Súčasnosť rozliata na dne betónovej kocky

Dejiny od ručnej sekery k smartfónu alebo od lovca ku kyborgovi predstavuje výstava Tool Activity v košickej galérii VUNU. Výstava sa zaoberá problematikou nástroja, zaznamenáva vývoj predmetu, ktorý rozširuje či deformuje ľudské telo, píše Viktória Pardovičová.

Súčasnosť rozliata na dne betónovej kocky

Výstavný projekt Tool Activity nedávno presídlenej košickej VUNU Gallery v kurátorskej koncepcii Nikolasa Bernátha potvrdzuje svojbytnosť vystavovania v netradičných priestoroch, ako aj vrstevnatosť naratívu spracovanej témy. Galéria sa prednedávnom presťahovala z intímnejších priestorov historickej pavlačovej budovy do prostredia bývalej mestskej plavárne. Spolu s väčšou výstavnou plochou prijala aj výzvu realizácie projektov v špecifickom prostredí starého bazéna. Ten však paradoxne konštruuje priestor pripomínajúci akúsi bielu galerijnú kocku v betónovo chladnom, mnohé zahraničné galerijné inštitúcie evokujúcom kabáte. Plocha predelená niekoľkými opornými stĺpmi pôsobí čistým, pokojným dojmom a podporuje prirodzený charakter prezentovaných diel. Možnosť pohľadu do celkovej inštalácie z výšky je zároveň ojedinelým aspektom galérie. Zároveň však môže byť okrem rozšírenia diváckej perspektívy i prvkom odhaľujúcim kritické miesta výstav a kurátorských konceptov, ktoré ostávajú v klasickejších galerijných architektúrach ľahšie prehliadnuteľné. 

Čo však predstavuje široký výber diel skupinovej výstavy v tomto pomerne jednoliatom, i keď dispozične vhodnom priestore? Možno považovať diela inštalované na zemi, zavesené na bazénovom múre, bez evidentných formálnych súvislostí, za viac ako kurátorský výber umeleckých prístupov s dôrazom na ich rôzny mediálny charakter (výstava pozostáva z objektovo orientovaných diel, skulptúr, videa, audia či média maľby aj site-specific inštalácie). Predstavuje tento výber širšie súvislosti alebo len ďalšiu z prehliadok súčasných umeleckých tendencií s dôrazom na materiálnosť transformácie technológie a ľudského tela, ekologické presahy či smerovanie k angažovanosti? 

O relevantnosti takýchto otázok možno pochybovať, no pri uvažovaní o mnohých súčasných projektoch vo mne rezonujú čoraz viac. Po úvodnom pohľade do inštalácie, ktorý sa naskytne prostredníctvom „balkónového“ výhľadu pred vstupom do hĺbky bazéna, sa však pochybnosti postupne menia na obsahovo nasycujúce čítanie vzájomne citlivo poprepájaných umeleckých odkazov. Tie sú realizované v individuálnych, pre autorov signifikantných jazykoch. Problematika nástrojov ako pomôcok typických pre činnosti človeka (od obdobia používania pästného klinu, antických zbraní až po postupnú industrializáciu a súčasné technologické inovácie) bola vo výstave rozvedená do viacerých rovín zdôrazňujúcich filozofické otázky samotného pojmu „nástroj“. Nástroj ako predĺžená ruka človeka, extenzia ľudského tela a zároveň orgán organizácie myslenia či ohýbania reality, možno v súvislosti s teóriou médií a technologického determinizmu asociovať s myšlienkami Marshalla McLuhana. Jeho dnes už etablované, i keď stále aktuálne koncepty sa v expozícii rozlievajú a kombinujú s aspektmi súčasného diskurzu konkrétnych exponátov. 

Zoskupenie Szilvia Bolla, Áron Lod a maliar Botond Keresztes pracovalo so vzťahmi využívania technológií ako súčasti každodenného života. Stávajú sa akousi hrou degradujúcou prirodzenosť človeka ako živého organizmu. Ich inštalácia sa okrem práce s rôznymi médiami a materiálmi prelína i so životnom samotnej syntetickej povahy technológií. Balansuje tak na hranici kritického pohľadu na kyborgizáciu či hybridizáciu ľudského tela a spochybňovania antropocentrizmu. Umelci taktiež prechádzajú do ideovej formy pojmu nástroja, ktorý sa zbavuje svojej fyzickej podstaty a stáva sa prostriedkom manipulujúcim myseľ či pamäť spoločnosti. Otvára tak diskurz týkajúci sa vojnovej radikalizácie či parazitujúcich ideológií.

Okrem diela spomínaného zoskupenia je ďalším z digitálnych príspevkov do diskurzu výstavného projektu video Uncombative tools, uvedené na monitore opretom na zemi. Špecifické umiestnenie, nútiace pristúpiť bližšie a prípadne sa skloniť k jeho sledovaniu, istým spôsobom korešponduje so sledovanými témami reklamy a predmetov propagovaných za komerčnými účelmi. Tie sa tu ako nástroj obchodu i konzumnej spoločnosti v jazyku umelcov Alex Selmeci a Tomáša Kocku Juska stávajú predmetmi manipulácie, ktorá odkrýva sféru kritickej imaginácie, a tiež možností prehodnotenia často podprahovo prezentovaných marketingových kampaní a produktovej prezentácie, konštruujúcich konzumentov súčasnosti. 

Apely na konzumnú spoločnosť, marketingové kampane i dekonštrukciu ľudského tela, ktoré sa zároveň až romanticky stále snaží odkazovať na ideály antických bohov či gréckych príbehov, možno nachádzať i v diele Radovana Čerevku. To zároveň komunikuje s blízko (rovnako na podlahe) umiestnenou plastikou Dávida Demjaroviča. Motorkárska helma je akýmsi pomníčkom archetypov antických mytológií v konglomeráte súčasného sveta rýchlosti a neustálej túžby po výkone či dosahovaní cieľov.

Viac sociálno-ekologicky orientovaným dielom je inštalácia Dávida Koroncziho. Potraviny – či organická, prirodzená podstata odpadu a domácich produktov – sú tu rozvrstvené v sieťach distribúcie jedla ako korporátnych komodít – nástrojov obživy i manipulácií širokej spleti vzťahov. Výskumné a až remeselné činnosti autora sú prezentované formou priestorovej inštalácie konštruovanej z potravinových prepraviek spolu s jeho „radikálnym“ manifestom. Ten sa stáva doslova písaným, v inštalácii však zámerne náročne čitateľným artefaktom i zhmotnením subjektívnych myšlienok. Práve ony však podnecujú zamyslieť sa nad individuálnou existenciou prislúchajúcou každému členovi/-ke spoločnosti.

Spätosť s prostredím Košíc a viaceré lokálne zakotvené prvky možno čítať v práci Samuela Velebného. Autor zároveň načrtáva širšie tematické spektrum orientované na problematiku vody, používanie mramoru, rovnako ako na objekty fontán. Vizuálne pritom odkazuje na fontánu Jána Mathého v Košiciach. 

Po intenzívnej spleti filozofických i kritických konceptov sa návštevníkom/-čkam pri odchode naskytne pohľad na skulptúru Michala Machciníka. Hoplita, ako predstaviteľ bojovníka v starovekom Grécku, sa tu v interpretácii autora a jeho odľahčeného, no o to viac apelatívneho prístupu stáva akýmsi vrátnikom či uvádzačom zastrešujúcim celú prehliadku. Postava s pridanou čapicou ako istým popkultúrnym prvkom, spolu s ochranným, a zároveň pôvodne pohyb obmedzujúcim štítom, ktorý autor transformuje z nájdeného objektu starého satelitu, je konglomerátom histórie a súčasnosti, umenia a filozofie. Stáva sa exponátom stelesňujúcim samotný fenomén fluidnej, sebadeštruktívnej spoločnosti. 

Výstavu Tool Activity možno považovať za ďalší z aktuálnych komentárov kritických aspektov sveta, vizualizujúcich rozmazávajúce sa hranice hybridov a pôvodnosti jeho obyvateľstva. Výberom diel i ich obsahových i médiových naratívov prezentuje mnohovrstevnatosť umeleckých jazykov, ako aj možností práce s pojmom nástroj. Ten sa tu pohybuje za hranicami kyborgizácie ľudských entít, rhizomatických štruktúr sociálno-ekonomických i politických vzťahov, s umeleckými presahmi k novej materialite či syntetickej biológii. Inštalácia v priestoroch bývalého bazéna svojou špecifickosťou zároveň ponúka rozšírené možnosti prístupu k recepcii diel. Tie, napriek prvotným pochybnostiam vyplývajúcim z často sa opakujúcich obsahových tendencií v umení, problematizujú myšlienky transformujúce sa na prostriedky prehodnocovania konvenčných prístupov k realite i k nástrojom pohrávajúcim sa s pozornosťou a ochotou porozumieť ich individuálnej narativite.

Szilvia Bolla, Radovan Čerevka, Dávid Demjanovič, Botond Keresztesi, Dávid Koronczi, Áron Lodi, Michal Machciník, Alex Selmeci, Samuel Velebný / Tool Activity / kurátor: Niko Bernath / VUNU Gallery, Košice / 23. 6. – 29. 7. 2022

Foto: Tibor Czitó