Príbehy svetov, ktoré rozrušujú vrstvy pamäti

Hmota je pomerne abstraktný pojem, môže mať rôzne konzistencie a dochádza v nej taktiež k rôznym stretnutiam, reakciám a premenám. Aké vlastnosti má hmota, ktorá nemá ľudský pôvod a vymyká sa antropocentrickým teóriám? Viktória Pardovičová recenzuje výstavný projekt v bratislavskom tranzit.sk, ktorý sa orientuje práve na neľudských aktérov a podnecuje k prehodnocovaniu našich „človečích“ teórií.

Príbehy svetov, ktoré rozrušujú vrstvy pamäti

V nadväznosti na aktuálnu programovú líniu, ktorá cieli kriticky spracovávať témy vplyvov pôsobenia antropocénu, prezentuje bratislavský tranzit.sk tri diela: samostatné, no vzájomne komunikujúce projekty zahraničných umelcov a umelkýň. Výstava sa obracia k iným než ľudským aktérom a podnecuje k prehodnoteniu antropocentricky orientovaných teórií. Tematizovaním týchto aspektov môže pôsobiť ako ďalší z projektov, ktoré sa v niektorých prípadoch stávajú mainstreamom súčasného umeleckého vyjadrovania. Spolu s ekologicky orientovaným konceptom by zároveň mohlo ísť o ďalšiu z vrstiev environmentálne zameraných výstav s apelom na prehodnotenie činnosti človeka.

Hoci je nepochybne dôležité poukazovať na tieto problémy, v posledných rokoch sa už môžu javiť ako krajne vyčerpané. Výstava Ja ako mikrób, prach, kamene, ktoré vibrujú, ktorú kurátorsky pripravilo duo Anna Santomauro a Laura Clarke, však ponúka cesty odlišných, rozšírených prístupov a otvára otázky identity minerálov, samotnej Zeme, ale aj ďalších nie ľudských aktérov. Projekt svojím rafinovaným, no citlivým charakterom podnecuje divákov*čky k vytváraniu alternatívnych foriem imaginácie či k transformácii konvenčných vrstiev spoločenskej pamäti.

Sú tieto prístupy v súčasnom konglomeráte globálnych (ľudských) kríz a každodennej absurdity adekvátne schopné kontextualizovať a komunikovať myšlienky ich autorov*iek? Mohlo by byť načúvanie príbehom entít, ktorým priznáme status inej ako antropocentricky využívanej formy existencie, práve dnes aktuálne? 

Odpovede na tieto i ďalšie otázky možno skúmať v troch miestnostiach. Vstupná časť uvíta prezentáciou výsledkov umeleckej formy výskumu Gody Palekaite a Adrijany Gvozdenović. Inštalácia Antropomorfné ťažkosti sa zahráva s diváckou pozornosťou a apeluje na prehodnocovanie rôznych foriem alternatívnych, no zároveň reálnych príbehov. Umelkyne vyberajú z histórie spoločnosti, pričom svoj výskum orientujú na vedecké objavy, v dejinách prehliadané osobnosti (Mary Anning) či ďalšie formy existencie, ako napr. samicu mamuta alebo cyanobaktérie (sinice). Svojím prístupom, založeným na prepojení dlhodobého výskumu v rôznych lokalitách s médiami nelineárneho textu a videa, nútia publikum zvoliť si vlastnú metódu prístupu k inštalácii. Výsledky projektu tu v rôznych konšteláciách stelesňujú objekty a autentické artefakty, ako napríklad lastúry a fosílie, no zároveň aj entity a osobnosti, ktoré sa v príbehoch písaných autorkami stávajú prítomnými účastníkmi*čkami výstavy. Inštalácia je rámcovaná videom podávajúcim znepokojujúcu správu z ríše živočíchov, ktorým umelecké duo nastavilo mikrofón a umožnilo im tak prispieť do diskurzu, v ktorom sú poväčšine skôr v pozícii tichého objektu.

V druhej miestnosti sa nachádza dielo Aký druh rieky nemá stred? zoskupenia We work in the Dark. Je akoby odložené za rohom, zároveň však priestoru dominuje silou intenzívnej zvukovej stopy. O čom prehovára voda a v nej prítomné častice? Vedecko-fyzikálny prístup k ekologicky orientovanej téme, založený na zvukových vlastnostiach kvapaliny, tu v svojej podstate vypovedá o ďalšom zo svetov, ktoré na výstave dostávajú možnosť vyjadriť svoju ťažko uchopiteľnú existenciu. Pozoruhodným prvkom je prepojenie zahraničných umelcov, ktorí pracovali s brazílskym kontextom environmentálnej katastrofy, na lokálnu sféru slovenskej rieky Slaná. Spočiatku nesúvisiace kontexty dvoch krajín odkazujú na prirodzené prepojenie častíc a sedimentov ako aspektov vody, entity vyskytujúcej sa v organizme celej Zeme, ktorá je vystavená ľudskej aktivite. V priestore rezonujúci zvukový záznam baníckej činnosti, ktorý sa zároveň premieta na hladine kvapaliny, kontrastuje s predchádzajúcou časťou výstavy a predstavuje abstraktnejšiu, ale mimoriadne apelatívnu formu výpovede. 

Labyrint tlmeného svetla návštevníkov*čky postupne sprevádza k poslednej časti výstavy, otvárajúcej malý black box. Dve navzájom komunikujúce projekcie dvojice Rachel Pimm a Grahama Cunningtona sprostredkúvajú slová materiálov, hornín a minerálov. Asociatívny príbeh je preblikujúcim zážitkom obrazu i textu a spolu s druhou líniou diela, predstavujúcou zvukový prejav samotných rôznorodých foriem kameňov, vytvárajú metaforický celok. Nesúvislá časť textovej formy je inšpirovaná románom Jamesa Joycea, čo možno prepojiť s náročnejšie štruktúrovanou skladbou viet. Pohyby a zvuky sú rečou hornín a obsahovo odkazujú na pamäť, ktorá sa v oblasti Orford Ness využívanej na vojenské experimenty rokmi ukladala vo vnímajúcich, i keď neživých sedimentoch pôdy. Práca s médiom videa zároveň v svojej metaforickej, no na historické naratívy orientovanej rovine, pracujúcej s formami mimo ľudskej pamäti, môže pripomenúť prístupy Woodyho a Steiny Vašulkových.

„Telá“ aktérov výstavy v tranzit.sk, zastúpené minerálmi, vodou či živočíchmi, spolu vedú dialógy a apelujú na ľudskú vnímavosť. Environmentálne a ekologicky orientované témy sú komunikované hlasmi hybridných entít, vybočujúcich z bežných kategórií, zaužívaných naprieč antropocentricky orientovanou históriou. Geologická pamäť Zeme sa tu stretáva v dialógu s živočíšnymi organizmami a spolu dostávajú človeka a jeho postavenie do kontrastu s pre nich prirodzeným, poväčšine ticho nazerajúcim časopriestorom. Výstavný projekt je možné pokladať za vizuálne vedecky orientovaný a potlačujúci formy estetizácie, čo považujem za nie obzvlášť originálny, no s daným prístupom vhodne kooperujúci prvok. Krajne rušivým elementom môže byť pre niekoho hlasná, voľne sa šíriaca zvuková stopa z druhej miestnosti, ktorá má však v kontexte výstavy svoje opodstatnenie. Kurátorský projekt nastavuje človeku zrkadlo a dáva ho do pozície poslucháča, pričom dialóg medzi sebou vedú ľuďmi umlčiavané, no napriek všetkému stále nezávislé a konverzácie schopné existencie.

Goda Palekaitė a Adrijana Gvozdenović, Rachel Pimm a Graham Cunnington, We Work in the Dark (Luiza Prado de O. Martins a Obaro Ejimiwe) / Ja ako mikrób, prach, kamene, ktoré vibrujú / Kurátorky: Anna Santomauro a Laura Clarke (Arts Catalyst) / tranzit.sk / Bratislava / 21. 9. – 16. 12. 2022

Foto: Adam Šakový. Celý fotoreport výstavy nájdete tu.