Hľadanie univerzálneho jazyka

Názov aktuálnej výstavy LINGUA FRANCA inštalovanej v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislava výstižne vyjadruje jej zámer – predstaviť dialóg medzi dvoma zdanlivo odlišnými kultúrami, slovenskou a brazílskou, prostredníctvom spoločného jazyka umenia. Formulácia o iba zdanlivej odlišnosti slovenskej a brazílskej kultúry, obsiahnutá v sprievodnom texte, zrejme na prvý pohľad prekvapí. Kurátor Tiago de Abreu Pinto v prekvapeniach a problematizovaní cieľov výstavy pokračuje aj ďalej, keďže pridáva ambivalentné vyjadrenia o spoločnej poetike umeleckých vyjadrení a zároveň neuskutočniteľnosti prepojení, a to nielen pre rozdielne kultúrne zázemie umelcov, ale aj pre mylnú kategorizáciu alebo vzťahovanie uvedenej poetiky. 

Aj vstup do výstavných priestorov potvrdzuje dojem z nejasnosti, až rozporuplnosti artikulovaného konceptu výstavy. Diela konceptuálneho umenia slovenského a brazílskeho pôvodu z časového rozpätia päťdesiatich rokov sú kurátorom chápané ako umelecké prejavy zdanlivo odlišných kultúr, a zároveň paradoxne ako pochádzajúce z rozdielnych kultúrnych zázemí. Ich juxtapozícia teda prináša ďalšie napätia. 

Dominantným a prepájajúcim prvkom výstavných priestorov je inštalácia Petry Feriancovej a Andrého Komatsu, ktorá má byť podľa tlačovej správy stelesnením lingua franca medzi dvoma kultúrami, pričom má poetickým spôsobom poukazovať skôr na súvislosti než na rozdiely a prehlbovať náš zmysel pre empatiu a spolupatričnosť. Na konštrukcii stavebného lešenia z kovových rúr sú rozvesené igelitové plachty a reťazami pripevnené tehly a tvárnice, zväzky historických bankoviek rôznych nominálnych hodnôt, stočený ostatný drôt, visacie zámky, zvlečené hadie kože, fľaše Coca Coly, Viney, Kofoly a Baldovskej minerálky. Inštaláciu dopĺňajú výrazne červené závoje kvetov amarantu, ktoré šíria ťažkú a intenzívnu vôňu. Ako podložky pod kovovými rúrami sú rôzne publikácie a predmety, ktoré vytvárajú obdobne heterogénne zoskupenie ako celok lešenia. Historické parkety paláca tak pred poškodením okrem iných chráni Zbierka zákonov SR z roku 1992, Vademékum podnikateľskej etiky, šachovnice s rozohranými partiami, denníky Pravda a Hospodárske noviny, Leninove spisy O ateizme, náboženstve a cirkvi z knižnice marxizmu leninizmu, časopisy .týždeň a Vojenská história, životopis Baracka Obamu a výtlačky Biblie. Tento sémantický chaos z fragmentov rozličných globálnych i lokálnych diskurzov pripomína skôr zvyšky lešenia po zrútení Babylonskej veže a následnom zmätení jazykov, než deklarované stelesnenie univerzálneho jazyka. 

Výstavou sprevádzajú krok za krokom texty reprezentujúce subjektívny hlas kurátora hľadajúceho prepojenia a súvislosti medzi dielami slovenských a brazílskych konceptuálnych umelcov a umelkýň z viacerých generácií. Komunikačná situácia a možnosti dialógu sú však sťažené. Kurátorská výzva na spoločný rozhovor, kde máme klásť otázky, odpovedať si alebo hľadať nové významy diel, naráža na neznalosť kontextov. Sledovanie motivických a tematických podobností a voľné zaobchádzanie s pojmami nám totiž neumožní nazrieť za homonymnú oponu. Hľadanie podobností tak prebieha na úkor vnímania zásadných rozdielov a mnohé skôr zovšeobecňuje, zjednodušuje a znejasňuje. Ako máme napríklad zmysluplne odpovedať na takto položenú otázku sprievodcu výstavou: ... latinskoamerický surrealizmus je v spore s realitou, je to forma odklonu od reality. Uvažovali ste niekedy nad tým, či je taký aj slovenský surrealizmus? 

Ako uvádza tlačová správa, sugestívne diela vznikli z naliehavej túžby spojiť sa s okolím jednoduchými gestami a minimálnymi posunmi, ktoré sa konceptuálne rozvetvujú a apelujú na rozmanité sociálne, ekologické, historické, politické, antropologické či filozofické témy. Istotne, ale bez znalosti miestne a časovo podmienených reálií a pridružených kontextov je ťažké oceniť tieto gestá, posuny, konceptuálne rozvetvenia a apely. Aby sme mohli vnímať geograficky špecifické významy a formy umenia, potrebujeme primerané interpretačné rámce. Ako upozorňoval vo svojich štúdiách Piotr Piotrowski, je dôležité venovať väčšiu pozornosť vypracovaniu vhodnej interpretačnej stratégie, než registrovaniu idiómov západnej umeleckej kultúry v rôznych častiach globalizovaného sveta. To nám napokon umožní uvedomiť si, že aj umenie, ktoré sa vyjadruje na prvý pohľad identickým jazykom, komunikuje v skutočnosti rozdielne a bohaté obsahy. 

Týka sa to aj výsledkov komparácie brazílskeho a slovenského konceptuálneho umenia. Výstava hľadá spoločné motívy, napríklad stolnotenisové loptičky v diele Júliusa Kollera a Lenory de Barros, ktoré síce môžu evokovať spoločný, dokonca univerzálny jazyk, ale už dôsledne necharakterizuje, ako sú konceptualizované rôznymi spôsobmi. Predstava existujúceho spoločného či univerzálneho jazyka medzi dvoma (zdanlivo) odlišnými kultúrami je dokladovaná motivickými, poetickými a ikonografickými príbuznosťami, nachádzanými  naprieč časopriestorovými štruktúrami. 

Slovné spojenie lingua franca má dva významy. Okrem dominantného či univerzálneho jazyka slúžiaceho pre nadregionálnu, niekedy i globálnu komunikáciu označuje aj široko používaný zmiešaný jazyk, v minulosti používaný napríklad v stredomorských obchodných centrách a prístavoch. Pre užívateľa teda nie je materinským jazykom, komunikácia je obmedzená, prináša zjednodušenia a neposkytuje bohaté sémantické odtiene. Tento druhý význam názvu výstavy zodpovedá aj môjmu návštevníckemu zážitku. 

Lenora de Barros, Juraj Bartoš, Peter Bartoš, Anna Daučíková, Ľubomír Ďurček, Petra Feriancová, Marcius Galan, Július Koller, André Komatsu, Maria Noujaim, Leticia Parente, Marco Paulo Rolla, Jana Želibská / LINGUA FRANCA / Galéria mesta Bratislavy / Bratislava / 7. 12. 2023 - 24. 3. 2024

Foto: Barbora Girmanová