Nejasná správa o umení v regióne

Legenda o (regionálnom) umelcovi v Nitrianskej galérii je rozsiahlym a svojím zameraním a deklarovanými cieľmi aj ambicióznym projektom. Ako uvádzajú kurátorky Ľudmila Kasaj Poláčková a Andrea Pleidel, výstava je inšpirovaná knihou Ernsta Krisa a Ota Kurza Legenda o umelcovi: Historický pokus, ktorá v roku 1943 analyzovala na rozsiahlom historickom materiáli opakujúce sa biografické motívy, stereotypy, klišé a schémy, ktoré spoluvytvárali legendy a mýty o umelcoch. Dnes už klasický text autorov viedenskej školy dejín umenia predstavil a interpretoval podoby životopisov umelcov, často zložených z reťazenia topoi, najmä v súvislosti s príbuzným mytologickým a hagiografickým rozprávaním. V nadväznosti na tento koncept je cieľom nitrianskej výstavy pochopiť, predstaviť a prezentovať pojem regionálny umelec na vystavených dielach takmer sedemdesiatich autoriek a autorov a zároveň predostrieť otázku budúcnosti zbierky a možností jej akvizičného smerovania.

 

Zameranie sa na kategóriu regiónu má v dejinách a teórii umenia dlhú tradíciu, a to aj v česko-slovenskom prostredí. Pripomeňme štúdiu Región, periféria a umeleckohistorický vývoj z roku 1987, v ktorej nedávno zosnulý Ján Bakoš upozornil na významový posun spájaný s pojmom región: „Pojem región neoznačuje iba špeciálnu krajinnú oblasť, územie vyznačujúce sa istými svojskými príznakmi (napr. klímou, geografickou či ekologickou štruktúrou, sociálno-ekonomickou skladbou a pod.). Vsúvajú sa doň pri bežnom používaní aj axiologické (a povedzme hneď, v istom zmysle aj pejoratívne) hodnotové konotácie: implikuje význam čiastkovosti (v zmysle časti väčšieho územného organizmu, v zmysle kraja, resp. subsystému), jeho sekundárnosti, podriadenosti voči nadradenému, rozsiahlejšiemu územnému systému, a navyše obsahuje aj význam okrajovosti, situovanosti mimo centra diania a v dôsledku toho i zaostalosti.“ V uvedenom kontexte rozšírených negatívne zaťažených konotácií pojmu región je pozoruhodné, že kurátorky v tlačovej správe uvažujú o fenoméne regionálneho umelca paradoxne aj v spojení s vedomým utváraním jeho hodnoty a stratégiou umocňujúcou umelcov kult.

Región je pravidelne konceptualizovanou kategóriou výskumu a v česko-slovenskom prostredí je tematizovaný aj v kurátorských projektoch a v dramaturgii výstavných inštitúcií. Napríklad výstava Ze středu ven – umění regionů 1985 – 2010 (kurátori Michal Koleček, Ladislav Daněk, Marcela Štýbrová) predstavila v Západočeskej galérii v Plzni v roku 2014  – a na začiatku nasledujúceho roka aj v košickej Kunsthalle – umenie vybraných českých a moravských regiónov. Pri hľadaní ich špecifík vo vymedzenom časovom rámci nájdeme v sprievodnej tlačovej správe interpretácie spájajúce konkrétne geografické, klimatické a socioekonomické podmienky vymedzeného územia s lokálnou umeleckou produkciou: „Především autoři vyrůstající z klimatu industriálních periferií na Ostravsku či v Podkrušnohoří rozšířili její stále více se rozevírajíci názorové paradigma o sociálně ukotvené polohy umělecké produkce.“

Kasaj Poláčková a Pleidel si v súvislosti so slovným spojením regionálny umelec kladú v rámci nitrianskej výstavy otázky, ktoré by snáď mohli smerovať k obdobným záverom ohľadom vplyvu rozličných faktorov prostredia na umelecké dianie: „Aký je to fenomén? Odráža limity či špecifiká regiónu, miesta narodenia a miesta aktívnej činnosti, alebo je to iný druh stratégie umocňujúcej kult umelca? Je to miesto/prostredie, v ktorom umelec tvorí svoj príbeh, alebo je to istý druh obrazotvornej záhady, ktorá sa vplyvom času nemení? Výstava nastoľujúca tieto otázky je jedinečnou prehliadkou autorov.“ Problémom kurátorskej koncepcie však je, že otázky síce nastoľuje, ale nepokúša sa ich zodpovedať a návštevníčky a návštevníkov necháva tápať. Na výstave sa totiž nedozvieme, aké sú špecifiká nitrianskeho regiónu, čo by ho malo odlišovať od iných častí Slovenska či Európy, ani ako by malo konkrétne územie súvisieť s umením, ktoré tu vznikalo, alebo ako miestne danosti determinovali umelcov, ktorí tu pôsobili. Ak región nedefinujeme ako geograficky vymedzenú oblasť, ktorá má svoje špecifiká a charakteristické črty, tak ostane len definícia viažuca sa na jej sekundárne postavenie voči centru, teda vnímanie regiónu ako periférie.

A napokon, ak je aj vzťah medzi špecifickým regiónom a umeleckou tvorbou len mýtom a podkladom legendy o regionálnom umelcovi, aký je vlastne obsah týchto tradovaných rozprávaní? Pokiaľ výstava v Západočeskej galérii nazerala na umenie regiónov v období transformácie, vymedzenom rokmi 1985 – 2010, čo jej umožnilo pomenovať a zohľadniť socioekonomický kontext, tak výstava v Nitre nielenže nedefinuje znaky príslušného regiónu, ale navyše je umenie spojené s týmto mestom a okolím predstavené v širokom časovom horizonte, ktorý je nedostatočne reflektovaný. Akoby sa región v poňatí autoriek výstavy stával atemporálnou kategóriou. Nitra v 17. storočí nie je Nitrou súčasnosti, podmienky regiónu sa dramaticky menili, opakovane sa transformoval a definoval vzťah periférie k centrám, menili sa štátne hranice, spoločenské zriadenia, sociálne podmienky, národnostná a etnická skladba obyvateľstva, ale aj výuka umenia, status umenia a umeleckého diela, trh s umením a celá infraštruktúra spojená s produkciou, oceňovaním, vystavovaním a vnímaním diela.

Prehliadka spája umelkyne a umelcov, ktorí majú rôzne väzby s Nitrou a okolím: v nitrianskom regióne sa narodili, tvorili, prípadne pedagogicky pôsobili, ale aj autorov, pri ktorých sú spojenia s Nitrou iba v rovine námetu. Vystavená medirytina – pohľad na hrad Nitra z roku 1670 od Giovanniho Giacoma de Rossiho, je pôsobivým dielom s fascinujúcim historickým kontextom, ale talianskeho grafika istotne nemôžeme považovať za regionálneho umelca, ani za umelca pôsobiaceho v danom regióne. V zmysle sledovania koncepcie výstavy a jej deklarovaných zámerov a cieľov je však problematické nielen najstaršie prezentované dielo, ale aj zastúpenie autorov najmladšej generácie. Sú napríklad maliari Andrej Dúbravský či Juraj Kollár regionálnymi umelcami alebo umelcami spätými svojou tvorbou s nitrianskym regiónom? Ako sa ich týka pomyselná legenda o regionálnom umelcovi? Andrej Dúbravský sa narodil v Nových Zámkoch a čiastočne žije a tvorí aj v Rastislaviciach, teda v Nitrianskom kraji, ale nakoľko sú tieto biografické fakty relevantné pre jeho maľby a ich vnímanie ostáva nejasné. Juraj Kollár či Èv van Hettmer sa narodili v Nitre, ale je zmysluplné uvažovať o nich v geografických a interpretačných rámcoch daného regiónu? Nemajú Dúbravský, Kollár a van Hettmer omnoho viac spoločného s ich súčasníkmi v metropolách, kde pôsobia, vystavujú a kde majú zastupujúcich galeristov, teda s maliarmi a maliarkami v New Yorku, Berlíne, Paríži či Hamburgu, než s Giacomom de Rossim?

Zásadnou slabinou nitrianskej výstavy je nielen nejasná a v mnohom zmätočná koncepcia, ale i problematický prenos kurátorského konceptu a intencie autoriek do realizácie samotnej výstavy. Snaha pochopiť pojem regionálneho umelca, respektíve jeho legendu, sa redukuje na predstavenie množstva nesúrodých umeleckých diel, spojených skôr inštitucionálnou afiliáciou než demonštráciou výsledkov jasného výskumného zamerania. Moje rozpačité pocity z prehliadky rozsiahlej výstavy a pokus o empatickú reflexiu kurátorského snaženia možno napokon najlepšie vnímať na pozadí nasledujúceho citátu z tlačovej správy: „Výstava v Nitrianskej galérii je pomerne voľným parafrázovaním a stopovaním autorov/umelcov nachádzajúcich sa najmä v zbierkovom fonde galérie, ktorý je budovaný 60 rokov rôznymi spôsobmi. Zároveň vo výstave dominuje vágny pojem, resp. fenomén regionálny umelec, a snaží sa ho nielen predstaviť, ale aj pochopiť.“

---

Elvíra Antalová, Karol Baron, Július Bártfay, Tibor Bártfay, Stanislava Batelová-Michalčeková, Jozef Baus, Viktor Belányi, Štefan Belohradský, Igor Benca, Robert Bielik, Milan Bočkay, Ľudmila Cvengrošová, Andrej Dúbravský, Jana Farmanová, Karol Felix, Henrich Fieles, Marek Galbavý, Ladislav Guderna, Mária Herodeková, Év van Hettmer, Jana Ilková, Katarína Jahnová, Róbert Jančovič, Ľudovít Jelenák, Marek Kianička, Ria Kmeťová, Vojtech Kolenčík, František Kollár, Juraj Kollár, Klaudia Kosziba, Lajos Luzsicza, Mária Machatová, Ladislav Majerský, Milan Marciňa, Zuzana Marciňová-Hetminská, Edmund Massányi, Vojtech Matušinec, Juraj Meliš, Erika Mészárosová, Jana Mináriková, Miroslav Nicz, Samuel Nicz, Ľudovít Nyulassy, František Perger, Danica Pišteková, Rastislav Podoba, František Viktor Podolay, Karol Pongrácz, Eva Reháková, Giovanni Jacopo de Rossi, Ester Sabik, Maximilián Schurmann, Gustáv Adolf Schüle, Agneša Sigetová, Ľudovít Slamka, Anabela Sládek, Terézia Sládeková, Tono Stano, František Studený, Daniel Szalai, Erika Szöke, Patrik Ševčík, Natália Šimonová, Viliam Široký, Miro Švolík, Dezider Tóth, Raimund von Wichera, Ernest Zmeták, Marián Žilík, Lucia Žitnayová / Legenda o (regionálnom) umelcovi / kurátorky: Ľudmila Kasaj Poláčková, Andrea Pleidel / Nitrianska galéria / 13. 12. 2025 – 24. 5. 2026

Foto: Lucia Kšiňanová