Slepá škvrna

Ema Hesterová v rubrike Detail približuje najnovšie dielo Natálie Trejbalovej About Mirages and Stolen Stones, ktoré sa odráža od teórie subjektivizovanej geografie. Video reaguje na vzrastajúcu tendenciu ľudí obracať sa ku konšpiráciám, hoaxom či fake news a predstavuje v troch dejstvách istú planetárnu špekuláciu. Hlavnou a zároveň jedinou „postavou“ je vedkyňa sprevádzajúca divákov a diváčky novými kontextami, reáliami a fyzikálnymi, vizuálnymi i terénnymi skutočnosťami. Video bolo tento víkend možné vidieť online aj v rámci programu festivalu PAF.

Slepá škvrna 

Schopnosť človeka orientovať sa v priestore sa tradične spája s potrebou podrobovať ľudskej mierke predmety, prostredie, vzťahy a javy, ktoré sa v ňom odohrávajú. Tá kompenzuje našu nevôľu zložiť antropocentrickú optiku vnímania sveta a nestavať samých seba do pozície univerzálnej, základnej meracej jednotky. Okrem toho, že nás ľudská mierka konfrontuje s našou sebestrednosťou, poukazuje tiež na zásadné nedostatky našich kognitívnych a senzorických schopností. To, čo nevieme poňať a to, čoho komplexita prekračuje istú hranicu informačnej, obsahovej či veľkostnej „stráviteľnosti“, sa všemožnými spôsobmi usilujeme zredukovať, zjednodušiť a zmenšiť do takého poľa, v ktorom si vieme nájsť vlastné miesto a prirovnať k nemu všetko neuchopiteľné. „Aktov zmenšovania“ sa dopúšťame aj, a najmä, pokiaľ ide o chápanie, navigovanie a zobrazovanie Zeme a sveta. Patricia Reed v jednom zo svojich textov^[1] uvádza ako príkladný symptóm takéhoto zmenšovania banálnu frázu, ktorej frekventovanosť používania sa však s presunom čoraz väčšieho množstva ľudských interakcií a tokov obrazov Zeme do digitálneho prostredia iba zvyšuje – „Svet je malý.“ Na tomto príklade vysvetľuje to, že koncept malého sveta slúži ako prísľub redukcie nepraktickej kategórie „globálneho“ na, pre človeka komfortné, meradlo „dediny“.

Krajným prípadom takéhoto vnímania je aj fenomén plochej Zeme, ktorý tematizuje Natália Trejbalová vo svojom najnovšom videu About Mirages and Stolen Stones (2020). Vyznávači tejto konšpirácie, príslušníci spoločenstiev plochej Zeme svoje teórie zakladajú predovšetkým na empiricky odpozorovaných „faktoch“, ktoré získavajú skúsenosťami so svojím bezprostredným okolím, teda „malým svetom“. Sú jednou z najzreteľnejších a najplastickejších pripomienok limitov ľudského poznávania. Reprezentujú jeho slepú škvrnu, mŕtvy uhol. Ľudské oko si nedokonalosť stelesnenú slepou škvrnou kompenzuje prijímaním obrazov z druhého oka, čo je momentom, kedy do zorného poľa vstupuje radikálne alternatívny obraz Zeme Trejbalovej. Jej video nám v troch dejstvách predstavuje planetárnu špekuláciu odohrávajúcu sa na piate výročie sploštenia Zeme, ktorej hlavnou a zároveň jedinou „postavou“ je vedkyňa sprevádzajúca diváčku/diváka novými kontextami, reáliami a fyzikálnymi, vizuálnymi i terénnymi skutočnosťami. V prvej časti nám CGI estetika, ktorá je však jej sofistikovaným napodobením v štúdiových podmienkach, a ktorá je ďalšou vrstvou ohmatávania našich vnemových hraníc, spolu s hlasom vedkyne a jej exaktnou rétorikou podfarbenou minimalistickou, no vťahujúcou zvukovou zložkou, tlmočia drastické zmeny sprevádzajúce sploštenie, respektíve, jazykom videa hovoriac: „odrezanie Zeme zospodu“. Dozvedáme sa, že zemská fyzika, tak ako sme ju poznali, prestala fungovať, dôsledkom čoho veda stratila svoj zmysel a stala sa iba pozorovaním; že transformáciou prešiel aj jazyk, čísla a hlavne, že sa vytvaroval zemský okraj. Nastalo: „Zarovnanie. Simplifikácia. Horizontalizácia.“

Trejbalová reflektuje vzrastajúcu tendenciu ľudí obracať sa k reduktívnym praktikám a taktikám, konšpiráciám, hoaxom a fake news, pričom sa, i napriek istej miere irónie, obratne vyvarovala posmeškom. Flat Earth Society a ďalšie konšpiračné spoločenstvá majú navzdor pretrvávajúcim a mýty vyvracajúcim snahám obrovský aktivizačný potenciál. Spôsoby, akými sa ľudia stanú popieračmi toho, čo chápeme ako všeobecne známe pravdy, sú totižto čoraz sofistikovanejšie, menej okaté a viažu sa (nie však nevyhnutne) na technológie. Lukáš Likavčan vo svojej knihe hovorí o tom, ako sú vizuálne obrazy planetárneho tvorené nepriamo, čo znamená, že nie sú ľudského pôvodu a miesto toho sú akýmisi zlepencami zhlukov dát.^[2] Neľudská povaha planetárnych obrazov je potom jedným zo základov skepsy „Flat-Eartherov“, ktorí tvrdia, že obrazy sférickej Zeme sú iba manipuláciou a zahmlievajú „skutočnú“ pravdu. Ak si potom spojíme situáciu, kedy nám algoritmy opakovane predkladajú niektoré obrazy, ktoré na nás potom útočia z každej strany s tým, že sa týmto opakovaním pomaly stiera hranica medzi pravdou a nepravdou, je na mieste uvažovať o tom, že možno nie sme tak ďaleko od toho, nechať sa zmanipulovať internetom sa šíriacimi fake news. Napokon, koľké a koľkí z nás boli v krehkom stave karanténnej neistoty, osamelosti a odlúčenia ochotní uveriť tomu, že sa do benátskych kanálov vrátili delfíny?

Where is when the Sun never rises je názov druhej časti videa, v ktorej sa mení nielen vizuálne a zvukové usporiadanie, ale aj atmosféra. V porovnaní s prvou časťou, ktorú možno chápať ako model, pohyblivú schému splošťovacích procesov ilustrovaných gélovými guličkami šmýkajúcimi sa alebo gniavenými pod tlakom sklených povrchov, sa druhé dejstvo odohráva v mimozemské prostredie evokujúcom, kulisovitom teréne, pričom nám zmenený hlas vedkyne vraví, že stojí na okraji Zeme. Iný je aj referenčný rámec, ktorý sa od toho planetárneho zmenil na „malý svet“, bezprostredné okolie. Neschopnosť kognitívne uchopiť podstatne odlišné procesy tvoriace novú realitu Zeme si na pomoc berie ľudskú mierku, spoločne posielajú do úzadia chladný tón a miesto toho aplikujú popisy prostredia a pocitov, ktoré so sebou bezprecedentné zmeny priniesli. „There’s no more science to believe. I just watch, and observe, and interpret,“ vraví vedkyňa.

Takto subjektivizovaná geografia umožňuje prepojiť priestorové percepcie s emóciami, ktoré tieto percepcie vyvolávajú. Vo videu sa viažu na východ a západ Slnka a to, čo dovtedy ľudia pociťovali ako istým spôsobom konštantnú, osobnú emóciu sa so zmenou javu transformovalo na neustále sa meniace, no zosynchronizované kolektívne cítenie. Rozprávanie sa tu miestami melodizuje, voľne prechádza do kvázispevu, odrážajúceho stratu stability v poznanom i viery v poznanie, aby mohlo v poslednom dejstve naplno prejsť do akejsi balady, trúchlenia za tým, čo bolo predtým vidno na horizonte. Ten je jedným z najdôležitejších oporných bodov konšpirácií o plochej Zemi, pričom sa jej vyznávači jednoducho odvolávajú na svoju vnemovú skúsenosť s tým, že „vyzerá rovno“. Reed poukazuje na nedostatky horizontu ako orientáciu udávajúceho prvku, pretože sa podľa nej nedokáže k realite vztiahnuť uspokojivo na priestorovej, reprezentačnej a ani na jazykovej úrovni a vie poňať iba rozmery „malého sveta“, čo je dôvodom prečo navrhuje odklonenie sa od bazírovania na ňom a navigovateľnosť na planetárnej úrovni miesto toho chápať ako komplexný, indivíduum presahujúci „kolektívny projekt“.^[3] V poslednej časti videa sa nám naskytá pohľad na morskú hladinu, miesto, kam bežne chodíme ľudskú malosť podtrhujúce horizonty pozorovať. V tomto prípade nám však určujúci orientačný moment nie je dopriaty a ústi v úzkostlivých stavoch vedkyne, ktorú počujeme spievať:

„and I am profoundly sad

and longing for

what was on my horizon

(how can you be sad watching an impossible?)

I am sad for the death of the sphere.“

Video Natálie Trejbalovej dáva „šancu“ konšpiratívnym presvedčeniam, zhmotňuje ich podmanivo imaginatívnym umeleckým jazykom a v umeleckom rámci otvára bezhraničné pole pre amplifikáciu urgentnej potreby radikálne nových politických modelov v dobe, kedy táto potreba vrcholí a dotýka sa čoraz väčšieho množstva ľudí. V tomto kontexte útočí i na naše tendencie všetko podriaďovať ľudskej mierke a na z toho vyplývajúce nebezpečie indivíduum nepresahujúcej organizácie sveta, ktoré tu ústi v emocionálnu bezmoc a vonkajší zmätok. Vďaka úzko špecifickému zameraniu sa Trejbalovej podarilo dosiahnuť prenikavú hĺbku, čo z About Mirages and Stolen Stones robí jeden z najpodnetnejších a najprepracovanejších príspevkov k lokálnej umele

[1] REED, Patricia: „Orientation in a Big World: On the Necessity of Horizonless Perspectives“, in e-flux Journal Vol. 101 (2019), eds.: Holert, Tom – Mende, Doreen. Viz https://www.e-flux.com/journal/101/273343/orientation-in-a-big-world-on-the-necessity-of-horizonless-perspectives/.

[2] LIKAVČAN, Lukáš: Introduction to Comparative Planetology. Moskva: Strelka Press, 2019, s. 19.

[3] REED 2019 (cit. v pozn. 1).

Foto: Natália Trejbalová, About Mirages and stolen Stones, 2020, 19 min, full HD. Publikované s láskavým zvolením od umelkyne.