Ako vysvetliť obrazy o medzidruhovom súžití mŕtvemu skalárovi

Výstava Ťažba v peratickom zásvetí v bratislavskej galérii Médium je vo svojich deklarovaných cieľoch nesmierne ambiciózny projekt. Podľa kurátorského zámeru sa nás autor koncepcie Juraj Rattaj snaží traumatizovať ako ľudský druh cez rozprávanie sa cez/za/so zviera/tá/tami. Výstava venovaná špekulatívnemu premýšľaniu a úsiliu o nové definovanie vzťahov medzi ľudstvom a inými živočíšnym druhmi či entitami je súčasťou súdobých intenzívne rozvíjaných diskurzov a tendencií zameraných na vymaňovanie sa z údajne obmedzujúcej antropocentrickej perspektívy, nasvecovanie slepých miest poznania a pestovanie medzidruhovej empatie. Vo výstavnej praxi môžeme tento myšlienkový obrat, kritizujúci a spochybňujúci antropocentrické myslenie Západu, korelacionizmus a koncept modernistickej vedy, pozorovať najmä prostredníctvom zvýšeného počtu výstav nielen o zvieratách, ale aj o lesoch, hubách, koraloch, baktériách, kvasinkách, ľadovcoch... V tomto kontexte spomeňme napríklad aktuálne pripravovaný projekt Evy Koťátkovej Srdce žirafy v zajatí je o dvanásť kilogramov ľahšie, ktorým bude reprezentovať Českú republiku na Benátskom bienále 2024. 

Kurátori Róbert Repka a Juraj Rattaj si ako modelový príklad hierarchického vzťahu ľudí a zvierat zvolili prostredie zoologických záhrad, ktoré chápu – pomerne rigidne – len ako traumatizujúce prostredie nielen pre samotné zvieratá, ale aj pre ľudí, ako priestor pociťovania nepríjemnej melanchólie, smútku, stresu a apatie. Takáto paušálna definícia zoologických záhrad však nezodpovedá ani nasledujúcim kurátorským úvahám o ľudskom chápaní iných živočíšnych druhov, ktoré konceptualizujeme ako zdroje, potravu, zábavu či objekty záchranných environmentálnych misií.

Martin Chramosta sa vo videu a inštalácii Rocks (2022) zameral na rozkrývanie spletitých – a aj pomerne ťažko sledovateľných – kontextov utvárania umelých prostredí pomocou falošných skalných inštalácií v zoologickej záhrade v Ríme. Szabolcz KissPál v dielach The Rise of the Fallen Feather (2016) a Amorous Architecture (212) ponúka pôsobivé videoeseje na pomedzí dokumentu a fikcie o nacionalizme, kolonialistickej imaginácii, bájnom vtákovi Turulovi a mýtotvorbe, ktoré komentujú rôzne stratégie kolektívneho vyrovnávania sa Maďarov s potrianonskými traumami. Video Lindy a Daniely Dostálkových Exiled Queens (2019) predstavuje ambivalencie medzi vzťahmi človeka k domestikovanému zvieraťu, s jeho želaným a očakávaným správaním, a znepokojujúcimi predstavami animálnosti, monštruozity a nebezpečenstva. Martin Kohout je na výstave zastúpený dielom Jokes Machines Make About Humans, ktorého prezentácia je až príliš závislá od sprievodného dokumentu Filipa Mayera. Obdobne divácky neústretová je aj inštalácia Phylum Porifera (2021) Petry Feriancovej. Podľa autorov výstavy skúma porifery, najstaršie mnohobunkovce, a na ich príklade odkrýva utilitaristický vzťah k týmto živočíchom. Žiaľ, forma prezentácie diela a jeho kontextualizácia kurátormi necháva návštevníčky a návštevníkov tápať nad otázkami, v čom spočíva predstavený výskum a aký vzťah sa pred nami má vlastne odkrývať.

Expozícia, venovaná kritickému premýšľaniu koristníckeho a nerovnomerného vzťahu ľudí a zvierat, využíva na demonštrovanie tejto neprekvapujúcej skutočnosti paradoxne aj živé zvieratá, navyše prezentované v očividne problematických životných podmienkach. V troch akváriách, či skôr nádobách bez adekvátneho zariadenia, sú „vystavené“ zhruba tri desiatky skalárov. Zrejme ide o pokus, ako uvádza text k výstave, traumatizovať nás a vytvoriť „environment diskurzívneho väzenia, cez ktorý sme uväznili nielen iné druhy, ale aj seba samých prostredníctvom antropocentrického myslenia Západnej spoločnosti a modernistickej vedy“. 

V kurátorskom texte sa dočítame o kritike zoologických záhrad, koncepte hyperobjektu Timothy Mortona, deštrukcii planéty, biodiverzite, hierarchických vzťahoch ľudí a zvierat, šiestom masovom vymieraní druhov, utilitaristickom vzťahu ľudstva k zvieratám a kritike západnej antropocentrickej spoločnosti, ale o fyzicky prítomných „vystavených“ rybách v akváriu sa prekvapujúco, ale zároveň symptomaticky, nedozvieme ani slovo. Výstava vzbudzuje neodbytné otázky, či je tento typ galerijnej prezentácie najvhodnejšou formou na komunikovanie tém týkajúcich sa komplikovaného spolužitia ľudí a zvierat a či v skutočnosti práve tu nedochádza k ich zneužívaniu, vykorisťovaniu a zároveň zjednodušovaniu celej problematiky na neúnosnú mieru. 

Explicitne kritizovať západnú spoločnosť a jej zoologické záhrady z dôvodu neposkytovania ideálneho či prirodzeného habitatu živočíchov tým, že sa v galerijnom prostredí vytvoria o poznanie horšie podmienky vystavených zvierat je pokryteckou formou angažovanosti. A ak by sme brali vážne zámer kurátorov, podľa ktorých je cieľom výstavy generovať kolektívnu traumu, je otázne, či k tomu zvolená stratégia smeruje a ako je vo výsledku efektívna. V súčasnosti, definovanej záplavou autentických obrazov aktuálne prebiehajúceho ľudského utrpenia a hromadného násilného zomierania, ktoré sa v mediosfére striedajú s pozornosť rozptyľujúcimi obrazmi, realitu skôr nahrádzajúcimi než reflektujúcimi, je ťažké traumatizovať divákov a diváčky prekročením kapacity akvária. Dokonca aj pozorovaním zomierajúceho či mŕtveho skalára, ako som toho bol svedkom pri jednej zo svojich návštev výstavy. 

Zdá sa, aspoň podľa mojich pozorovaní, že nefungujúce videoprojekcie, narúšajúce očakávané konzumentské pohodlie, dnes traumatizujú divákov a diváčky viac než pohľad do kalných očí uhynutej akváriovej rybky. V konečnom dôsledku sú tak všetky vznešené reči o kritikách ľudskej samozvanej nadradenosti, nesprávnom vyčlenení sa ľudí mimo prírodu a apeloch na medzidruhové vnímanie neľudských aktérov prehlušené zvukom pomyselného splachovača a poetický názov výstavy dostáva nečakané a nechcene ironické vyznenie.

Daniela & Linda Dostálková, Petra Feriancová, Martin Chramosta, Martins Kohout (hosť Filip Mayer), Szabolcs KissPál / Ťažba v peratickom zásvetí / kurátori: Róbert Repka, Juraj Rattaj / Galéria Medium / Bratislava / 20.2. - 31.3.2024

Foto: Ján Šipöcz