Ex-tím Kunsthalle: Začalo sa to nami, kedy to skončí?

Katarína Hládeková: Na rozhovor sme oslovili celé zamestnanectvo zrušenej Kunsthalle. Aké sú dôvody, že ho nakoniec (s výnimkou krátkeho vstupu ekonomickej riaditeľky, neskôr poverenej riaditeľky Denisy Zlatej) vediem len s vami dvoma? 

Martina Kotláriková: Myslím, že rozhovor s celým tímom by nebol možný aj z kapacitných dôvodov. Bola by som však rada, keby jeho súčasťou bola Lýdia Pribišová, ktorá je na súčasnej výtvarnej scéne dôležitou kurátorskou osobnosťou. Chápem ale, že nie je ľahké vracať sa k tejto téme.

Jen Kratochvil: Je skutečně škoda, že tady s námi Lýdia, Jelisaveta, Filip, Janetta, Zuzana, Rebeka a naše mediátorstvo nebo technický tým nejsou. Ale jak říká Martina, to bychom se asi úplně nevešli do formátu. Z rozhovorů a reakcí členstva původního týmu je navíc patrné, že je intenzivně retraumatizující se k věci vracet a čelit nejrůznějším backlashům a dalším obavám o vlastní nejen psychické zdraví. Já mám štěstí, že jsem mohl ze Slovenska odjet. Ne každý z původního týmu si mohl dovolit podobné řešení. Psychické zdraví každého z nás je situací poznamenané. Každý si prožil svoje. Osobně si ale třeba nedovedu představit, jak náročná musí být celá věc třeba pro Lýdii, která po nedobrovolném odchodu z Kunsthalle dokončila práci na slovenském pavilonu na Bienále v Benátkách a za ten nadlidský výkon s ní pak Ministerstvo i SNG úplně zametlo.

KH: Ministerka kultúry Martina Šimkovičová bola v čase zrušenia Kunsthalle vo funkcii zhruba štyri mesiace. Nasledovali ďalšie bezprecedentné likvidačné udalosti v kultúrnom sektore. V širšom kontexte sa dá tento príbeh považovať za malý, zostáva však prvým a exemplárnym prípadom. Ako naň nazeráte s odstupom?

JK: Před několika měsíci, když jsme se o rozhovoru začali bavit, jsme měli pocit, že dochází k pokřivení příběhu konce Kunsthalle a je třeba se k tomu hned vyjádřit. S odstupem času a eskalovanou entropií slovenské kultury to naráz vypadalo až malicherně. Přesto ale mám pocit, že ač se důležitost jednoho mikropříběhu zdá být na jednu stranu malá – v mezičase byl přece propuštěn nespočet dalších lidí –, na druhou stranu mohou někdy záběry na detail říct hodně o celku.

KH: Mikropríbehy sú odrazom veľkých príbehov. V spojení so vzrastajúcou únavou, a možno i s obavou z ďalších kultúrnych „jóboviek“, sa ale akoby strácal čas na ich bilancovanie. Rýchly spád „veľko-dosahových“ zmien ochromuje natoľko, že sa, bohužiaľ, často nestíhame zastavovať pri osudoch konkrétnych ľudí, ktorí sa na dianí zúčastňujú. Čo vo vás s ročným odstupom v súvislosti s Kunsthalle stále zostáva?

JK: Ve mně teda rozhodně zůstává především intenzivní trauma, které je poměrně snadno reaktivovatelné jednoduchými a často až zástupnými impulsy. Vždycky jsem byl přecitlivělý snowflake, ale po zážitku se slovenskými fašisty – a možná ještě hůř, s nejrůznějšími typy kolaborantů a lidí, co „dělají věci pro dobro většiny“ – je naráz moje psychická stabilita křehčí než kdykoliv dřív. Nádech, výdech, terapie, různé typy medikace: toho bude asi třeba čím dál tím víc.

MK: „Veľko-dosahové“ zmeny je krásny výraz. Uvedomujem si síce celý čas, že kolaps SND alebo SNG sa kvantitatívne líši od rozloženia Kunsthalle. Rozmýšľam ale, v čom presne je ten rozdiel. Vo veľkosti a historickosti inštitúcie? Ale predsa len – prepustiť všetkých ľudí, zamávať s ich životmi, spôsobiť im traumu a zároveň tromi vetami v médiách negatívne zhodnotiť ich profesionálne výkony a spravovanie inštitúcie? Na mňa to malo jednoznačne veľký dosah. Postupný zánik Kunsthalle ale považujem i za zmenu s veľkým dopadom na umeleckú komunitu: stratila multikultúrny dom umenia, bezpečný priestor pre LGBTQIA+ osoby i jedinú oficiálnu, štátnu ustanovizeň v oblasti výtvarného umenia, ktorá dávala priestor aj výrazne kvír ľavicovému umeniu. Celá delimitácia a všetky okolnosti toho obdobia boli absurdné, nefér a považujem ich za nesprávne a nespravodlivé.

Denisa Zlatá: Bolo to veľmi stresujúce obdobie a nepríjemný psychický tlak na všetkých zamestnancov Kunsthalle, ale to asi nemusím ani zdôrazňovať. Som ale rada, že sa nám podarilo udržať zavesenú dúhovú vlajku až do konca.

KH: Ako vtedy zareagovala SNG? Martina, v čase krátko po Jenovej rezignácii, keď sa rozhodovalo o ďalšom osude Kunsthalle, si napísala, že „zrazu bolo všetkým jasné, že začínajú padať hlavy a celé inštitúcie“ a že „rok 2024 bude v kultúre na Slovensku rokom politických a ideologických čistiek“. Čakali ste na začiatku roka solidaritu, ktorú vidíme až dnes?

MK: Áno, čakala som solidaritu od staršej a väčšej sesterskej inštitúcie, akou je práve SNG. Solidarita prišla, ale v inej podobe a z iných strán – napríklad zo strany VŠVU. No a najmä, v dôsledku udalostí v Kunsthalle vznikla predsa Otvorená Kultúra!, ktorá neúnavne bojovala celý rok a má za sebou aj relevantné výsledky. Reakcia vedenia SNG na rozhodnutie ministerky Šimkovičovej vo februári 2024 bola chladná. Vedenie sa vyjadrilo krátkym stanoviskom, v ktorom vzalo na vedomie rozhodnutie ministerstva a zaviazalo sa vec ďalej konzultovať s odbornou verejnosťou s tým, že viac informácií nemá. Nás mrzelo, že nekonzultovali s nami. Z môjho pohľadu táto vágnosť a strategické vyčkávanie vyznelo ako pokus udržať sa v neutrálnej pozícií. Nebolo to veľmi solidárne ani odvážne. Nikto ale nie sme v koži toho druhého, iba vo svojej. Teraz nad tým uvažujem s odstupom, práve v čase, keď mašinéria ministerstva priamo zasiahla do profesionálnych aj osobných životov tých, ktorí iba pred rokom možno ešte mali nejaké slovo v rozhodovaní o našom osude. Je mi to naozaj veľmi ľúto.

JK: Souvisí to podle mě i s proměnou diskurzu v současném roztaženém umíráním konceptu liberální demokracie. Principy, nástroje a metody, které byly standardem, ztrácí svoji funkčnost. Vedení SNG reagovalo jako standardní mocenská struktura se zájmem o zachování většiny proti menšině. Jejich přístup byl ryze pragmatický. Obětujeme malou Kunsthalle, zachráníme nespočetně více osudů kulturního pracovnictva. Pragmatičnost ale funguje pouze v diskusi s dalšími pragmatiky. Když je na druhé straně stolu iracionální fašizující klika a po moci hladoví jednotlivci, co nemají problém jít přes mrtvoly, jakákoliv logika starého světa přestává fungovat.

KH: Spomenuli ste aj absurdnosť delimitačného procesu – môže prosím niekto z vás bližšie popísať, o čo šlo a ako tento proces prebiehal?

MK: Delimitácia v tomto prípade znamenala presun jednej organizácie pod druhú. Zrazu všetko, čo fungovalo samostatne na rovnakej úrovni (v rámci štátnej správy), malo prejsť organizačne, majetkovo a pracovno-právne pod SNG. Ide o extrémne náročný proces, ktorý treba dobre premyslieť, produkčne naplánovať a právne ošetriť. V tom čase bolo zjavné, že ani ľudia na ministerstve nevedia, čo vlastne majú robiť. Myslím, že podľa výsledkov aktivít ministerstva kultúry v priebehu ostatného roka si každý vie predstaviť, s akou mierou profesionality to prebiehalo. 

DZ: Vo vzťahu k procesu delimitácie Kunsthalle Bratislava pod SNG by som chcela uviesť, že došlo k neprimerane rýchlemu konaniu, a teda aj k zvýšenej administratívnej záťaži na zamestnancov Kunsthalle Bratislava, keďže štandardne sa rozpočtové organizácie z rôznych účtovných a rozpočtových dôvodov delimitujú ku koncu fiškálneho roka, teda k 31. decembru, a nie k 31. marcu. Tiež je dôležité povedať, že došlo iba k majetkovej delimitácii, a nie k personálnej, keďže záväzné stanovisko SNG k delimitácii Kunsthalle bolo, že pod SNG neprejde žiadny zo zamestnancov Kunsthalle Bratislava. Rozumiem, že ekonomický personál už nebol potrebný, vzhľadom na to, že SNG má vlastné ekonomické kapacity, a s tým sme aj prirodzene počítali, ale odborný personál, ktorý mal v rámci Slovenska jedinečnú prax v takomto type organizácie? Tomu som už rozumela menej. Z toho dôvodu, že k personálnej delimitácii nedošlo, všetci zamestnanci Kunsthalle Bratislava skončili k 31. marcu 2024. 

KH: Rozumiem tomu správne, že v rámci delimitácie neboli pod SNG presunuté žiadne pracovné zmluvy? Naviazal niekto z bývalého tímu Kunsthalle Bratislava ešte dobe pred kolapsom SNG spoluprácu s touto inštitúciou v nejakej inej forme?

MK: Žiadne zmluvy neprešli pod SNG a nikto z nás žiadnu inú spoluprácu so SNG nenadviazal. V médiách, na sociálnych sieťach, ale aj v diskusiách Otvorenej Kultúry! sa v tom čase opakovane objavovala informácia, že niektorých z nás do SNG vzali. Nie je to pravda. Ešte pred tým, ako Jen odišiel zo svojej pozície, sa tuším chystal do SNG prejsť jeden náš brigádnik z technického personálu, a to sa aj stalo, ale inak nikto do SNG neprešiel. Ministerstvo ponechalo rozhodnutie o preberaní zamestnanectva na SNG. Z oficiálneho facebooku ministerstvo svoje stanovisko k budúcnosti Kunsthalle stiahlo, stále je však dohľadateľné na internete. V rámci ministerstva vznikla dokonca pracovná skupina, kde sa mali tieto veci riešiť. Podľa zápisnice zo stretnutia tejto skupiny sa členky reprezentujúce SNG vyjadrili, že „SNG na 99 % nevyužije žiadne kapacity zamestnancov Kunsthalle, a je schopné pokryť činnosť Kunsthalle Bratislava z vlastných personálnych kapacít“. Číslo 99 % mi vtedy udrelo do očí. Zápisnica bola datovaná ešte pred diskusiou na pôde VŠVU, kde odpoveď na otázku Lýdie Pribišovej, že čo bude s nami a s našimi úväzkami, išla do autu.

KH: Aj keď sa zrušenie Kunsthalle obhajovalo zlým hospodárením, pravdepodobne každému došlo, že skutočným dôvodom boli hodnoty napĺňané jej programom a symbolizované vyvesenou dúhovou vlajkou. Prečo sa podľa vás progresívna kultúra stala jedným z prvých politických terčov?

MK: Okamžite po zrušení Kunsthalle sa začal šíriť naratív, že dôvodom sú hospodárske pochybenia. Aj časť SNG vystupovala, ako keby tomu uverila, pričom po pár mesiacoch sa jej stalo to isté – začala sa na ňu hádzať špina a robili sa audity, ktoré doteraz nezverejnili. Nakoniec sa ani SNG nevyhla administratívnej šikane, klamstvám či otáčaniu pravdy. O nás sa tvrdilo, že sme mali „bordel“ alebo „spreneverovali štátne financie“. Pritom tie sumy, za ktoré Kunsthalle Bratislava fungovala a organizovala kultúrne udalosti na svetovej úrovni, boli absurdne malé. Každý robí chyby, nebolo to dokonalé, ale zvrtnúť to na to, že sme zle hospodárili?

JK: Je asi načase se přestat divit agresivním, z našeho pohledu iracionálním a totálně represivním krokům populistických vlád a jejich strongmen lídrů. Myslím, že bychom je měli začít brát jako současný standard, se kterým se ale nemůžeme smířit a je třeba proti němu kontinuálně jednat. Jejich strategie jsou jasné a vyhazování lidí, rušení pozic nebo celých institucí pomocí argumentu „špatného hospodaření“ je zcela běžná strategie, navíc nejen populistů, ale celého politického spektra. Používala se mnohokrát v rámci orbánovské normalizace. Stejně tak našla své místo v Polsku, a to jak při startu vlády krajní pravice, tak i po jejím skončení vládou současnou. Dnes ji vidíme v chodu například také v Německu a dalších evropských zemích, když dochází k vyhazování kulturního pracovnictva, jež vyjadřuje solidaritu s Palestinou. Německé kulturní instituce prošly totálními čistkami srovnatelnými snad s něčím, co známe z románů a filmů o 50. letech v Sovětském svazu nebo v US za McCarthismu. Čistky ohledně genocidy v Palestině se rozšiřují napříč Evropou a argumentem k vyhození lidí často není jejich politika, ale údajné „špatné hospodaření“. Podle toho tuhle nálepku musíme vnímat. Protože nic jiného než nálepka to není.

MK: Skratky ako LGBTQIA+, liberalizmus, progresivizmus, alebo „bratislavská kaviareň“ sa spolitizovali už dávno. Progresívnemu a konceptuálnemu umeniu väčšina ľudí nerozumie a je strašne ľahké ho v očiach ľudí, ktorí o ňom nevedia nič, obrátiť na niečo konfliktné. Tá vlajka ich musela veľmi štvať, dokonca k nej mali aj nejaké neoficiálne výhrady.

KH: Koho ministerstvo poverilo vedením Kunsthalle pod SNG a čo sa tomuto vedeniu za rok podarilo? 

MK: Riadením boli poverení krízová manažérka a programový manažér. Nesledovala som ich činnosť, takže ju nejdem hodnotiť. Budem parafrázovať odpoveď bývalého riaditeľa SND Mateja Drličku na novinársku otázku kto by ho mal nahradiť: „Myslím si, že všetci slušní kandidáti by to odmietli, lebo by to považovali za kolaboráciu s homofóbnou a klerofašistickou štruktúrou.“ Viac k tomu nemám čo povedať.

JK: Pokud nás tahle situace něco učí, tak to, že rozhodně nejde o binární boj mezi dobrem a zlem. Je to hodně široké spektrum s množstvím fazet, kde je naráz prakticky nemožné říct, kdo přesně je vlastně hlavní padouch, kdo jsou side-kicks a komu se obrací politický názor podle větru.

KH: Ako by mala podľa vás pri tomto znejasnení hodnôt vyzerať férová stratégia opozície, aby solidarita nevyznievala len deklaratívne?

MK: Bavíme sa o politickej opozícií? Lebo na debatu o stratégiách opozície si netrúfam. Chcem veriť, že opozícia funguje najlepšie, ako je v jej silách, ale je to práve naivita, ktorá mi pomáha prežiť.

JK: Totální souhlas. Jsme v době, kdy tradiční léty ověřená politická teorie radikálně selhává. Proto naivita – možná řízená naivita – dává větší smysl. Každý reaguje podle svých dispozic, síla kolektivu je neodmyslitelná, zároveň ale i jeho individuální složky potřebují svoji kritickou subjektivitu. Z kolektivu lidí s vlastním názorem může vzejít účinnější solidarita než jen z náhodné skupiny, co párkrát zajde na demonstraci, a tím to končí. Myslím navíc, že jsme všichni hodně unaveni rezistencí. Kolikrát může jít člověk stát před ministerstvo nebo na kolik propalestinských protestů zvládne jít, než ztratí naději na jakoukoliv možnost změny? Co dělat s touhle únavou? Žádný ze současných konfliktů, ať je to klima, Palestina, Ukrajina, fašisti bortící základní pilíře demokratických institucí, nebo za pár dní třeba Grónsko, není sprint, ale běh na hodně dlouhou trať. Potřebujeme být schopni v něm vydržet a mít energii věřit, že to dává smysl. Možná je čas se vracet k utopickým představám z doby pandemie, jako je třeba koncept pleasure activism nebo starší koncepty jako joyful militancy… Nemůžeme prostě všichni skončit na práškách z toho, že kolem nás hoří svět.

KH: A keby sme otázku zúžili na hlavného predstaviteľa kultúrnej opozície, teda Otvorenú Kultúru!?

MK: Pre Otvorenú Kultúru! je podľa mňa veľkou výzvou práve diverzita. Rôzne názory a hodnotové smerovania jej členov, rôzne typy ľudí. Je to ťažké sa spájať na jednej úrovni a v mnohých veciach si nerozumieť, ale zároveň byť schopný prekonať vlastné ego, vidieť širší rámec. Existujú celospoločenské témy, ktoré sú rozbuškou všade, aj v rodinách, aj v skupinách kamošov, aj v takejto obrovskej skupine ľudí, akou je Otvorená Kultúra! Často potrebuje reagovať strašne rýchlo a zároveň mať flexibilné mechanizmy horizontálneho vedenia a rozhodovania. Ideálne by bolo, keby mala OK! aktuálne viac aktívneho členstva. Musím uznať, že to však ťahala za ostatný rok perfektne, stále sa zlepšuje a inšpiruje k angažovanosti a k solidarite.

KH: Ako chápete širšie medzinárodné súvislosti týchto procesov, respektíve ako by ste opísali dianie na Slovensku v porovnaní s tým, čo sa v minulých dekádach dialo v Maďarsku a v Poľsku, alebo i v súvislosti s nedávnymi volebnými úspechmi krajne pravicových strán a hnutí v rôznych európskych krajinách, či tiež s víťazstvom Donalda Trumpa v USA?

JK: V posledních měsících jsme všichni mluvili o tzv. konzervativním obratu. Mám pocit, že obrat je už za námi a teď nás čeká delší perioda normalizace. Navíc se netýká jen států s autoritativními vůdci a populistickými vládami. Kulturní funding a podpora inkluze minorit ztrácí půdu pod nohama, kam se člověk podívá. Jako dobrá ilustrace mi přijde náš československý prostor. Zatímco Ficovi fašisti ruší kulturu napřímo, lidi od Fialy v Česku nechávají kulturu postupně vyhladovět většími a většími škrty a tváří se přitom, že to není ideologické. Tak co je horší nebo lepší?

KH: Keď sa v poslednej dobe bavím s priateľmi a priateľkami, tak sa o nejaké prognózy prestávajú pokúšať. Predsa len, na záver: je na konci tunela svetlo? Kde vidíte seba a kde slovenskú kultúru po najbližších voľbách?

MK: Neodvažujem sa hádať. Aktivity ministerstva kultúry v roku 2024 prekonali moju fantáziu v tom, ako hlboko sa dá klesnúť. Ale som naozaj rada, že to neakceptujeme potichu a že na každú akciu vzniká reakcia. V tomto boji budeme pokračovať každý a každá podľa svojich síl.

JK: Mě asi uklidňuje běh dějin a jejich zrychlující se tempo. Vyrůstali jsme s pohádkami o 300 letech útlaku českých zemí Rakouskem. Pak proběhlo 40 let pod sovětskou hegemonií. A ta současná konzervativní normalizace tím pádem bude trvat třeba jen dekádu a pak se z ní zase vyhrabem. Jsem optimista.

Jen Kratochvil je nezávislý kurátor a pedagóg 

Martina Kotláriková je freelance kultúrna manažérka

Denisa Zlatá je projektová a finančná manažérka

Foto: Lujza Stopkova, Facebook profil Kunsthalle Bratislava