We are all well

Čo znamená otvoriť budovu galérie, ktorá bola zavretá 21 rokov? Navyše v čase ekonomickej, ekologickej a energetickej krízy. Čo v galérii potom vlastne v takejto situácii vystaviť? Má zostať prázdna? Ak nie sú adekvátne prostriedky na prevádzku a vytváranie programu, možno by sme mali tento status/fakt prijať a otvoriť tieto priestory pre neformálne zdieľanie a hľadanie možností rezistencie voči kríze, uvažuje Ivana Rumanová. 

Odkaz baníkov uväznených v zavalenej bani v čilskom meste Copiapó z 22. augusta 2010: ,,Estamos bien en el refugio los 33 / We are well in the refuge, all 33 / Sme v bezpečí v úkryte, všetkých 33 mužov.“ Foto: AP – Hector Retamal

We are all well

Keď sa v roku 2002 v Paríži pre verejnosť znovuotváralo Palais de Tokyo ako „centrum pre súčasnú tvorbu“, veľká časť verejnosti považovala rekonštrukciu za nedokončenú. Architektonické štúdio Lacaton & Vassal, známe svojím radikálnym „never demolish“ princípom, ktoré v roku 2021 získalo prestížnu Pritzker Prize, poňalo rekonštrukciu paláca ako jeho otvorenie pre čo najslobodnejší pohyb a nepredvídateľné interakcie návštevníkov*čok jednak medzi sebou, ale aj s vystavenými dielami a inštaláciami. Súčasťou tejto stratégie je až trashová estetika surovej materiality, ktorá odhaľuje, priznáva a nič nemaskuje. Štruktúra železobetónovej konštrukcie, infraštruktúra sietí, ale aj náhodne prebúraný otvor, prostredníctvom ktorého boli objavené nevyužívané pivničné priestory, to všetko zostáva integrálnou súčasťou výstavných priestorov a diváckych zážitkov. Priestor, ktorým je možné svojvoľne blúdiť a strácať sa, dáva návštevníkom*čkam slobodu nachádzať vlastné čítania výstav, mimo zväzujúcich kurátorských intencií.

V decembri 2022 sa po siedmich rokoch rekonštrukcie pootvorila Slovenská národná galéria. Autori rekonštrukcie Martin Kusý a Pavol Paňák v nej takisto pracujú s konceptmi nedokončenosti a otvorenosti, ale v inej konštelácii. Odkazuje na to, že pôvodný návrh Vladimíra Dedečka nikdy bol realizovaný v kompletnej podobe. Autori rekonštrukcie pritom nemali ambíciu doplniť všetky chýbajúce časti podľa pôvodných plánov (ktoré okrem iného počítali so zbúraním funkcionalistických obytných domov na Rázusovom nábreží), ale sústredili sa na určitý kľúčový aspekt Dedečkovho návrhu, ktorý sa z oklieštenej realizácie vytratil. Návrh totiž počítal s transformáciou pôvodne uzavretého barokového areálu Vodných kasární na priechodzí priestor, ktorý by prepájal centrum mesta s riekou: Hviezdoslavovo námestie s Rázusovým nábrežím, a zároveň Mostovú a Riečnu ulicu. Otvoril by sa tak aj pre používateľov*ky, ktorých cieľom nie je návšteva výstavy, len prechod mestom.

Priestory Palais de Tokyo v Paríži počas pripravovanej expozície filmára Amosa Gitaia v roku 2011. Foto: Wikimedia Commons – Jean-Pierre Dalbéra

Práve na tomto aspekte SNG ako priestoru prechodu súčasná rekonštrukcia trvá, keď vnútorné nádvorie Vodných kasární aj parter budovy otvára použitiam presahujúcim návštevu výstav. Rekonštrukcia je v tomto ponímaní dokončením otvárania areálu SNG. Aspoň koncepčne. V realite úspech tohto zámeru závisí od toho, či sa podarí dotiahnuť majetkovoprávne vzťahy, keďže časť pozemkov, cez ktoré by mali viesť komunikačné trasy, je v súkromnom vlastníctve. Tak ako sa Dedečkov pôvodný zámer nepodarilo uskutočniť údajne preto, že v domoch na Rázusovom nábreží býval vysokopostavený úradník, ktorý zabránil ich demolícií, tu stojí v ceste spriechodneniu problematický úsek slúžiaci na zásobovanie neďalekého hotela. 

Situácia, keď turistická infraštruktúra a súkromné vlastníctvo majú prednosť pred potrebami obyvateľov*liek a pred verejným záujmom, je však presným vystihnutím urbánnych politík postsocialistických miest, ktoré si prešli divokou privatizáciou, gentrifikáciou a developerským boomom, v poňatí ktorého je mestský priestor predovšetkým zárukou pre finančné špekulácie. Zhmotnením týchto dynamík je budova pomaly sa rozpadajúcej garáže, ktorá stojí v ceste plánovanej priechodnosti na súkromnom pozemku a s veľkolepo poňatou rekonštrukciou SNG je v dokonalom kontraste. Práve tento objekt sa počas cigaretových small talkov stal jedným z najdiskutovanejších zdrojov fantázií o tom, aké umelecké projekty by sa tu dali zorganizovať. 

Dedečkovo Premostenie počas rekonštrukcie SNG. Foto: SNG – Martin Deko

Samotná budova Premostenia bola predmetom búrlivých diskusií o tom, či sa má zbúrať, a to najmä po tom, ako ju v roku 2001 pre havarijný stav zatvorila vtedajšia riaditeľka SNG Katarína Bajcurová. A Premostenie zase nahradilo zbúrané krídlo Vodných kasární, len ho vyzdvihlo nad úroveň terénu, tak, aby bola fasáda barokovej budovy viditeľná z nábrežia. Architektúra SNG, zahŕňajúca navyše aj historizujúci Esterházyho palác, obsahuje rôzne, až rozporuplné vrstvy, a tiež stopy po ich prepisovaní. Autori rekonštrukcie Kusý a Paňák využili rôzne prístupy: od priznania surovej materiality cez recykláciu a reinterpretáciu materiálov (travertínový obklad a kovový lamelový plášť) po prestavbu, pričom však nové hmoty a architektonické prvky sú vizuálne oddelené od pôvodných. Znovu sprístupnené priestory SNG sú dôležitým príkladom koncepčného a citlivého prístupu k rekonštrukcii, ale aj k reaktualizácii modernistickej architektúry. Verejnosti sa otvárajú paralelne s búraním iných ikonických stavieb, ktorých súkromní vlastníci sa odvolávajú na „nerekonštruovateľnosť“ a stigmatizujú ich ako relikty totality. Ale, samozrejme, vo vzťahu k rekonštrukcii SNG nešetria chválami.

Potemkinovo kari a skrytý pôvab akvizícií

Stačí však takáto forma otvárania priestoru? Ako sa má premietnuť do inštitucionálnej praxe tak, aby nebolo len ornamentom? 

V prípade Palais de Tokyo bol dojem nedokončenosti vedomou stratégiou, ktorá mala priestor zbaviť sakrálnej aury umeleckých inštitúcií a otvoriť ho nepredvídateľným použitiam a interakciám. Je výsledkom spolupráce špičkového architektonického štúdia a kurátorskej koncepcie relačnej estetiky jedného zo súdobých riaditeľov inštitúcie Nicolasa Bourriauda. Trash tu ale nevychádza z improvizovaného vynachádzania sa a „vybabrávania“ s obmedzeniami rôzneho typu, naopak, je na francúzsky spôsob naprojektovaný zhora a zaobalený do aktuálnych umelecko-teoretických a architektonických konceptov. A vyžaduje nemalé náklady. Vzťahová estetika sa pokúsila preniesť charakteristiky architektúry aj do programu inštitúcie a transformovať ju na priestor, kde sa odohráva viac než len vystavovanie umenia. Umenie má byť zámienkou pre obnovenie medziľudských vzťahov. Čo znie ušľachtilo, popri varení kari a ďalších všedných aktivitách odohrávajúcich sa v Palais de Tokyo sa však pozabudlo na kľúčovú otázku štrukturálnych príčin toho, že medziľudské vzťahy sa v každodennosti rozpadajú a škrípu. Čím menej sme ich schopní*é udržiavať, tým viac máme chodiť po dávku simulovanej medziľudskosti do inštitúcií? Vystavovať umelecké artefakty už z tejto perspektívy nestačí (a okrem toho je tu nepríjemný fakt, že túto funkciu v Paríži prebralo Centre Pompidou). Namiesto nich sú tu Potemkinove dediny zdieľania pre strednú a vyššiu strednú triedu a hlúčiky turistov*tiek, ktorí*é do galérie chodia zažívať mediovaný kontakt so surovosťou a všednosťou. A to až do momentu, keď v kurátorských trendoch prevládne niečo iné. Ak je toto forma otvárania priestoru, pre koho je blúdenie v ňom zážitkom slobody a diváckej autonómie a pre koho a pre koho sa vzťahuje k každodennej stratenosti a bezvýchodiskovosť? Možno je to naivné, ale: môže byť podfinancovanosť umeleckých inštitúcií v našom kontexte vlastne výhodou, ak sa vďaka nej podarí iniciovať platformy zdieľania a spolupráce zdola?

Pohľad na garáže na Paulínyho ulici, ktoré využívajú Technické služby Starého Mesta (TSSM) ako svoj sklad. Foto: SNG – Martin Deko

V rámci pootvorenia SNG sa konali dve inauguračné výstavy – interaktívna výstava Prečo (ume)nie?, ktorej kurátormi sú Ondřej Horák a Eva S. Kotláriková, a Prológ. 12 farieb reality v kurátorskej koncepcii Dušana Burana a Lucie Gregorovej Stach. Výstavy pôsobili v priestore neinvazívne, roztrúsené po celom komplexe Vodných kasární a Premostenia umožňovali návštevníkom*čkam prechádzať priestorom, strácať sa v ňom, učiť sa chápať jeho dispozíciu a logiku. Vystavené diela mali interaktívne-edukatívny charakter (v prípade výstavy Prečo (ume)nie?) alebo vytvárali dvanásť kurátorsky komponovaných situácií, ktoré využívali juxtapozíciu starého a nového umenia z akvizícií SNG za posledných 30 rokov (výstava Prológ). Umenie tu každopádne pôsobilo ako príjemný bonus objavovania priestoru, ktorý ale nie je nevyhnutný. Sám spolukurátor výstavy Prológ Dušan Buran počas tlačovej konferencie priznal, že pôvodne presadzoval, aby sa zrekonštruované priestory otvorili bez výstav. Toto rozhodnutie by bolo zrejme dôslednejšie a odvážnejšie vo vzťahu k otázke, ktorá presakovala pomedzi zážitky z veľkolepých priestorov. Nie je isté, či pri súčasnom stave financovania zriaďovaných inštitúcií bude možné zaplniť otvorené priestory zmysluplným a autorským obsahom. Prvé dve výstavy sa tak konali vďaka podpore z externých zdrojov: Spoločnosti KIA a Tatra Banky, ktorá je tiež generálnym partnerom SNG. 

„Diela musia byť rôzne a krásne“

Tento typ otvorenosti tak predovšetkým vytvára priestor pre vstup súkromných subjektov do štruktúry a programu verejných inštitúcií. Tatra Banka v pozícií generálneho partnera SNG vystriedala spoluprácu s J&T bankou. Tento status a presne stanovené PR výstupy získava prostredníctvom každoročnej zmluvy o spolupráci vo výške 133 000 eur, podporu však realizuje aj cez program Umenie je dar. V rámci neho poskytuje banka SNG prostriedky cca stotisíc eur ročne na akvizície diel súčasných umelcov*kýň (aj keď doteraz išlo len o jednu ženu): Erika Bindera, Denisy Lehockej, Marka Blaža, Mareka Kvatana, Milana Tittela a Romana Ondaka. Sumou 3 x 100 000 prispela Tatra Banka aj na výstavu Prológ a na realizáciu plánovaných výstav v rokoch 2023 a 2024 vrátane novovzniknutých diel niektorých vystavujúcich autorov. 

Pohľad na dielo Echo od Mareka Kvetana v rámci výstavy Motýľa nekúpiš. Súčasné umenie darované Tatra bankou. Foto: SNG – Martin Deko

Vlajková výstavná a zbierkotvorná inštitúcia na Slovensku tak pre podfinancovanosť zo strany zriaďovateľa ocitá v situácií, keď jej akvizičný aj výstavný plán ovplyvňujú dary a vkus súkromných subjektov. Zmluva totiž uvádza ako podmienku poskytnutia prostriedkov zorganizovanie výstavného projektu s explicitným uvedením, že ide o akvizície Tatra Banky. Výber diel podľa vyjadrenia kurátorky SNG Lucie Gregorovej Stach vzniká komunikáciou banky s tímom SNG, finálne rozhodnutie je však na donorovi. 

Okrem SNG spolupracuje Tatra Banka tiež s národným divadlom, VŠVU, prostredníctvom svojej nadácie udeľuje grantovú podporu umelcom*kyniam, rozdáva vlastné umelecké ocenenia a umelecké diela dostáva tiež na dizajn platobných kariet. Kurátorský koncept výberu diel pritom podľa Milady Halovej, riaditeľky odboru komunikácie a stratégie značiek Tatra banky a Raiffeisen banky, nepodlieha žiadnym zbytočným komplikáciám: „Diela musia byť rôzne a krásne.“ Banka zároveň poskytuje poradenstvo svojim klientom a klientkam ohľadom investícií do umenia, pričom SNG podľa zmluvy o spolupráci realizuje pre privátnych bankárov vzdelávací cyklus o súčasnom umení.

Prepojenie finančných subjektov a umenia existuje už od renesancie, v súčasnej ekonomickej kríze a uprostred geopolitických turbulencií však naberá nový rozmer a nové obrátky. Riaditeľ Tatra Banky Michal Liday hovorí v rozhovore pre Denník SME o tom, že korporácie „prirodzene hľadajú zmysel za hranicou čistého biznisu. Niekde vo vyšších sférach, kde sa nachádzajú atribúty z kategórie celospoločenského dobra. Keď sme sa pred rokmi ocitli v tomto bode, vedome sme si zvolili cestu, ktorá kultivuje spoločnosť“. Podobné formulácie zahmlievajú fakt, že filantrokapitalistické aktivity neležia „za hranicou čistého biznisu“, ale v jeho epicentre.

Inštalácia diela Time Capsule / Časová kapsula od Romana Ondaka v Schaubmarovom mlyne v Pezinku. Foto: SNG – Juraj Starovecký

Takmer všetky veľké banky investujú do umenia ako do komodity, ktorá má potenciál sa zhodnotiť, v časoch krízy je relatívne stabilná a klientom*kam umožňuje pozitívne diverzifikovať svoje investičné portfólio. Priekopníkmi v tejto oblasti sú švajčiarska banka BSI (Banca della Svizzera Italiana) s vlastným kurátorským tímom a priamym prepojením na Art Basel a nemecká Deutsche Bank, ktorá sponzoruje Frieze Art Fair a ktorej zbierka obsahuje 50 000 diel, pričom 90 % z nich je vystavených v ústredí banky vo Frankfurte. Banky sa stávajú akvizičnými, ale aj kurátorskými autoritami, ktoré poskytujú klientom*kam poradenstvo v oblasti investícií do umenia. Je tu však aj ďalší rozmer: umelecké diela fungujú ako istiny na trhu s finančnými špekuláciami. Generujú teda zisk, aj keď sú uzamknuté v depozitároch a nesprístupnené. Presne rovnako ako neobývané domy či celé developmenty, ktoré sú stavané s cieľom istiť finančné toky, nie poskytnúť bývanie či občiansku vybavenosť. 

Je tu však ešte jeden trik: cena umeleckých diel je špekulatívna a dá sa ovplyvniť napr. prostredníctvom ocenení udelených autorom*kám alebo vystavením a zakúpením diel do zbierok prestížnych inštitúcií. Takmer všetky banky rozdávajú vlastné umelecké ocenenia alebo ich aspoň sponzorujú. Aj keď nejde o priamu koreláciu a v hre je viac faktorov, ak má banka navyše možnosť ovplyvniť výstavný plán prestížnej inštitúcie, môže tým zvýšiť kredit vystavených autorov*iek, a tým potenciálne aj hodnotu vlastnej zbierky alebo zbierok svojej klientely, prípadne súkromných zbierok zamestnancov banky. Samotný riaditeľ Tatra Banky Liday vlastní zbierku umenia, z ktorej v roku 2017 ako súkromná osoba bezplatne poskytol na výstavné účely SNG dielo Erika Šilleho. 

Ktokoľvek má, samozrejme, právo zbierať umenie. Môže byť za tým úprimný záujem, snaha o podporu lokálnych umelcov*kýň, možno pocit nadradenosti z kultivovaného konzumu. Vstup súkromných subjektov do financovania verejných inštitúcií je eticky problematický bez ohľadu na to, či ovplyvňuje výstavné a akvizičné plány inštitúcie. V druhom prípade má však okrem komunikovaného dobročinného zámeru „obdarovať celú spoločnosť“ potenciál ovplyvniť hodnotu súkromných zbierok. Čistý dar neexistuje a banky túto klasickú poučku Marcela Maussa ovládajú lepšie ako ktokoľvek iný. Na odvrátenú stranu korporátneho filantropizmu a na dynamiky moci v procesoch spektakulárneho obdarúvania poukázala v roku 2020 svojím „Neďakovným listom“ laureátka Ceny Nadácie Tatra Banky Lucia Tkáčová. 

Sprava: generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá a bývalá generálna riaditeľka Katarína Bajcurová počas slávnostného otvorenia SNG. Foto: SNG – Juraj Starovecký

Vyhrabať sa z toho. „Estamos bien en el refugio los 33.“

Svojho času sa inštitucionálna kritika zameriavala na dekonštrukciu hegemonickej pozície veľkých inštitúcií pri rámcovaní toho, „čo je kvalitné umenie“. Dnes skôr čelíme situácií, keď verejné inštitúcie od zriaďovateľov dostávajú prostriedky, ktoré nestačia ani na pokrytie prevádzkových nákladov. Pri vytváraní programu sa teda do veľkej miery musia spoliehať buď na neplatenú, alebo symbolicky platenú prácu externistov*iek, cez ktorých*é do inštitúcií prúdia prostriedky z grantov a štipendií určených na podporu nezávislej umeleckej scény. Alebo podliehajú vkusu a rozhodnutiam súkromných mecenášov. Tým však podkopávajú vlastnú autoritu a vyjednávaciu pozíciu. Je takýto model udržateľný? Vo vyhrotenej verzii je možné predstaviť si výstavný program akejkoľvek podfinancovanej verejnej inštitúcie, ktorý okrem toho, že vystavené diela musia byt „rôzne a krásne“, priamo podlieha vývoju na finančných trhoch a zvyšuje cenu istín podľa potreby. Vo zvyšnom období hostí výstavy externých autorov*iek „za poskytnutie priestoru a pomoc s inštaláciou“.

„Nepotrebujeme nové umenie, ale nové inštitúcie“, tvrdí kubánsko-americká umelkyňa a teoretička Coco Fusco v eseji pre Hyperallergic. Zdá sa mi príznačné, že jednou z akvizícií, ktoré pre SNG zafinancovala Tatra Banka, je dielo Time Capsule Romana Ondáka, ktoré reflektuje tému banského nešťastia v Chile. Po explózií v bani na meď a zlato zostalo 33 baníkov zasypaných v podzemí, pričom ich oslobodzovanie trvalo 69 dní a bolo vysoko medializovanou udalosťou. Dielo je oslavou tejto spektakulárnej medzinárodnej spolupráce vedeckých a technických špičiek, ako i sebadisciplíny baníkov, vďaka ktorej sa im podarilo prežiť. Sebadisciplína a vedecký pokrok namiesto reflexie extraktívnych politík, ktoré koncentrujú extrémne zisky v určitých rukách a delegujú riziká a špinavú prácu na iných. Dielo sa stáva integrálnou súčasťou toho istého kolobehu zhodnotenia nerovností: zlato, ktoré vyťažili iní anonymní baníci v podmienkach zrejme podobných tým v Chile, istí a generuje zisky banky, ktorá 100 000 z nich použije na nákup umeleckého diela. A samotné dielo je v ďalšom kole vyťažované ako záruka pre finančné toky a operácie. Existuje cesta von z tohto kolobehu alebo vôbec nejaké „vonku“? 

Vernisáž výstav Prológ.12 farieb reality a Prečo umenie? v SNG. Foto: SNG – Marek Jančúch

Dostavba SNG v druhej polovici 20. storočia reagovala na nedostatok národných a kultúrnych inštitúcií na Slovensku. Výrazné architektonické gesto Premostenia malo podľa Paňáka a Kusého „saturovať ich absenciu odvážnymi monumentálnymi figúrami a ikonickým imidžom“. Nie je vystavovanie odvážnych a ikonických diel vlastne podobným mechanizmom saturovania a odvádzania pozornosti od systémových nedostatkov v kultúre a umení? Čo ak vystavovať diela nestačí? Čo ak už nestačí ani organizovať sprievodné podujatia, čo ako participatívne a interaktívne? „Dostávanie SNG na európsku mapu“, ako zaznelo počas úvodnej tlačovej konferencie, by tak nemuselo byť imitovaním západoeurópskych inštitúcií, ale definovaním vlastnej pozície a priznaním vlastnej zraniteľnosti. Otváranie inštitúcie by tak mohlo byť spoločným vyhrabávaním sa z krízy. Pretože tá je zdieľaná. A spoločným vytváraním tlaku na zriaďovateľov s vedomím, že inštitúcie podržia nezávislú scénu, keď na to príde, a naopak.

Otvoriť inštitúciu tak môže znamenať nevystaviť nič, ak na to nie sú adekvátne prostriedky, a namiesto toho otvoriť priestor pre neformálne zdieľanie, vzdelávanie, spoločnú prácu a hľadanie možností rezistencie voči kríze. Vyžadovalo by to jednoduchý obrat: od výlučného načúvania odkazom umeleckých diel k tomu, čo svetu komunikovali samotní baníci – solidaritu a súdržnosť v extrémnych podmienkach: „Estamos bien en el refugio los 33“/ We are well in the refuge, all 33 / Sme v bezpečí v úkryte, všetkých 33 mužov“.