Pytliaci a svalovci. O možnostiach odborového organizovania sa

 

Pytliaci a svalovci. O možnostiach odborového organizovania sa

Jeden z mojich príbuzných, ktorý pracuje na živnosť ako robotník na stavbách, trávil počas jednej zimy doma viac času ako obyčajne. So sezónnymi výpadkami práce v stavebníctve už tak nejako počítal, práce je v zime menej a pod bodom mrazu sa murovať nedá. A to nie kvôli komfortu pracujúcich, ale kvôli technologickému postupu pri výrobe betónu. Ten rok sa teda v partii kolektívne dohodli, že namiesto toho, aby dvaja či traja z nich prišli o prácu, podelia sa o ňu medzi sebou. Každý týždeň teda zostal doma niekto iný. Zarobili síce o niečo menej, ale prácu a príjem si udržali všetci.

Zostala som vtedy v úžase. Nikto z partie robotníkov nikdy nečítal Srniceka a Williamsa či iných teoretikov a teoretičky akceleracionizmu a post-práce. Model, ktorý navrhli zdola a z princípu solidarity (lebo „sa nechceli zachovať ako podrazáci“), však presne sedí s akceleracionistickými teóriami o nutnosti skracovania pracovnej doby.

„Podľa svojich predstáv robotník vyrábal, aby mohol žiť; v skutočnosti žil, aby mohol denne opakovať určité procesy v rozšírenej reprodukcii kapitálu. Pre väčšinu sa ľudský život redukoval na úroveň obnovy, reprodukcie pracovnej sily.“^[1]

Interdisciplinárny tím Radovana Richtu skúmal v polovici 60. rokov 20. storočia dopady vedecko-technickej revolúcie na spoločnosť, ľudské vzťahy, trávenie času a tiež na podobu práce a to, aký význam jej pripisujeme v našich životoch.^[2] Richtov výskumný tím predpokladal, že vedecko-technologický pokrok a postupná automatizácia zbavia ľudí nutnosti predávať svoju pracovnú silu na pozíciách mechanickej práce, ktorú môžu oveľa efektívnejšie vykonávať stroje. Voľný čas už nebude pasívnym oddychom slúžiacim na obnovu fyzických síl robotníkov, naopak, vytvorí možnosť pre nikdy nekončiaci osobný rozvoj; práca sa stane nástrojom sebarealizácie. Tým pádom nebude možné presne určiť, kde končí práca a kde začína „život“, ktorý vždy zákonite nasledoval až po práci, akoby musel byť zaslúžený či odpracovaný.

„Marxistický akceleraconizmus“, ako prácu Richtovho tímu nazýva McKenzie Wark, predvída vznik nového typu robotníka a robotníčky: „Západonemeckí priemyselní psychológovia charakterizujú tieto zmeny ako znehodnotenie typu klasického robotníka – robota, ,svalovcaʻ s úzko špecializovanou rutinou, bez sklonov k vlastným nápadom, v prospech typu ,pytliakaʻ, v ktorom sa spája niekoľko profesií, ktorý sa ,vyzná v situáciiʻ, má pohotový a samostatný úsudok, dokáže si poradiť nezávisle od predpisov.“[3]

Prirovnanie kreatívnej triedy k pytliakom môže byť pre mnohých pohoršujúce. (McKenzie Wark hovorí o „hackeroch“, čo znie oveľa viac cool.) Charakteristiky pracovných zručností pytliaka však sedia pomerne presne a sú ako vystrihnuté z takmer akéhokoľvek súčasného pracovného inzerátu: samostatnosť, flexibilita, kreativita, schopnosť pracovať pod stresom, pohotové reakcie. Richtov tím pritom uvažoval o kreatívnej, samostatnej práci, kumulácií rôznych zamestnaní, o nemožnosti rozlišovať medzi pracovným a voľným časom ako o prínose alebo možnom oslobodení od otupujúcej repetitívnej práce. Mohlo by to byť vlastne fér byť takýmto spôsobom samostatný a sebestačný, ak by odmena v prípade úspechu kompenzovala riziká. Na tejto predstave pracujúcich ako tých, čo sú sami sebe pánmi (self-made-wo-men a self-enterpreneuri), stojí celá etika práce, ktorá u nás prevládla v 90. rokoch 20. storočia. Pracujúci v umení a kultúre sa vtedy, nie bez určitého pohŕdania, oddelili od robotníckej triedy, či od triedy ako takej. Ako slobodné povolania začali pôsobiť na voľnej nohe, čoskoro sa však ukázalo, že ide o pomerne drsný terén. Pytliačenie v podobe práce samostatne zárobkovo činnej osoby v kultúre, ale nielen, dnes znamená znášanie (sociálnych, zdravotných, pracovných, finančných) rizík za minimálnu alebo nulovú mzdu.

Obraz pytliaka je pre prácu v umení a kultúre výstižný aj v tomto ďalšom, zrejme nezamýšľanom ohľade: pracujeme výhradne sami na seba a súťažíme o obmedzené zdroje s ďalšími zakrádajúcimi sa „slobodnými“ povolaniami. Casino kapitalizmus nás naučil byť v permanentnom strehu, čo je pri pytliačení schopnosť na nezaplatenie. Úspech sa totiž podľa základnej mantry neoliberalizmu môže dostaviť v ktoromkoľvek momente, stačí sa len dosť snažiť a byť nonstop pripravený. V očakávaní tohto prelomového bodu sa pohybujeme v obmedzených revíroch niekoľkých grantových schém, a navzájom si konkurujeme.

Nové podoby práce: prehodnotiť samostatnosť SZČO

Sme ešte vôbec schopní solidarity tak ako partia robotníkov v príklade z úvodu textu? Hoci je starostlivosť trendy témou umeleckého diskurzu posledných rokov, namiesto vzájomnosti a zdieľania sme vystavení a vystavené permanentnej súťaživosti a pytliačeniu. Aktuálna živá diskusia o vytváraní odborových hnutí pracovníčok v kultúre a umení, o férovom odmeňovaní, sociálnom zabezpečení, odmietaní falošnej samostatne zárobkovej činnosti však poukazuje na to, že takto nastavený systém je neudržateľný.

Podobné odborové a solidárne iniciatívy však hneď v zárodku narážajú na dve základné pochybnosti: Môžu do odborov legálne vstupovať tí a tie, ktorí nemajú status zamestnancov? Môžu samostatne zárobkovo činné osoby uzatvárať kolektívne dohody bez toho, aby to bolo považované za uzavretie kartelovej dohody? Prvá pochybnosť súvisí s tým, či je práca na voľnej nohe ešte práca a či je vôbec možné legálne určiť spoločnú organizačnú bázu pre samostatne pracujúce subjekty. Druhá pochybnosť považuje niečo ako inštitút minimálnej mzdy pre SZČO za ohrozenie hospodárskej súťaže. Nerozlišuje medzi rentiérkou a prekladateľom, teda medzi podnikateľskými subjektmi a subjektmi, ktoré sú síce samostatne zárobkovo činné, ale ich samostatnosť je čisto fiktívna: živia sa predajom svojej práce a voči zadávateľom práce sú v nerovnom mocenskom postavení. Toto nerozlišovanie medzi podnikateľskými subjektmi a SZČO v závislom postavení je diskriminačné voči druhej kategórií, pretože predpokladá, že si prekladateľ, kurátorka, grafický dizajnér, umelec, architektka dokážu zo svojich príjmov pokryť sociálne aj zdravotné poistenie a ešte si odkladať bokom na dôchodok alebo pre prípad núdze. Sú schopní a samostatné, takže nepotrebujú zamestnanecké benefity a ochranu. Len máločo je romantickejšie a vzdialenejšie súčasnej realite trhu práce, ako táto predstava. Sloboda sa v tomto ponímaní skutočne stáva predovšetkým synonymom pre stav, keď už nie je čo stratiť.

Sú odbory len pre zamestnancov?

Očakávanie osobnej slobody, sebarealizácie a zrejme aj vymedzenie sa voči robotníkom, ktorí „cvakajú od-do“, našlo v systéme práce svoje dokonalé vyjadrenie v podobe „projektov“ – pracovných úväzkov na faktúry, autorské zmluvy či zmluvy o dielo. Umožňujú neviazať sa, realizovať viac prác súčasne, do istej miery (aj keď nie vždy) samostatne rozvrhnúť prácu. Daňou za túto slobodu je permanentná neistota, ako i delegovanie rizík súvisiacich s výkonom práce a odvodového zaťaženia z pliec zamestnávateľa na samotných pracujúcich. Zamestnávatelia tento freelance obrat nielenže vítajú, ale často i neprávom vyžadujú, v podobe falošne samostatnej zárobkovej činnosti (bogus self-employment). Trik je v tom, že výška odmeny nie je takmer nikdy navýšená o povinné odvody. Ďalší trik je v tom, že hoci danú prácu je nutné vykonať, málokto, snáď s výnimkou verejnej správy, automobiliek a IT sektora, si môže dovoliť platiť zamestnancov. Zástupy „samostatných“ pracujúcich narastajú geometrickým radom. Posledným trikom je presvedčiť takýchto pracujúcich, že sú pytliaci, alebo nezávislí self-enterpreneuri a že preto nie je možné vytvoriť platformu, ktorá by ich neopakovateľnú individualitu združila s inými neopakovateľnými individualitami do jedného celku. Posledný trik býva podporený pseudoargumentom, že z právneho hľadiska ani nie je legálne, aby SZČO vstupovali do odborových hnutí.

Podľa správy Európskej konfederácie odborových zväzov (ETUC) z roku 2017 s názvom Trade Unions Protecting Self-Employed Workers (odborové zväzy chrániace samostatne zárobkovo činné osoby) sú v EÚ štyri krajiny, v ktorých existujú legislatívne prekážky znemožňujúce vstup do odborov samostatne zárobkovo činným osobám, a paradoxne ide výhradne o post-komunistické krajiny (!): Bulharsko, Maďarsko, Poľsko a Rumunsko. Rovnako je tomu v Turecku a Srbsku, ktoré sú kandidátskymi krajinami pre vstup do EÚ, avšak v Srbsku existuje výnimka pre freelance umelcov a umelkyne, ktorí majú právo vyjednávať svoje pracovné podmienky so zamestnávateľmi.

Takto nastavené národné legislatívy však narážajú jednak na medzinárodné dohody, ktoré majú z právneho hľadiska vyššiu relevanciu, ale často tiež na samotný zákonník práce platný v danej krajine. Výpovednou prípadovou štúdiou je v tomto ohľade prípad z Poľska, kde bola veľká časť pracovníkov a pracovníčok v rôznych oblastiach najímaných na občianskoprávne zmluvy (zmluvy o dielo a mandátne zmluvy), ktoré nespadajú pod poľský zákonník práce. Takýmto pracovníkom a pracovníčkam bola odopieraná možnosť vstupovať do odborov. Poľské odborové organizácie však podali žalobu jednak na poľský Ústavný súd, a zároveň na Medzinárodnú organizáciu práce (MOP) s tým, že takáto prax je v protiklade s poľskou ústavou a zároveň porušuje MOP konvenciu č. 87, ktorá hovorí o tom, že pracovníci a pracovníčky bez rozdielu majú právo vytvárať a vstupovať do organizácií a združení bez súhlasu zamestnávateľa. Obidve inštancie rozhodli v prospech odborových združení a vyzvali poľskú vládu na prijatie opatrení, ktoré zabezpečia možnosť vytvárať a vstupovať do odborov pre samostatne zárobkovo činné osoby a osoby pracujúce na občianskoprávne zmluvy.

Tak v prípade kolektívneho vyjednávania, ako i možnosti vstupovať do odborových združení existujú v kontexte EÚ súdne precedensy, ktoré rozhodli v prospech kolektívneho organizovania sa SZČO.

Ak aj zákaz vstupovať do odborov pracujúcim, ktorí nemajú status zamestnanca, bol posúdený ako protiprávny na úrovni národnej poľskej, ako aj európskej legislatívy, v mnohých krajinách EÚ zostáva nejasné, ako by takéto odborové združenia mali vyzerať a čo by bolo ich náplňou. Správa ETUC uvádza tri krajiny v EÚ, kde neexistujú žiadne legislatívne prekážky, aby samostatne zárobkovo činné osoby vytvárali a vstupovali do odborových združení, a napriek tomu v nich nemajú zastúpenie: Slovensko, Česko a Lotyšsko. Ako jednu z príčin správa uvádza, že samotné odborové organizácie v týchto krajinách nevedia, ako hájiť záujmy pracovníkov a pracovníčok, ktoré nemajú status zamestnanca a zamestnaneckú zmluvu. A na druhej strane, hoci umelci a kultúrne pracovníčky vedia pomenovať problematické aspekty freelance statusu, nevedia presne, čo by od odborov mohli a mali očakávať. Rozvíjať imagináciu „odborov prekariátu“ sa zdá byť dôležitým prvým krokom.

„Pokazil vás zvyk pokrikovať krátke heslá!“ Hospodárska súťaž verzus kolektívne vyjednávanie

Druhým kameňom úrazu je zákon o hospodárskej súťaži (Competition Law), obzvlášť článok 101(1) TFEU, ktorý zakazuje uzatváranie antikompetitívnych dohôd medzi podnikmi vrátane zafixovania minimálnych cien. Ak sa teda skupina SZČO prekladateľov a prekladateliek dohodne na minimálnej sume za preklad normostrany textu, môže to byť považované za uzavretie kartelovej dohody. Keby ale boli tí istí prekladatelia a prekladateľky zamestnancami, túto ochranu by im v podobe minimálnej mzdy garantoval zákonník práce.

V texte The Labour Law Framework: Self-Employed and Their Right to Bargain Collectively^[4] (Rámec pracovného práva: Samostatne zárobkovo činné osoby a ich právo kolektívne vyjednávať) interpretujú jeho autori Nicola Countouris a Valerio De Stefano zákon o hospodárskej súťaži a právo kolektívne vyjednávať ako dve dynamiky, ktoré sa v otázke kolektívneho vyjednávania pretínajú, ale nie sú nutne v rozpore. Podstatou kolektívneho vyjednávania je ochrana zamestnancov a zamestnankýň, má vyvážiť mocenskú asymetriu vyjednávacích pozícií medzi nimi a zamestnávateľmi. Kolektívne vyjednávanie je nástrojom, ktorý má zabrániť tomu, aby zamestnávatelia zvyšovali svoj zisk na úkor zhoršovania pracovných podmienok zamestnaných. Cieľom zákona o hospodárskej súťaži je, naopak, predovšetkým ochrana zákazníka. Má predchádzať tomu, aby dohody medzi dodávateľmi tovaru a služieb (napr. o cenách produktov) znížili vplyv dopytu (a tým moc zákazníkov a konzumentov) na cenu produktov, čo je jedným z východísk voľného trhu.

Autori tvrdia, že znemožniť SZČO kolektívne vyjednávanie je z hľadiska súčasných podmienok a vývoja práce neudržateľný anachronizmus. Argumentujú tiež tým, že ak má zamestnávateľ možnosť na výkon tej istej práce namiesto zamestnanca najať SZČO, ktorá ju bude vykonávať za nižšiu sumu, ako je minimálna mzda, potom takáto prax bude viesť k sociálnemu dumpingu, čo je v rozpore s princípmi hospodárskej súťaže EÚ. Ochrana pracovných podmienok SZČO je teda tiež v záujme ochrany pracovných podmienok zmluvných zamestnancov a zamestnankýň. Spoločné organizovanie sa a kolektívne vyjednávanie dáva zmysel aj v tomto ohľade.

Prelomová je v tomto kontexte pripravovaná smernica EÚ o uplatňovaní právnych predpisov EÚ v oblasti hospodárskej súťaže na kolektívne zmluvy týkajúce sa pracovných podmienok SZČO bez zamestnancov. Smernica bude špecifikovať, aké typy SZČO a za akých podmienok sa môžu združovať, aby dosiahli zlepšenie svojich pracovných podmienok. Po schválení smernice nebude kolektívne vyjednávanie SZČO v rozpore s princípmi hospodárskej súťaže, ak ide o osoby, ktoré pracujú samostatne a bez zamestnancov a v ich vzťahu voči zadávateľom práce existuje mocenská nerovnováha, čo vedie k nerovnej vyjednávacej pozícii (napr. zamestnanci digitálnych platforiem). Smernica tak zavádza nuansovanejšie nazeranie na status SZČO, keď rozlišuje osoby, ktorí a ktoré vykonávajú závislú prácu, od tých, čo sú považovaní za podniky (prevádzkujú podnikateľskú činnosť). To, že doteraz takéto odlíšenie neexistovalo, posúdila Európska komisia ako diskriminačné voči prvej kategórii.

Organize. Fight. Win.^[5]

V legislatíve Slovenska či Česka teda neexistujú prekážky pre vstup SZČO do odborových hnutí. Tento trend je takisto v súlade s aktuálnou politikou EÚ, ktorá sa snaží zlepšiť pracovné podmienky SZČO a za určitých podmienok im umožňuje kolektívne vyjednávanie a iné pracovné benefity ako tie, čo boli doteraz spájané so statusom zamestnancov a zamestnankýň. Zo štrukturálneho hľadiska je kľúčovým faktorom odlíšenie SZČO, ktoré sú voči zadávateľovi práce v nerovnej pozícií, od podnikateľských subjektov a poukázanie na naivitu a zastaranosť predstavy, že SZČO si na dôchodok, sociálne a zdravotné zabezpečenie dokážu zarobiť vďaka výške svojich príjmov, bez pomoci štátu.

Existuje niekoľko možností organizačnej štruktúry odborových hnutí kultúrneho prekariátu: od veľkých odborov, ktoré reflektujú zmeny na trhu práce a otvárajú sa pre SZČO a prekarizovaných pracujúcich, cez odbory združujúce výhradne prekarizovaných pracujúcich alebo hnutia, v ktorých sa organizujú iba pracujúci v umení a kultúre. Okrem právneho a profesijného poradenstva, zastupovania v sporoch, kolektívneho vyjednávania, čo sú základné funkcie naprieč rôznymi typmi odborových hnutí, sa javí ako kľúčové premyslieť účinné metódy kolektívneho vyjednávania a tiež vyvíjania nátlaku na zadávateľov práce, čo je oblasť, kde by sa mohli uplatniť kreatívne kapacity pracujúcich v kultúre. Okrem štrajkov, protestov či flash-mobov je v hre prístup k mediálnym reprezentáciám, čo je pre zadávateľov práce v umení a kultúre citlivá oblasť, ktorá môže mať dopad nielen na ich symbolický, ale tiež ekonomický kapitál. Bez ohľadu na typ organizačnej štruktúry (od klasických odborov po anarchosyndikalistické hnutia) sa zdá byť hlavným faktorom vytvorenie dostatočne veľkej a dostatočne aktívnej členskej základne, ktorá hnutiam poskytne nielen finančné zázemie, ale tiež legitimitu vo vyjednávaní so zadávateľmi a zadávateľkami práce. To sa javí ako možná cesta von zo situácie, keď sme si navzájom pytliakmi a na rozdiel od robotníkov a robotníčok, ktorí podľa svojich predstáv pracovali, aby mohli žiť po práci, my budeme naďalej pracovať v bullshit joboch a chlebovkách, aby sme po práci mohli pracovať v umení a kultúre.

---

Vznik textu podporila z verejných zdrojov Nadácia mesta Bratislavy.

Ilustrace: Adéla Bierbaumer

^[1] Radovan Richta a kol., Civilizácia na rázcestí. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1966.

^[2] Prácu Richtovho tímu detailne mapovala výstava Lukáša Likavčana a Pavla Sterca s názvom Civilizace na rozcestí: strůjci vědecko-technické revoluce v galériách Display a Futura v roku 2019.

[3] Richta a kol. (pozn. 1), str. 85.

^[4] In: Bernd Waas a Christina Heißl, Collective Bargaining for Self-Employed Workers in Europe. Bulletin of Comparative Labour Relations, č. 109. Kluwer Law International B.V., Alpen aan de Rijn, Holandsko, 2021. Dostupné online: https://www.etui.org/sites/default/files/2021-07/Collective%20bargaining%20and%20self-employed%20workers_2021.pdf .

^[5] Charisse Burden-Stelly a Jodi Dean, Organize. Fight. Win. Black Communist Women’s Political Writing. Londýn & New York: Verso Books, 2022.