Fragmenty niečoho ako domov

V Galérii Medium prebieha do 12. apríla 2026 výstava Finally Landing v kurátorskej koncepcii Teuty Jonuzi. Podľa slov kurátorky sa projekt: „zaoberá predstavou domu ako miesta odpočinku, rastu, odlúčenia a premeny. […] Pri prechádzaní miestnosťami sa postupne vynárajú náznaky a jednotlivé priestory sa začínajú definovať ako vstupná hala, šatník, jedáleň, obývačka a spálňa. Prejsť z jednej miestnosti do druhej znamená prekročiť prah, liminálny priestor jemného pozastavenia medzi jedným stavom a nasledujúcim.“ Vo výstave sú prezentované diela predovšetkým mladšej generácie umelectva, študujúceho či pôsobiaceho vo Viedni.

Téma domova sa môže zdanlivo javiť ako pomerne jednoduchá na uchopenie alebo významovo priamočiara, no ukrýva v sebe mnoho ambivalentných, problematických a často bolestivých momentov, ktoré aktuálne umocňuje kríza dostupnosti bývania a v širšom kontexte aj vojnové konflikty, na čele s tými najviac exponovanými v Palestíne či na Ukrajine. Pre tie a tých z nás, ktoré a ktorí sme vyrastali a žijeme v relatívnom bezpečí, je domovom zvyčajne miesto, ktoré má emočnú hodnotu, je (prevažne) príjemné, plné spomienok a predmetov, ktoré si starostlivo hromadíme, ukladáme a vytvárame z nich naše vlastné intímne krajiny.

Akt hľadania a vytvárania si domova je pre mnohých jedným z najpodstatnejších momentov. Ako píšu Luce Beeckmans, Ashika Singh a Alessandra Gola v knihe Making Home(s) in Displacement: „Vytváranie domova je nepochybne jedným z najuniverzálnejších a zároveň sociálno-kultúrne a miesto-špecifických procesov, ktoré charakterizujú ľudský život.“[1] No tento život definujúci proces je nutné vnímať v širšom kontexte možnej rôznorodosti a nejednoznačnosti významov. Ak chápanie pojmu domov zjednodušíme na dve hodnoty na spektre, tak na jednej strane stojí „typická“ predstava stability a komfortu a definícia domova ako „socio-priestorovej jednotky, psycho-priestorového stavu a skladu emócii a citových väzieb“.[2] Na strane druhej existuje domov ako nedosiahnuteľný, nenaplnený či neželaný stav, ktorý môže byť dôsledkom rôznych negatívnych „síl“ – ekonomických či globálnych geopolitických podmienok, disfunkčnej rodiny alebo domáceho násilia i iných udalostí, ktoré zabraňujú vytvoreniu či užívaniu domova ako bezpečného miesta. Pre niektorých je domov navždy stratenou spomienkou, nemožným stavom bytia, bojiskom, miestom neplatenej práce, neoliberálnej produkcie a biopolitickej kontroly. Tieto naše uzavreté mikrosvety sú však zároveň miestami, ktoré definujú to, ako sa vzťahujeme k okolitému svetu.

Výstava Finally Landing sa podľa artikulovaného kurátorského zámeru zaoberá tou prvou definíciou. Kurátorka spolu s umelectvom konštruujú redukovanú verziu domova, scénografiu, v rámci ktorej sa odohrávajú jednotlivé mikropríbehy zhmotnené prevažne dielami pracujúcimi s akousi banalitou familiárnych, domovských predmetov či situácií. Prepájacím formálnym prvkom výstavy majú byť závesy, ktoré dotvárajú v priestore (nie doslovne) tlmočené „miestnosti“ ako obývačka, spálňa alebo jedáleň, kde sú umiestnené diela, spracúvajúce tému domova ako miesta s istou emočnou hodnotou.

Okrem toho, že ide prevažne o objekty, diela vo výstave formálne prepája aj istá miera subtílnosti prevedenia, krehkosti, ktorá v niektorých prípadoch naberá takú minimálnu či koncepčne redukovanú formu, že miestami viac ako pocity odpočinku či sentimentálnej hodnoty evokuje akúsi odťažitosť. Konfrontovaní sme, prirodzene, s rôznymi prístupmi k téme, pričom niektoré sa jej dotýkajú viac, niektoré menej a iné takmer vôbec.

Kľúčom k chápaniu výstavy však môžu byť práce Trina Alta, ktorý vo svojej tvorbe systematicky a vrstevnato skúma témy domova či každodennej existencie pomocou objektov či inštalácií odkazujúcich na predmety bežného použitia a vlastnenia. Na nich sa pri budovaní domovov upíname a oni sa zas nevyhnutne viažu na rôzne vrstvy chápania slova domov a odkazujú na intimitu, ktorú si pomocou nich konštruujeme. Použité fľakaté periny, spotené vankúše, papierové a iné objekty z ľahkých, netrvácnych materiálov potom umocňujú dočasnosť a krehkosť domácich priestorov, reálnych či vytúžených. Alt kriticky prehodnocuje mäkkosť a zraniteľnosť, no zároveň sklamanie či ťažobu, ktorá sa s domovom spája.

Diela Trina Alta vytvárajú myšlienkové podhubie aj pre ostatné diela. Väčšina z nich pritom tematizuje a vizuálne sa odvoláva práve na objekty bežného použitia, ktoré nám domov majú evokovať, ako napríklad diela Nanny Kaiser, ktoré morfujú banálne domáce scenérie do minimalistických objektov. Inou, súvisiacou témou sa zas zaoberá Morgane Billuart vo svojej inštalácii Bad Kingdom (2025) odkazujúcou na online hru, ktorá tematizuje vytváranie komunít cez hniezdenie vtákov. Billuart sa tu však viac ako témou domova zaoberá spomienkami na stratený virtuálny svet, internetovú nostalgiu a digitálne komunity, ich hodnotu, ale aj potenciálne nebezpečie.

Ak sa však na tomto mieste vrátime k uvažovaniu o význame slova domov a rozšírime ho do kontextu súčasných podôb práce či produkcie, nachádzame tu ďalšie významové vrstvy, ktoré sa s domovom spájajú – únavu, vyčerpanie, prokrastináciu či úzkosť. Ako píšu Arvand Pourabbasi a Golnar Abbasi vo svojom texte: „Spoločnosť oslavuje úspech, extrovertnosť a extázu, no prehliada ticho, izoláciu a pomalosť ako súčasť tej istej reality. ,Domov‘ je v centre tohto všetkého; je to hutné miesto produkcie a reprodukcie. Napriek tradičným asociáciám domova s komfortom a oddychom ide aj o ťažisko boja. Privádza nás do šialenstva a zároveň upokojuje. Označuje širokú a radikálne rozmanitú škálu každodenných praktík: zrútení, vyčerpania, stiahnutia sa, intimity, príbuzenstva, komfortu. Trávime dni vyčerpaní v našich posteliach. Plačeme v sprche. Nadväzujeme spojenia pri jedálenskom stole.“ [3] Vyčerpaní prácou a absenciou work-life balance sa z fyzických domovov presúvame do online sveta, do „domova v domove“ a absenciu dopamínu kompenzujeme ležiac v posteli nekonečným scrollovaním na TikToku.

Výstava Finally Landing nám neposkytuje ucelenú myšlienkovú líniu či vertikálne vrstevnaté chápanie témy. Je skôr akousi kolážou objektov, ktoré sa na ten emočný, sentimentálny domov podobajú, no nie sú ním naozaj. Povrchovo ho skúmajú a ukazujú nám fragmenty „niečoho ako“ – niečoho ako intimita, odpočinok, odlúčenie –, no možnými významami sa rozpínajú skôr do šírky, a tak ostávajú nedopovedané alebo ďalej nerozvinuté. Myšlienkovo preskakujeme od Trina Alta a jeho komplexného skúmania, cez hru s čisto vizuálnymi odvolávkami a redukciou na „obraz domova“, ďalej do problematiky herných online komunít až po Idu Kammerloch a jej SOUVENIR STUDIES (PARIS), ktoré v tomto kontexte nabádajú na uvažovanie o migrácii, no v mnohých momentoch výstava pri nabádaní aj ostáva. Finally Landing otvára niekoľko podtém, ktoré by si zaslúžili kritické zhodnotenie či koncepčnejšie uchopenie, ktoré nám však projekt neposkytuje a dáva skôr priestor vizuálnym asociáciám. A tak sa chaoticky hýbeme po priestore, hľadajúc významové zákutia, objekty a niečo familiárne – hľadajúc domov.