Myslenie v čase únavy

Medzi prvými projektmi realizovanými v presťahovanej Galerii Favu je aj výstava Terezy Kalousovej a Šimona Chlouby. Jej názov Under the Weather odkazuje k slovnému spojeniu, ktoré je v angličtine používané na popis stavu únavy alebo menej pozitívneho psychického rozpoloženia. Ihneď mi pripomenul stále pribúdajúce umelecké projekty, pracujúce s formátmi vyčerpania, úzkosti, spánkového deficitu a prekarizácie práce či seba-prekarizácie: Ich pomerne vysoká frekvencia reflexie v rámci kultúrneho diskurzu potvrdzuje, že sa javia ako stále viac symptomatické pre súčasnú, nielen výhradne umeleckú, spoločnosť. Nakoľko sama tieto témy pokladám za reálnu a praktickú súčasť našej každodennosti, k výstave som pristúpila s odhodlaním poznať ďalší zo spôsobov ich interpretácie a rozvedenia do výtvarných aj filozofických smerov. Rovnako taktiež zistiť, ako vplýva prostredie presídlenej galérie na formát projektu.

Galerie Favu, ktorá prispieva do brnianskej kultúrnej sféry pravidelnými výstavami oslovujúcimi návštevníctvo aj mimo študentského či akademického prostredia, sa od leta 2025 presťahovala do priestorov starého liehovaru z 19. storočia, známeho pod názvom Distillery. Priestory, ktoré sa od roku 2017 nachádzali priamo v budove fakulty na Údolní ulici a predstavovali pomerne rozsiahlu plochu blízku formátu white cube, vystriedali špecifické a vizuálne výrazné časti budovy, ktorá ide v línii galérií využívajúcich staré industriálne továrne v ich raw forme. Priestor vytvára vyššie nároky na praktickú realizáciu a aj samotné diela či kurátorské zámery a diváctvo, tak môže očakávať vyšší počet výstav vo forme site-specific zážitku, čo umocňuje aj aktuálne nastavenie fungovania galérie s vymedzeným otváracím časom dvoch dní v týždni. Samostatným činiteľom sú aj klimatické podmienky, nakoľko je priestor – napriek snahe o jeho renováciu – takmer bez vytápania. 

Kurátor Pavel Kubesa odkazuje v texte k výstave na oblasť hybridnej časovosti, zmien temporalít a formátov času, ktoré definuje s odkazom na Deleuzovu časovú modalitu chronos a aion, popísané v texte Logika smyslu z roku 1969. Prvý je časom plynúcim lineárne, čas života a fyzického tela, opakovania, empiricky viazaný na deje a činnosť. Zatiaľ čo aion sa neviaže na telesnú realitu, ale na udalosť, ktorá sa môže rozširovať nekonečne do minulosti aj budúcnosti, je časom zmeny, tvorby a potenciality nového. Samotný text výstavy tak tvorbu dvojice uvádza do krajne poetickej atmosféry a podnecuje k stíšenej vnímavosti. Predstavené diela potom cielia vytvoriť príbeh o telesnosti človeka aj stroja, prieniku zastavenia a kontinuálneho chodu, v strojových procesoch „idle mode” (teda fungovania iba na základe podnetu), ktoré sa stávajú akousi metaforou súčasnosti aj vo vzduchu visiacim očakávaním a vítajú návštevníctvo v chladných priestoroch galérie.

Strohá inštalácia dvoch obrazov, dreveného objektu a dvojkanálového videa tu až prekvapivo vyplňuje priestor, no zároveň s ním nesúperí. Vstupujem dnu a nechávam sa hypnoticky priťahovať nekonečne rotujúcim stropným ventilátorom, jedným z hlavných aktérov vo videu Terezy Kalousovej. Jeho druhý obraz predsatvuje tvár muža, spiaceho aj bdejúceho, v bezvedomí aj v prežívajúcom stave neprítomnosti. Je dokonalým predstavením módov chodu aj stagnácie, behu stroja-tela-mysle. Video sa opakuje v slučke, no je jedno v ktorej časti ho vidíte – oba obrazy sa dopĺňajú súbežne aj oddelene, stávajú sa bežiacou, znepokojujúcou, no realistickou súčasťou časopriestoru výstavy. Ten je na jednej stene doplnený obrazmi Šimona Chlouby, ktoré kolážovito prepletajú tvary pripomínajúce časti strojov, ako aj telesné orgány a ich fragmenty zbavené podmienky konkrétneho živočíšneho pôvodu. Formát obrazov prevyšuje človeka, čo zosilňuje demonštráciu vizuálnej zmesi na hranici dystopie, ktorá sa stáva súčasťou techno-organickej prítomnosti, vnútornou aj vonkajšou štruktúrou prežívaného stavu zmiešanej existencie aj udalosti vystavenia.

Posledným vystaveným dielom a priestor definujúcou zložkou je drevený objekt v centrálnej časti: padnutý kus stroja – turbíny, ktorý by mohol byť rovnako fragmentom člnu či plavidla. Hoci jeho konkrétnu definíciu možno, podobne ako obrazy Šimona Chlouby, čítať viacerými spôsobmi, ich prítomnosť a vzájomnú koexistenciu intuitívne vnímam ako zámerne zneisťujúce a zapadajúce do naratívu výstavy. Objekt sa stáva fragmentom opotrebovaného času, unaveného tela stroja, padnutým orgánom, myšlienkou. Podobne ako pri skulptúre, ktorú Tereza Kalousová predstavila na svojej samostatnej výstave To the Bone v pražskej etc. gallery, sa stretávame s úhľadnou a hapticky podmanivou štruktúrou dreva, v tomto prípade bez využitia ďalších materiálov. Objekt akoby levituje na kovovej konštrukcii, jeho tvar aj postavenie v strede priestoru však pozornosť udržiavajú v strehu, pokoj je tu znepokojivou pripomienkou nekonkrétneho konca: deja, etapy, aktivity, času.

Snaha o interpretáciu telesnosti a myslenia v čase únavy, s ktorou sa projekt snaží narábať ako so stavom možnosti, otvárajúcej zatiaľ nedefinované, no potenciálne zóny nových foriem aktivity, mi pripomenula fenomén spojený s kontrastom únavy a časom podmienenej psychickej aj telesnej stagnácie známy ako „revenge bedtime procrastination” alebo spánková prokrastinácia. Tento výraz popisuje jav vedomého odďaľovania času spánku a bdenia počas nočných hodín, ktoré vznikajú ako psychologický dôsledok potreby „voľného času” alebo „času pre seba” po pracovne vyťaženom dni. Hoci sa môže zdať, že ide o rozdielny jav, pripomína podobnú hru času a vedomia, akéhosi vzdoru aj (proti)reakcie. Vedomie sa tu dostáva do krajných bodov fungovania, telo sa mení v orgán, ktorého prirodzenosť sa vytráca, myseľ sa snaží o únik, nedokáže sa však ubrániť hľadaniu úľavy v procese racionálne dokázateľnej sebadeštrukcie. 

Výstava Under the Weather metaforicky komentuje aj reinterpretuje témy kognitívnej záťaže v prostredí systémových tlakov, závislostí a vplyvov mocenských štruktúr. Ich prítomnosť a potrebu zviditelnovania, alebo hľadania prienikov uvažovaní o strojovo-organickej telesnosti pokladám za čiastočne smutné pripustenie si reality, ktorá je súčasťou našich životov. Diela Terezy Kalousovej a Šimona Chlouby sa však snažia o špekulatívne hľadanie možnosti nového fungovania a (pre)žitia, čas sa tu má stať veličinou s narušením lineárneho plynutia. Tento zámer vo vhodnej miere podporilo aj prostredie bývalého liehovaru. Zároveň tu však diváctvu ostala aj možnosť nesúhlasiť s ich príbehmi o prázdnote a zastavení v únave z toku racionality a práce alebo naopak voľne experimentovať s možnosťami ich potenciality – zamyslieť sa nad hranicami vlastných limitov únavy či kontinuálnej aktivity. Autorskej dvojici sa napriek prostrediu, ktoré by mohlo tému posunúť do krajnosti estetizovanej nostalgie podarilo prostredníctvom metafor aj zmyslových podnetov komentovať aj kritizovať charakter spoločenského systému, ktorý je často katalyzátorom procesov postupne rozkladajúcich vzťahy, úprimnosť aj schopnosť imaginácie. Tie sú, napriek trénovanej rezistencii v čase ľudskej únavy, ohrozené rovnako, ako materiál stroja bez pravidelnej údržby.

Under the Weather / Tereza Kalousová, Šimon Chlouba / kurátor: Pavel Kubesa / Galerie Favu, Brno / 15. 10. 2025—26. 11. 2025

Foto: Polina Davydenko