maliarov, s ktorými by som si vedel predstaviť spoluprácu. Ale postupom práce na obraze sa potreba asistencie eliminovala.

Maľba ale zostala nedokončená.

MM: Áno. Určite by som ju rád dokončil, ak by bola možnosť. Pôvodný zámer bol spraviť ten obraz farebne. Mal som vyhradených osem mesiacov, ale pandémia jednotlivé procesy spomalila a mne v konečnom dôsledku na samotnú maľbu ostalo 120 dní. 

AK: Boli rozhodnutia, ktoré sme robili s autorom spoločne.

Tieto rozhodnutia ste spravili v procese maľby alebo ste ich urobili na začiatku?

AK: Nejaké rozhodnutia sa urobili na začiatku. Na začiatku sme si povedali, že nikto z nás s tým nemá skúsenosti a rozhodne od Marcela Mališa nechceme, aby vytvoril kópiu. Bola to nová skúsenosť a ja sama ju vyhodnocujem a rozmýšľam nad ňou. Základná predstava bola jasná, vedeli sme, že by to mohlo byť farebné.

MM: Bol som však limitovaný dostupnými predlohami. A tie boli všetky čiernobiele. K dispozícii sme mali len jedinú farebnú predlohu v nízkej kvalite. Takže som sa rozhodol namaľovať obraz čiernobielo a následne ho lazúrovať do približnej pôvodnej farebnosti, ktorú sme vedeli odčítať z dostupnej dokumentácie. K procesu lazúrovania som sa však nedostal. Nakoniec ostala maľba len v odtieňoch sivej.

Aké sú teda interpretačné posuny oproti pôvodnej maľbe?

AK: Je tam vidieť metódy, ktoré sa viažu k realistickej maľbe, od začiatočnej podkresby. Pôvodne sme plánovali robiť vo foyeri galérie pred veľkoplošnou maľbu ďaleko viac programov zameraných na výklad realistickej maľby. To nám žiaľ nevyšlo. Webináre sme tematicky orientovali inak, na filozofickejšie ladené témy: hoax, propaganda atď.

MM: Okrem digitálnej intervencie, ktorú si určite mala možnosť vidieť, od Samuela Chovanca (možnosť nechať sa dočasne premietnuť do Mališovho diela v dave ľudí na obraze – pozn. red.), je hlavným „posunom“ vynechanie Stalina z kompozičného centra obrazu, jeho dekapitovaná hlava leží na schodoch medzi nohami pioniera. Vedľa neho stojí staršia pani, ktorá ho posmeľuje, dodáva mu odvahu a usmerňuje ho. Na kroji má napísané HATE. Priamo nad ním stojí smutný Hitler s transparentom Klementa Gottwalda. V pravej časti obrazu sa nachádza korpulentnejšia žena oblečená vo vlajke LGBTI komunity. Hneď pod ňou je dievčatko vystupujúce zo záhrobia s upírskími zubami, ktoré v ľavej ruke drží kríž a výhražne ukazuje na osobu v centre kompozície.

Pôvodne som nemal zámer obraz meniť, chcel som spraviť iba repliku, ale postupom času ma to začalo nudiť, tak som si vymýšľal interpretačné vsuvky, ktoré vyplynuli z pôvodnej maľby. Na origináli sa nachádza človek, ktorý vyzerá ako Hitler s fúzikmi, stačilo už len dorobiť mu ofinku. Niektoré posuny vyplynuli z predlohy, niektoré vznikli zámerne, niektoré náhodne. Napríklad dekapitovaná hlava Stalina vznikla zámerne ako symbolické „zadosťučinenie historickej spravodlivosti“. Dievčatko zo záhrobia bolo výsledkom náhody, respektíve nespokojnosti s detailom jej tváre, ktorý som terpentínom odstránil, ale výsledok korekcie som už na obraze ponechal, keďže ma tým záhrobným výrazom potešil.

Maliarka lekcia Marcela Mališa, autor vysvetľuje kontext diela z 50. rokov 20.storočia Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi. Foto: Šimon Lupták.

Pod obrazom je dole inštalovaný aj trojdimenzionálny panel s Mališovými poznámkami k maľbe, ďalej je tam teda možnosť projektovať sa do diela – je tam tmavá stena a snímač, nedávno pribudla sklená dvojnástenka s poznámkami kurátorky k projektu. Čo všetko je Akcia ZET a čo všetko je teda inštalácia k Mališovej maľbe?

AK: Interaktívna projekcia, teda možnosť diváka nechať sa projektovať do obrazu, tam bola pomerne skoro. Ale počas procesu maľby niekedy Marcelovi Mališovi prekážala – námet bol jeho, realizácia od Samuela Chovanca. Nástenky boli pôvodne v mojej kancelárii a sprevádzali písanie knihy – románu o stratenom obraze. Keďže sa venujem aj iným veciam, tak sa potrebujem na tie odborné poznámky neustále pozerať. Nástenky sme do expozície ku koncu iba preniesli. Akcia ZET – umenovedná výprava je projekt, pod ktorý spadá všetko: kniha, nadrozmerná maľba, webináre, deväť podcastov, stránka, divadelné etudy, ktoré vznikali v spolupráci so Slovenským národným divadlom. Päťdesiate roky pracovali v umení s formami a témami, ktoré nespadli z neba, pracovalo sa s nimi napríklad v baroku − sú v umení od začiatku, preto som požiadala svojich kolegov v galérii, aby sa k nim vyjadrili. A vysvetlili kontext. To všetko je „umenovedná výprava“. Bolo to pre nás ako inštitúciu aj skúmanie žánru výstavy. Paradoxne „výstava“ je dnes veľmi spytovaný žáner – čo je najmä v súčasnom umení vlastne dnes výstavou. Veľmi pekným príkladom je Sféra od Juraja Gábora v Novej Synagóge v Žiline. Vytvoril sa monumentálny predmet, ktorý sa stal štruktúrou pre veci, ktoré sa tam dejú. Keď začala vznikať Sféra, pomyslela som si, že je to naozaj vo vzduchu: takéto uvažovanie nad vecami v širších kontextoch.

Mám pocit, ako keby išlo o dobrý zámer, ale akoby tomu chýbala dramaturgia. Určite by boli fajn výklady k tomuto dielu priamo na mieste. Vyzerá to ako paralelne otvorený výskum a zároveň aj otvorené umelecké dielo. Otázka je, či výskum k stratenému dielu nemal prebehnúť najskôr v inštitúcii, v galérii, a následne potom by prebehla výstava. Či obraz nemal byť vyústením umenovedného výskumu. Neviem, či je to tým, že v procese veľkoformátového diela neboli jasne určené ciele alebo sa to pochopenie zámeru rozpadlo v čase, ktorý bol umŕtvený dvoma dlhými celospoločenskými lockdownmi.

AK: Výskum by som to určite nenazývala.

MM: Ja by som to nazval experimentálna archeológia.

AK: My sme to nazvali „umenovedná výprava“. Samozrejme, s vašimi pocitmi neviem urobiť nič. Pocity sú pocity. To sú emócie. K tej dramaturgii, mrzí ma, že to niekto nevidí. V galérii sa tomu venoval pomerne veľký tím ľudí, ktorý napríklad vymýšľal dramaturgiu podcastov v spolupráci s historia.sme (Jaro Valent). S týmto projektom máme doteraz asi najväčší zásah videní a počutí, máme vysoké čísla. Všetky tie veci sú presieťované. To je dôvod, prečo sme k tomuto projektu robili aj špeciálnu podstránku, pretože sme vedeli, že k tomu bude veľa výstupov, a chceli sme, aby boli všetky na jednom mieste. Ak má niekto nejaké nezodpovedané otázky, nájde na nej odpovede. Preto sme si napríklad na sprevádzanie úvodnou tlačovou konferenciou vybrali novinára Petra Tkačenka, ktorý je známy svojím kritickým prístupom k 50. rokom 20. storočia. Tá téma je pre mnohých komplikovaná a bola som od začiatku pripravená odpovedať na komplikované otázky, aby sa diskusia o téme 50. rokov nezvrhla na gýčové moralizovanie o tom, že keď sa niečo vystavuje, tak sa to propaguje.

Dokedy bude maľba v SNG vystavená? 

AK: Zatiaľ do konca roku 2021 (18.1.2022 dielo ešte v dvorane viselo – pozn. IM).

A čo sa s ním stane potom? Pôjde niekam inam bude deponované?

MM: Nie, potom sa z neho ušijú batohy a peňaženky. (smiech)

AK: To chce Marcel Mališ.

MM: Bol by som rád, keby sa dielo posunulo do nejakej inej inštitúcie, ale myslím si, že o reinterpretovaný socialistický realizmus nebude veľký záujem.

AK: Rozmýšľali sme, že to ponúkneme inej inštitúcii, kde by to bolo vhodné. Ďalšou možnosťou je, že to ostane tam, kde to je, lebo budúci rok by sme sa mali odsťahovať a Esterházyho palác bude fungovať iným spôsobom. Museli by sme v tom vyrezať otvor, aby bolo možné prejsť do novej (rekonštruovanej) časti SNG. Čiže by sme k tomu pristúpili ako v talianskych palácoch, kde obrazy obchádzajú dvere. Všetky tieto nápady sú na stole. Možné uskladnenie sme konzultovali s reštaurátormi. Vyvstáva tu veľa otázok, ako fyzicky dielo uchovať. Ale povedali sme si, že sú to všetko také zaujímavé otázky, že ak by sa pokračovalo akoukoľvek cestou, tak je to pokračovanie umenovednej výpravy.

Marcel Mališ: VďakyZdanie, 2020 – 2021, v spolupráci so Samuelom Chovancom je vytvorená projekcia návštevníka do centra obrazu. Foto: Juraj Starovecký

Čiže tá výprava je nekončiaca?

AK: Je to výprava. K prameňu Nílu je ďaleko. (smiech)

Čiže je tam problém, kde ho umiestniť a ako? Predpokladám, že takú stenu žiaden depozit SNG nemá. Obraz má rozmer 8,7 × 8 m.

AK: Dalo by sa to dať do nových depozitárov. Budúci rok by mala byť hotová budova, ktorá je na to určená. Pre nás ten problém nie je neriešiteľný, len má veľa možných, zaujímavých riešení. Ešte sme sa nerozhodli, lebo momentálne „nás päta netlačí“. Ideme utlmovať výstavnú činnosť v Esterházyho paláci, keďže nám už rozpočet neumožňuje robiť výstavy. Už sa k tomu musíme postaviť čelom, zároveň sa musíme pripravovať na sťahovanie. Málokto si to uvedomuje, ale v roku 2022 ideme sťahovať všetky fondy. Momentálne pracujeme s termínom 30. jún 2022. Je to komplexný aj komplikovaný proces.

Či majetok je dielo VďakyZdanie?

MM: V zmluve je, že dielo sa stáva majetkom SNG.

AK: Ale, zatiaľ nie je nadobudnuté do zbierok SNG. To sú dve veci. Je to náš majetok, ale ešte to nie je zbierkový predmet.

Je vznik tohto diela nejakým začiatkom, ako robiť akvizície diel na zákazku štátnej inštitúcie? Niečo, čo vznikne vo foyeri galérie, niečo site-specific? Obdobné diela v zahraničí sponzorujú pre veľké inštitúcie veľké firmy.

AK: Foyer sa bude používať iným spôsobom. Takto ďaleko sme v galérii spolu nerozmýšľali, keďže úlohy, ktoré nás pri sťahovaní čakajú v nasledujúcich rokoch, sú skôr praktického charakteru.

Veľkorozmerné diela sa niekedy stali predmetom uctievania alebo takmer uctievania. Napríklad Picassova Guernica mala v roku 1938 výstavné turné po Veľkej Británii: v Londýne vo Whitechapel (tá štvrť bola vtedy ľavicovým gettom), Oxforde, Manchestri, dokonca ju vystavovali v aute. Mala však zásadné posolstvo. Aké posolstvo má dielo Marcela Mališa?

MM: Snažil som sa do toho dostať viacero vrstiev. Neviem, či sa mi to podarilo. Preto sa nerád vyjadrujem k posolstvám. Názor, že výtvarné dielo musí mať posolstvo, vychádza z filozofie modernizmu 20. storočia. A nie som si úplne istý, či to tak musí byť.

Ak nemá mať posolstvo, je otázne, či samotné dielo nekĺže s touto dobou a neprispieva k názorovému rozpadu spoločnosti, či nekoexistuje s tou dobou hoaxov. Hoaxy sú však riadne zacielené a preto účinné.

MM: Dekapitoval som Stalina, takže zadosťučinenie spravodlivosti tu symbolicky prebehlo. Dajme tomu, že to je posolstvom. Projekcia diváka do obrazu je metaforou pre ideológiu. Nápad vznikol v čase, keď Matovič vyhral voľby, na čo som bol strašne nahnevaný, súviselo to s jeho prezentáciou na sociálnych sieťach. Voľby vyhral vďaka absurdným videám, v ktorých behal po Cypruse a akože naháňal zbohatlícku (terajšiu) opozíciu. A národík náš, bez sebareflexie a uvažovania, mu hneď dal 25 %. Prvá, veľmi zjednodušená paralela je, že v dnešnej dobe ti stačí kvalitne sa „odselfíčkovať“ pred Počiatkovým domom (býv. minister financií za vlád Smeru, ktorý má dom v Nice – pozn. red.) a môžeš vyhrať voľby. Inými slovami „vodcom“ sa môže stať ktokoľvek, aj bez náležitých schopností. 

Zároveň mám obavy z AI (umelej inteligencie) a z face recognition (rozlišovanie tvárí), čo sú nástroje, ktorými súčasné totalitné režimy uplatňujú kontrolu nad masou ľudí. Úvodná myšlienka bola taká, že návštevník vstúpi do priestoru pred obraz, zariadenie ho bez jeho vedomia nasníma a umiestni do obrazu namiesto Stalina, do adorujúceho virvaru ľudí. Kto by nechcel zažívať takú slávu? Vodca nikdy nie je diabol s rohmi, nikto nikdy nevie, kto bude ten tyran. Môže to byť hocikto, aj obyčajný človek.

Ideológie sú všeobjímajúce systémy hodnôt, ktoré sa javia ako prirodzené a všetci na nich participujeme bez toho, aby sme si to uvedomovali. Chcel som symbolicky vyjadriť túto ich vlastnosť. Ideologický obraz ťa pohltí a stávaš sa jeho súčasťou.

Marcel Mališ: VďakyZdanie, 2020 – 2021, záverečná fáza obrazu. Foto: Juraj Starovecký

Myslíš si, že sa ľudia na tomto území dokážu vyrovnávať s ideológiami? Dokážu ich reflektovať?

MM: Nie, alebo len veľmi obmedzene. Je v celku bolestivé spochybňovať samého seba a vedieť kriticky reflektovať vlastné hodnoty.

Žijeme teraz v ideológii?

MM: Samozrejme, vždy sme žili v ideológii, vždy budeme žiť v ideológii.

AK: Zvykli sme si po socializme na niektoré slová a významy, ktoré zaťažujeme negatívnymi konotáciami. A aj negatívne na ne reagujeme. Akoby sme si úplne neuvedomili, že majú aj nejaký všeobecnejší význam, čo častokrát sťažuje diskusiu. Niektorí z tých diskutujúcich to berú tak. A niektorí to berú inak. 

MM: Slovenčina má na to krásny výraz: svetonázor.

AK: Výhodou inštitúcií je, že diskusia je moderovaná a môžeme ju viesť. Nie je to síce ani akademická pôda, ale nie je to ani ulica. My sme urobili v galérii tento projekt aj preto, lebo sme si uvedomili po roku 2012 (po výstave Prerušená pieseň − umenie 50. rokov 20. storočia – pozn. red.), že sme asi témam s tým súvisiacim nedali v diskusiách priestor. Ako keby to nebolo odreagované. Keď vyšla v roku 2019 kniha Prerušená pieseň – výtvarné umenie v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1948 – 1956, tiež to bolo splácanie tohto odborného dlhu. Projekt Akcia ZET je len pokračovaním.

Ondřej Horák, Jindřich Janíček, Samuel Chovanec, Marcela Kvetková, Marcel Mališ, Braňo Matis, Kristína Paulenová / Akcia ZET – umenovědná výprava / kurátorka: Alexandra Kusá / Slovenská národní galerie – Esterházyho palác / Bratislava / 19. 11. 2020 – 31. 12. 2021

Foto: Juraj Starovecký (SNG), Šimon Lipták (SNG). Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.

K umenovednej výprave Akcia ZET sú dostupné tieto vzdelávacie platformy: 

https://akciazet.sng.sk

https://historylab.cz/cviceni/co-rikali-o-obraze#slide-form

https://historickarevue.sme.sk/t/5318/dejiny-tyzdenny-historicky-podcast