Malé veľké príbehy

Kvet Nguyen je jednou z popredných slovenských umelkýň mladej generácie; systematicky sa venuje otázkam identity, histórie spätej s vietnamskou diaspórou, migrácii a možno povedať, že aj náznakom spektra emócií, ktoré s týmito otázkami a témami nevyhnutne prichádzajú. Vyjadruje sa predovšetkým prostredníctvom fotografie, pričom s týmto médiom i s témami, ktoré pomocou neho komunikuje, narába s pre ňu špecifickou mäkkosťou a poetikou, formovanou slovensko-vietnamskou skúsenosťou. Svojím umeleckým prejavom zastáva Kvet Nguyen jedinečnú, na lokálnej umeleckej scéne až ojedinelú pozíciu, ktorá reprezentuje hlas vietnamskej a slovensko-vietnamskej komunity.

Výstava v Galérii mesta Bratislavy je jednou z prvých komplexných inštitucionalizovaných výstav, ktorá dáva priestor týmto hlasom. Táto komunita sa na území Československa začala formovať od roku 1956, keď sem začalo prúdiť príslušníctvo vietnamskej národnosti v rámci dohody s Vietnamom, s cieľom zvyšovania kvalifikácie jeho obyvateľstva. Oficiálneho uznania ako národnostnej menšiny sa však Vietnamcom a Vietnamkám dostalo až nedávno, v roku 2023. Túto výstavu teda možno z tohto pohľadu vnímať ako „gesto inklúzie“, i keď prichádza pomerne neskoro. Avšak v časoch, keď vláda čoraz intenzívnejšie siaha na práva menšín, obsadzuje kultúrne inštitúcie a kráti financovanie kultúry, je to gesto o to významnejšie. Kvet Nguyen tento priestor využíva naplno, ponára sa do hĺbky a zároveň prezentuje celú šírku svojej tvorby – ako vizuálne, tak aj tematicky.

Kurátorka Zuzana Flašková a umelkyňa výstavu poňali ako „[...] vizuálne čítanie kapitol príbehu vietnamskej diaspóry na území bývalého Československa“, čo je popis, ktorý ju skutočne dobre vystihuje. Kvet Nguyen starostlivo vyberá časti a príbehy z týchto dejín, otvára staré aj nové rany, umelecky ich spracúva, apropriuje dobové materiály a lokálnemu diváctvu tak predkladá dieliky obrazu, ktorý je plný bolesti, útlaku a diskriminácie, ale aj lásky a nádeje. Tento obraz, ktorý bol (alebo mohol byť) pre mnohých doteraz možno nejasný a rozostrený, dostáva jasné kontúry, zasahuje nás hlboko v dušiach a prenikavým spôsobom poukazuje na surovosť lokálnej väčšinovej spoločnosti voči vietnamskej a vietnamsko-slovenskej komunite.

Začiatok príbehu rozprávaného touto výstavou je situovaný do roku 1950, keď Československo podpísalo zmluvu o hospodárskej spolupráci s Vietnamom. V roku 1956 prišli prvé, vojnou osirotené deti do Chrastavy (na súčasnom území Česka). V rámci druhej vlny vietnamskej mobility (1973 – 1979) prichádzali mladí ľudia na tri až päť rokov, aby získali skúsenosti v priemyselných odvetviach, ako sa dočítame aj v textoch vo výstave. Táto spolupráca medzi dvoma komunistickými krajinami pramení v myšlienke socialistického internacionalizmu – solidarite medzi socialistickými krajinami, ktorá presahovala hranice národných štátov a dbala na jednotu pracujúcej triedy. Avšak, ako aj umelkyňa výstavou poukazuje, k naplneniu tohto ideálu neprišlo a miesto toho čelila vietnamská komunita od začiatku tejto spolupráce diskriminácii, izolácii a neskôr, po páde komunizmu, aj brutálnym útokom. V úvode nás teda autorka uvádza do historického kontextu i súvislostí a rozsiahla objektová inštalácia Land Records (2025), ktorá tematizuje legendu o pôvode Vietnamu,[1] nám pripomína hĺbku informácií, s ktorou sme konfrontovaní. Okrem toho sledujeme apropriované archívne zábery, fotografie osirotených detí po tom, čo prišli do krajiny, ktorá im sľúbila lepší život, či mladých ľudí pripravených zvyšovať svoju pracovnú kvalifikáciu, ako nám ich Kvet Nguyen približuje v diele Leftover Bodies (2024). Sú to práve oni, ktorí sem mali prísť na obmedzený čas, no ktorých „stopky“ vynuloval pád komunizmu. Do Vietnamu sa už nevrátili a ostali tu, napospas „demokratickým“ 90. rokom, skinheadom a rasovej neznášanlivosti.

Naprieč výstavou nás umelkyňa na viacerých miestach rôznymi spôsobmi konfrontuje s rasizmom, ktorý bol (napriek myšlienkam socialistického internacionalizmu a neskoršiemu príchodu demokracie) hlboko prepletený všetkými spoločenskými štruktúrami. Nachádza ho v štátnych archívoch, na inscenovaných fotografiách zobrazujúcich vietnamské pracovníčky a pracovníkov, ktoré mali ukazovať prívetivú stránku medzinárodnej pomoci, no v pozadí ktorých je stereotypizácia a „mikroagresie“ (autorka poukazuje napríklad na častú formu tykania príslušníctvu vietnamskej komunity bez ohľadu na vek). A nachádza ho aj v tlači – v novinách či v bulvári, pričom z ich útržkov vytvára rozsiahlu priestorovú inštaláciu, v ktorej čítame rasistické výroky o „šikmookej štvrti“ v Bratislave a dozvedáme sa o rôznych udalostiach, ktoré hovoria o zložitom živote tejto menšiny na našom území. Umelkyňa nevynecháva ani akcentovanie potreby solidarity naprieč kategóriou rasy a do príbehu, ktorý nám predostiera, zahŕňa aj náznaky ozvien kubánskych („hosťujúcim“ dielom Libuše Jarcovjákovej), rómskych či palestínskych hlasov.

Rasizmus, no aj prísne regulácie života vietnamského obyvateľstva mali za následok ich uzavretie a izoláciu.[2] Kvet Nguyen nám však vo výstave vďaka svojmu výskumu rôznych osobných archívov odkrýva aj unikátny pohľad dovnútra komunity, do jej každodennosti a necháva nás nahliadnuť do jej „obývačky“. Dozvedáme sa pútavé príbehy jednotlivcov, odkrýva nám ich vzťah k Československu, pričom do toho cez list od svojho otca vnáša aj dôležitú osobnú vrstvu. Napriek všetkému, čomu Vietnamky a Vietnamci museli v Československu a neskôr aj na Slovensku čeliť, tu nachádzame niečo, čo možno nepriamo čítať ako „náznaky hrdosti“, keď nám úhľadným písmom písaná karta hovorí: „Tí sú synovia Vietnamu, ktorí bývajú v Československu. Medzi nimi aj som ja.“ Dotýka sa nás taká húževnatosť, ktorú, som o tom presvedčená, nadobúdajú ľudia, ktorí majú za svoj život skúsenosť s rôznorodými formami útlaku. Okrem toho nám umelkyňa ukazuje fotografický materiál z domácich osláv, priateľských stretnutí v obývačke, vietnamsko-slovenských svadieb, rôznych osobných situácií, fotografie a príbehy jednotlivcov, z ktorých sa dozvedáme napríklad to, že Thắng Trần Đình pracoval na stavbe Istropolisu, Novej tržnice či Hotela Danube a za to, že si vzal svoju manželku Máriu, musel zaplatiť pokutu 46 tisíc československých korún. Zdôrazňuje tak potrebu komunitnej súdržnosti, solidarity a tvorby vlastných, mäkkých mikrosvetov, v ktorých dokážeme rásť aj v oplotenom, nehostinnom priestore.

Napriek pomerne konzervatívnej až muzeálnej architektúre výstavy a miestami prílišne dokumentárnemu prístupu k práci s archívnym materiálom či absentujúcemu pokusu o formálnu expanziu média fotografie ako takého je táto výstava ojedinelým počinom, ktorý zdôrazňuje potrebu intenzívnejšej kultivácie a rešpektu ako voči vietnamskej a vietnamsko-slovenskej komunite, tak voči ostatným menšinám. Odhaľuje nám veľké aj „malé veľké“ príbehy, ktoré zanechávajú rovnako významnú stopu v prostredí a verejnom živote, akou je stopa majoritnej spoločnosti.

Ocean Vuong píše v jednej zo svojich básni: „Ak sa dostaneme na breh, pomenujem nášho syna po tejto vode. Naučím sa milovať monštrum.“[3] Ako bielej Slovenke mi neprináleží tlmočiť pocity vietnamskej diaspóry, no tento verš považujem za symptomatický pre život, ktorý jej Československo (či neskôr Slovensko) ponúklo.