Nánosy časových sedimentů

Vstúpiť do výstavy Portals znamená ocitnúť sa v priestore, kde sa čas drolí do sedimentov. Vrstvy obrazov sa namiesto lineárneho príbehu ukladajú do hmatateľných nánosov času, v ktorých sa minulé a prítomné neustále premiešava. Výstava sa vzpiera čítaniu cez jednu myšlienku či ideu; pôsobí fragmentárne, mnohovýznamovo, no zároveň si zachováva prekvapivú vnútornú súdržnosť. Funguje skôr ako portál do širšieho obrazového univerza a záujmov tvorby umelkýň Peles Duo, do sveta vybudovaného z vizuálnych ozvien historických príbehov a materiálových transformácií medzi maľbou, technickými reprodukciami a plastikou. Práve skrze dôslednú prácu so stratégiami reprodukcie, samplingu a remediácie, diváctvo pravidelne privádzajú k otázke: čo sa stane s obrazom, ak ho prestaneme chápať ako stabilnú reprezentáciu a začneme ho vnímať ako materiálny uzol pretínajúcich sa časových vrstiev?

Princíp vrstvenia, prítomný naprieč výstavou, sa v najelementárnejšej podobe objavuje na maľbo/objektoch zavesených na stenách galérie. Obrazový priestor je tu utvorený z prelínajúcich sa transparentných vrstiev. Každá z nich pritom používa odlišný spôsob organizácie základnej syntaxe maliarstva – vzťahov medzi farbou, plochou a líniou – a tak sa naprieč obrazmi stretávajú barokové rytiny a fotografie, v priepustných vrstvách sa cyklí maľba akrylom a UV tlač na spálenom sadrovci. Miestami v tomto organizovanom chaose jasnejšie vystúpia jednotlivé motívy, inokedy sa plocha obrazu prepadá do surreálneho obrazového šumu, pútavej hry s možnosťami výtvarného média.

Túto umelkyňami často využívanú stratégiu obrazového vrstvenia, remixu a samplingu možno čítať mimo popísanú formálnu rovinu, aj ako spôsob vrstvenia času a idejí. Z jednotlivých obrazových vrstiev často presvitá výpožička zo skladiska dejín umenia alebo mytológie, či už vo forme, obsahu alebo tvaroslovnom postupe (tak ako sa napríklad v diele mess and memory (Ciamberlano) II (2026) užije kópia rytiny Luca Ciamberlano). Znovu-sprítomnením historických foriem a ich naviazaním na nový materiál a v novej konfigurácii, tu dochádza k vytvoreniu špecifických časových uzlov, alebo, ak chcete, portálov. Pre diváctvo je príjemnou skutočnosť, že Duo systematicky buduje vlastný jazykový dialekt – súbor výtvarných pojmov, s ktorými opakovane a variovane pracuje – či už ide o granátové jablko alebo iné symboly plodnosti, gestické zobrazenia rúk, zámok Peleș alebo božstvo Kybelé. (Pričom samozrejme nejde len o výpožičky z diel iných autorov, ale i citácie a recyklácie vlastných, minulých diel). To prácam zároveň pohodlne umožňuje vytvárať zložitejšie, a zároveň stále čitateľné siete vzťahov medzi jednotlivými ideami naprieč dielami.

V Hunt Kastner je snáď najvýraznejším leitmotívom Kybelé – frýgické božstvo, nám známa najmä skrze jej apropriácie antickou gréckou kultúrou. Na výstave jej prítomnosť presakuje od spomínaného maľbo/objektu mess and memory (Ciamberlano) II, cez film ashes within you (2026), až po podlahovú inštaláciu portals (2026). Pristavme sa preto bližšie pri niektorých z nich: ako je prítomnosť Kybelé vsadená do štruktúry diel?

Pri podlahovej inštalácii sledujeme remediáciu ako proces v priamom prenose: z plastiky sa stala fotografia, z fotografie tlačou opäť priestorový objekt naskladaný vedľa iných tlačí a objektov, a následne zopakovaný celý proces ešte raz. Výsledkom je zem galérie pokrytá obrazovým univerzom. Ostatne, tento umelecký postup vytapetovania povrchov výstavného priestoru reprodukciami priestoru iného, používali umelkyne často i v minulosti - už na počiatku ich spoločnej tvorby stáli fotokópie zámku Peleș v Rumunsku, s ktorého estetikou plnej historizmov, nehierarchického usporiadania a reintepretácie rôznych štýlov a epoch, pracujú naďalej. (Spomeňme na okraj, že okrem vlastnej tvorby Peles Dua, využili umelkyne zobrazenia zámku aj v nimi prevádzkovaných výstavných priestoroch, kde tieto tapety tvoria prostredie pre tvorbu prizvaného umelectva.) Na výstave v Hunt Kastner sú naproti tomu reprodukované, ak ma zrak neklamal, iné ich inštalácie, kde najčitateľnejšou ostáva reprodukcia fotografie zachytávajúcej plastiku Kybelé. Reprodukcie reprodukcií vytapetované na zemi galérie, však miestami postupne strácajú svoj vzťah k originálu a prechádzajú až na hranicu digitálneho šumu. Stratégia cyklickej remediácie je dohnaná na pokraj možností média. Až sa zdá, že niektoré časti tlače už nepoukazujú na nič iné, okrem svojej vlastnej materiality – hmoty brániacej v sprostredkovaní ideí. Teda tomu, čomu sa zvykne v teórií komunikácie hovoriť šum.

Vo filme ashes within you sa opäť stretávame s „identickou“ plastikou Kybelé. Krátky snímok tvorí sled niekoľkých obrazov: akt „spätnej archeológie,“ tj. vkladanie plastiky do zeme, následné rituálne spálenie vytlačených fotografií (a časti významotvorného kontextu), vystriedané dokumentárnymi zábermi archeologických terénnych prác, a zakončené pochovaním plastiky a jej prekrytím zemou. Mohli by sme v tom čítať poukaz na inú formu prítomnosti obrazu (v širokom slova zmysle) v živote spoločnosti – kedy nie je obraz určený len ku (kantovsky) nezaujatej kontemplácií, ale sám je aktérom, je prítomným. Prípadne by diváctvo poľahky mohlo dej filmu interpretovať ako ilustráciu heideggerovského modelu umeleckého diela, teda ako sváru zeme a sveta... Nevyťahujme však zbytočne ďalších kostlivcov zo skrine a  poďme späť k veci.

Videli sme, že v dielach na výstave je kladený zvláštny dôraz na materiálnu stránku média – nad rámec menovaných spomeňme aj projekciu s priznaným rámovaním 8mm filmu alebo praskliny a trhliny v podložke maľbo/objektov. Ukazuje sa teda, že stratégie citácie, samplingu a remediácie tu nefigurujú iba ako postmoderná hra so skladiskom umeleckých foriem a ideí. To navyše, čo umelkyne prinášajú, je nové pochopenie materiality umeleckého diela (/artefaktu). Ukazujú ideu ako niečo nevyhnutne vtlačené do materiálu, do hmoty, ktorá je ale sémanticky nepriepustná. Nie je to teda ani tak materializmus uvažujúci v intenciách kauzálneho pôsobenia hmoty na myslenie, ako skôr materializmus ukazujúci na nevyhnutnú ukotvenosť idey nie len v čase a priestore, ale i v hmote. Aj keď sú štruktúra, detail, či dielo samé replikovateľné, každé ich postprodukčné využitie v dielach umelkýň ukazuje na nepriepustnosť materiálu, hmoty, na ktorej sa len dočasne usadzuje sémantický popol.

Snáď nebude príliš nadnesené tvrdiť, že práce Peles Dua naznačujú možnosti prekonávania antropocentrického vzťahu k okolitej fysis, a to práve v takej (z povahy veci) bytostne ľudskej sfére, akou je umenie. Ukazujú totiž, že veci nám nikdy nie sú prístupné iba ako objekty pre ľudské vedomie, že je tu vždy nepriepustná skrytosť, do ktorej sa norí každá naša snaha dávať svetu zmysel. Materialita nie je pasívny nosič významu, ale skrytosť, ktorá význam deformuje, spomaľuje a niekedy aj znemožňuje, no pritom stále zvláštnym spôsobom uchováva všetky naše pokusy o jej stvárnenie. Umelkyne tak pozývajú k novému uvažovaniu o dialektike vedomia a vecí o sebe, v šľapajach snáh o prekonanie pokantovského uväznenia v perspektivizme. Nepopierajú síce skutočnosť nemožnosti vyslobodenia sa z vlastnej ukotvenosti, no zároveň upozorňujú na absurdnosť stavať naše uchopenie a interakcie s okolitou skutočnosťou na predstave prvotnosti nášho vedomia, podmaňujúceho si celok hmoty.  Ale prečo je vôbec potrebné pokúšať sa o nové podoby stvárňovania a uvažovania o materialite? Možno na to, aby sme konečne zmenili náš extraktivistický postoj k okolitej fysis, potrebujeme najprv zdynamizovať arbitrárne hranice oddeľujúce ideu od hmoty, subjekt od objektu.

Peles Duo / Portals / kurátorka: Hana Janečková / hunt kastner / Praha / 11. 4. – 23. 5. 2026

Foto: Jan Kolský