Triptych podzemného zvukopriestoru

Order of Sonic Chaos je výstavní audiovizuální projekt platformy Terén, který proběhl v katakombách Centra experimentálního divadla v Brně. Kurátor Jonáš Gruska přizval umělce, umělkyně a umělecké kolektivy, aby využili katakomby coby laboratorní umělecký prostor, v němž se propojí hudba, zvuk a výtvarné umění.

Triptych podzemného zvukopriestoru

Výstavný projekt Order of Sonic Chaos pripravený platformou Terén, ktorá v Brne funguje ako súčasť Centra experimentálneho divadla, priniesol po roku súzvuk rôznych médií a tri celky, ktoré vo svojich samostatných, no zároveň prepojených vrstvách predstavili experimentálne prístupy zvukového a vizuálneho umenia. Minuloročný koncept, kurátorsky vedený Šimonom Kadlčákom a Danielom Hüttlerom, s názvom Spooky Butt bol výrazným prvkom programovej línie platformy Terén a v katakombách metaforicky tematizoval procesy ľudského tela i ďalšie existenciálne, hororové či metabolické aspekty vlastné spoločnosti. Akú rolu získava divák či diváčka, ktorých zmysly sú atakované podmanivým, no zároveň krajne deštruktívnym obsahom? Kam je transformované umelecké dielo, ktorého forma osciluje na hranici organického života technológie a hudobného nástroja s aktívnou participáciou na vytváraní environmentu výstavného priestoru? Tri epizódy projektu pod kurátorským vedením Jonáša Grusku spolu so sprievodným programom priniesli počas leta možné odpovede i cesty k prehodnoteniu prístupu a uchopeniu foriem média zvuku aj samotnej výstavy.

Úvodná časť pod názvom Ephemeral Shrine predstavila audiovizuálne inštalácie a maľby Angakoka Thotha, Františka Hanouska, Jakuba Hájka a kurátora projektu Jonáša Grusku. Prepojením intenzity priestoru a naratívu vyobrazení odkazujúcich na nástenné maľby pravekých jaskýň sa výstava mohla prvotne javiť ako pokus o tematizáciu samotných katakomb. Citlivo poňaté médium maľby priamo na podzemných stenách však napriek tomu dokázalo navodiť uveriteľný pocit transformujúci diváka alebo diváčku do osobitého časopriestoru. Kontrastujúcimi prvkami celkovej inštalácie boli zvukové diela – sochy, ktoré zároveň preberali rolu hudobných nástrojov. Prvá zvukom i obrazom rezonujúca vrstva výstavy bola zároveň vo svojom samotnom „výstavnom“ zmysle transformovaná na médium koncertu. Zvuková umelkyňa Natália Pleváková na ňom, okrem silnej atmosférickej linky podujatia, prostredníctvom akustických či rezonančných aspektov priestoru hrala priamo „na“ výstavu, vytvárajúc tak svojský príbeh. Zložitejšie koncipovaný zmysel prepojenia výtvarného, zvukového a technologického celku za pomoci „využitia“ ruky človeka tak skomponoval dýchajúcu, organickú i silne naratívnu vrstvu prvého bloku projektu. Taktiež podčiarkol zámery práce odkazujúce na spiritualitu a rituálnosť, čiastočne predurčené prostredím tohto nie typicky galerijného podzemného priestoru.

Umelecké duo MSHR vytvára priestorové inštalácie a vizuálno-akustické krajiny s častým využitím VR a digitálneho prostredia. Ich výrazná znaková a farebná symbolika tvorí doslovný chaos, atakujúci v druhej výstavnej vrstve zmysly i vnímanie rovnako ako samotné priestory naplnené nepokojným svetlom. Na rozdiel od rituálne harmonického charakteru prvej časti sa tu projekt posunul do roviny aktívnej potreby zapojenia diváka či diváčky, ktorá pôsobila ako doslova vyprovokovaná prístupom autorov. Interaktivita, s ktorou pracujú vo svojich projektoch, sa tu akosi prirodzene dostala z digitálneho prostredia do živočíšnosti fyzického priestoru. Ich objekty, sochy i obrazy vychádzajúce z motívov diagramov sa zároveň priamou reakciou na prítomnosť človeka stali samotnými nepokojnými entitami. Výzva na aktivizáciu divákov a vnímania sa tu transformovala do potreby zasiahnuť a upokojiť hlučné, nervózne objekty, dráždiace krehké okraje nervových vláken. Spoločná performance autorskej dvojice, ktorá prebiehala taktiež v prostredí výstavy a využívala ich dielo pripomínajúce stôl[1], naviazala na prvú časť a jej silnú atmosférickú zložku. Dvojica tak zároveň predstavila svoju prirodzenú schopnosť experimentovať a rozrušovať hranice digitálneho umenia a interakcií ľudských organizmov. Svetelnosť a zvuk či potreba zasiahnuť a stať sa súčasťou diel, ktoré pomocou senzorov reagovali na pohyby okolia, bola komunikovaním pojmov ako psychoakustika, audiovizuálna performancia či život technológie ako nie explicitne organického, no aktívneho aktéra výstavného konceptu.

V tretej vrstve projektu sa inštaláciou Along the Meander a performancie Split Weft predstavilo umelecké interdisciplinárne duo EJTECH. Ich objektové diela, koncipované side-specific v jednotlivých častiach katakomb, tvorili opäť prepojenie zvukových a technologicky sofistikovaných environmentov, kontrastujúcich s jaskynným charakterom miesta. Po zmysly agresívne stimulujúcej, nervóznej fáze druhého bloku tento koncept ponúkol opätovné upokojenie. V esteticky rafinovaných prístupoch, založených na využívaní špecifických materiálov textílií a počítačom riadených systémov, bolo v práci Judit Eszter Kárpáti a Estebana de la Torre možné hľadať, strácať sa a nechať sa pohltiť „textilne-zvukovou“ poetikou. Spochybňovanie možností naplnenia prostredia audiovizuálnym obsahom či kontrast syntetických metamateriálov a harmonickej estetiky zvuku s využitím prírodnín odkazujúcich na morský svet by bolo možné opäť opísať ako silne atmosféricky rezonujúce. Na rozdiel od prvého bloku, ktorý doslovne narábal s mystikou či spiritualitou, sa však tentoraz atmosféra prirodzene rozliala prostredím, záhybmi látok i zvukovými vlnami.

Ak minulý ročník projektu v priestoroch katakomb vytvoril vo svojich častiach dohromady akési „spoločné telo“, Order of Sonic chaos možno považovať za podobu trojdielnej metafory organizmu-výstavy. Kurátorsky koncept Jonáša Grusku postupne dávkoval odlišné, no zároveň vzájomne previazané princípy prístupov jednotlivých autoriek a autorov a ich experimenty s audiovizuálnou zložkou diel, rezonančnými vlastnosťami zvuku, psychoakustikou či rozrušovaním hraníc medzi človekom a strojom. Výstavy vytvorili triptych, ktorý by mohol byť (v inom priestore) poľahky predstavený ako jedna veľká prehliadka. Postupným dávkovaním interaktivity, mysticizmu i hudobno-zvukovej narativity mohol osloviť rozličné vrstvy publika. Atmosféra príznačná pre podzemné prostredie tu bola dávkovaná prirodzene a nepôsobila na úkor inštalácií. Napriek tomu ostáva otázne, ako by podobné autorské prístupy vyzneli v klasickejšom galerijnom priestore, ktorý neposkytuje možnosť izolácie od ruchu a kontextov vonkajšieho sveta a nedovoľuje také hlboké stimulovanie zmyslov. Odkrývanie labyrintu znejúceho podzemím zároveň dokázalo, že epizodický výstavný projekt i tendencie experimentovať s možnosťami audiovizuálnych zložiek umeleckých diel, spolu so smerovaním k spiritualite či okultizmu, sú stále nevyčerpanými elementmi kultúrno-umeleckej sféry. Hrou s divákom/-čkou i médiom výstavy sa projekt zároveň stal organickým kontrastom kríz každodennosti a chvíľkovou možnosťou zmyslového stimulu či vytrhnutím, ktoré človek hľadá v prostredí digitality hier a iných augmentovaných realít.

[1] Umelecká dvojica MSHR sa komponovaniu interaktívnych skulptúr v podobe stolových systémov venuje v dlhodobejšom cykle a prezentovala už viaceré projekty založené na ich inštaláciách zasadených do augmentovaných prostredí sprevádzaných performance. Viac na webe umelcov: MSHR


MSHR, EJTECH, Angakok Thoth, Jonáš Gruska, František Hanousek, Jakub Hájek, Natálie Pleváková / Order of Sonic Chaos 1, 2, 3 / kurátor: Jonáš Gruska / Centrum experimentálního divadla / Terén / Brno / Order of Sonic Chaos 1: Ephemeral Shrine (18–25/8) / Order of Sonic Chaos 2: MSHR (30/8–4/9) / Order of Sonic Chaos 3: EJTECH (9–13/9)

Foto: Denisa Römerová (Fotoreport zde.)

Viktória Pardovičová | Študuje teóriu umenia na filozofickej fakulte MUNI v Brne. Je spoluzakladateľkou a kurátorkou vitrínovej Postpost gallery v Brne.