Telo, gesto, človek, vec

Telo, gesto, človek, vec¹ 

Erwing Goffman, americký sociológ, vydal koncom 50. rokov svoju zásadnú knihu The Presentation of Self in Everyday Life (Všichni hrajeme divadlo, 1999), v ktorej analyzuje systém individuálneho chovania v rôznych spoločenských situáciách. Cieľom jeho reflexie je sledovať variabilné spôsoby správania a prezentácie na spôsob rolí, typizovaných aktov a reakcií. Popisuje formy situačných praktík a kontaktov, pričom analyzuje reakcie, ktoré vyvolávajú. Zjednodušene možno povedať, že Goffman využíva analógiu divadelného predstavenia k popisu zákonitostí sociálnej interakcie. Každodenne na ulici či v súkromí zažívame drobné predstavenia či už v úlohe aktérov ("hercov") alebo v roli divákov. Moje telo - rovnako ako aj telo "druhého" - sa vždy stáva symbolickým mechanizmom "predvádzajúcim" významy čakajúce na dešifrovanie. Z hľadiska fenomenológie, konkrétne slovami francúzskeho filozofa Maurice Merleau-Pontyho, je práve telo a jeho funkcionalita tým, čo nás zapája do sveta, je prostriedkom, ktorým sa sveta "dotýkame", môžeme mu porozumieť, dokonca mu prideliť význam. Telo tak nie je iba biologickou schránkou či centrom psychických stavov, ale aj zložkou sociálnych interakcií, spoločenského organizmu na úrovni primárnych kontaktov.

Táto stručná úvaha nemá byť samoúčelná. Jej podnetom je nedávna návšteva výstavy Minútové romány v priestoroch Praetória Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici (výstava prebieha od 15. 11 2013 do 16. 03 2014). V kurátorskom výbere Edith Jeřábkové a Miry Keratovej svoje práce vystavuje trojica autorov: Imre Bukta, Ľubomír Ďurček a Jiří Kovanda. Vybrané práce zo 70-80. rokov reprezentujú autorskú tvorbu založenú na akciách, nenápadných intervenciách, participatívnych a kontaktných udalostiach (v prípade Jiřího Kovandu sú zastúpené aj jeho kresby, v prípade Ďurčeka videá Domov, Krok vpred, tri kroky vzad a jeho autorské knihy). Ťažiskom výstavy je fotodokumentačný materiál, ktorý ani tak neodkazuje k vizuálnej podmanivosti fotografie, ale je viac indexom k udalosti, k telesnej situovanosti, ktorá sa stáva reprezentatívnym znakom. Fotografie a objekty vybrané na výstavu, tak viac ako s jednoznačným denotatívnym odkazom, pracujú s konotatívnym významom, odkazujúcim "mimo seba". Výstava prezentuje udalosti a diela, ktoré nie je možné izolovať od ich spoločenského pozadia a rovnako ani od telesnosti performatívnej autorskej pozície. Aby však prebehla aktualizácia odkazu diel, je potrebná i interakcia medzi dielom a návštevníkom (divákom), čiže sprostredkovanie odkazu cez pomocné mechanizmy, členenie a tematizovanie výstavy, juxtapozíciu či doplnkové, "pomocné" komunikačné modely.

V stručnosti charakterizujem tvorbu participujúcich autorov, na základe ich vystavených diel. Maďarský umelec - autodidakt Imre Bukta (1952) prezentuje na výstave fotografické záznamy akcií a minimalistických inštalácií z "chudobných", predovšetkým poľnohospodárskych materiálov. Ikonografický potenciál diel čerpá hlavne zo symbolov agrárnej kultúry, ktorá v období 70. rokov predstavovala v Maďarsku model neefektívnosti a plytvania. Bukta tematizuje vo svojich dielach kritický postoj voči Kadárovmu režimu, voči násilnej industrializácii krajiny i voči reštriktívnym opatreniam v rámci sociálnej a kultúrnej politiky strany. Pochádza z vidieckeho prostredia, jeho reakcia a postoj tak nie je konštruktom, pózou, ale bytostne sa ho dotýka. Kritika je zvecnená do formy absurdných, sarkastických foto-akcií, ktoré úsmevno-subverzívnym spôsobom narúšajú idylický obraz socialistického poľnohospodárstva, ironizujú štátom deklarovaný model fungujúcej a prosperujúcej spoločnosti.

Slovenský konceptuálne zameraný umelec Ľubomír Ďurček (1948) mal v poslednom období, zásluhou kurátorky Miry Keratovej, viacero významných galerijných prezentácií. (výstavy Ľubomír Ďurček - Modely komunikácie SSG/BB 2012 a Situačné modely komunikácie SNG/BA 2013). Jeho tvorba sa tak viditeľnejšie predstavila publiku. Výber diel k výstave Minútové romány reprezentuje širší rozsah jeho tvorivých prístupov: okrem akcií v mestskom či prírodnom prostredí, prezentuje aj jeho autorské knihy a videá. Variabilita Ďurčekových prác je zaujímavá aj v zohľadnení jeho kriticko - reflexívneho prístupu k medialite i k samotnému fixačnému mechanizmu jeho akcií – k fotografii. Mediálna extenzia a manipulácia predstavovala v socialistickom Československu mechanizmus zabezpečovania a udržiavania konformity. Subverzívne pohrávanie sa s textami z periodík, heslami či dobovou vizualitou poukazuje v Ďurčekových dielach 70 a 80. rokov nielen na vyprázdnenosť ideologického aparátu, ale zároveň je aj hľadaním vlastnej pozície v spoločnosti, s ktorou sa ideovo nestotožňuje. Snaha o navodenie primárneho, hlbšieho medziľudského kontaktu viedla Ďurčeka k iniciovaniu viacerých súkromných i kolektívnych akcií vo verejnom priestore, kde dochádza k overovaniu si subjektívnej úlohy v spoločenskom systéme, skúmaniu rozmanitých psycho-sociálnych reakcií i vyzvaniu k intenzívnejšej a participatívnejšej reakcii "divákov" (náhodných okoloidúcich).

Jiří Kovanda (1953), český umelec a toho času aj pedagóg, je na výstave prezentovaný fotografickou dokumentáciou z akcií zo 70.-80. rokov ako aj sériou subtílnych, gestických kresieb a inštalácií z prírodných materiálov. Rovnako ako u Buktu a Ďurčeka je podstatný Kovandov vstup do verejného priestoru v období, keď bol daný priestor pod zvýšeným dozorom a zároveň bol "nástrojom" ikonografickej a symbolickej prezentácie vládneho režimu. Kovandove akcie a fotograficky dokumentované inštalácie predstavujú krehké, dočasné gestá a objekty ako protipól spektakulárnej prezentácie. Zámer jeho aktivít smeruje ku kontaktu, k podnieteniu spoluúčasti, k snahe vyvolať reakciu. Kým jedna poloha akcií smeruje ku konfrontačnejšiemu prístupu, snahe prekonať vlastnú plachosť a nadviazať dialóg, druhá poloha (a to platí aj pre jeho site-specific inštalácie v mestskom priestore) je takmer neviditeľným, efemérnym, minimalizovaným "dialógom" so sebou samým, s architektonickými komponentmi mesta či s prírodným prostredím. Aktuálne prebieha v Brne jeho samostatná výstava pod názvom Ještě jsem tu nebyl (7. 2 . - 6. 4. 2014, Dům umění Brno).

Schematický popis obecných charakteristík vystavených prác je istotne zjednodušujúci. Mojím zámerom je však zamerať sa na istú symptomatickú funkciu, ktoré v sebe gro prezentovaných prác nesie ("Symptomatickú" - v zmysle odhaľovania príznakov doby, ktoré sú prostredníctvom diel reflektované). Motiváciou k návšteve výstavy tak nebol primárne iba oboznámenie sa s tvorbou autorov (i keď priznávam, že tvorba Imre Buktu zo 70. a 80. rokov bola pre mňa neznáma), ale aj záujem, akým spôsobom je možné prezentovať fotografickú dokumentáciu z akcií a zároveň dosiahnuť aktualizáciu významového odkazu diela a sprostredkovať ho divákovi. Dramaturgickým konceptom je vytvorenie istej narativity, už v názve výstavy akcentovanej príbehovosti. Dochádza k využitiu jednotlivých diel ako častí, kapitol širšieho spoločenského príbehu, "románu". Tejto výstavbe napomáha výrazová a ideová blízkosť odkazov v prácach jednotlivých autorov. Analogizmus nie je interpretačným mechanizmom, ale poukazuje na fakt, že v podobnej spoločensko-politickej situácii vznikajú podobné pohnútky a reakcie vychádzajúce z osobného pretlaku a potreby reakcie na ne.

Podstatným znakom prezentovaných prác, zachytávajúcich performatívne a intervenčné aktivity je, že sú v nich autori sami fyzicky prítomní. Akcia je spoluutváraná samotným telom autora. Telo sa stáva nielen subjektívnym komponentom, ale berie na seba aj metaforickú funkciu. Prezentuje sa ako znak, je stelesnením istého významu, a zároveň aj príznakom - symptómom, v ktorom sa projektuje širší spoločenský rámec, do ktorého je akcia úmyselne komponovaná. Akcia tak nie je len "súkromnou " manifestáciou, ale zároveň buduje rámec, v ktorom sa interpretuje jej priebeh a gestá ako komentovanie spoločenského či politického stavu. Takáto interpretácia je vlastná socialistickým režimom, keďže jedinca chápu ako súčasť systému a jeho konanie ako odraz nomenklatúrnych hodnôt a štátom odobrených ideologických preferencií. Pokiaľ sa jeho konanie s normami nestotožňuje alebo sa proti nim vymedzuje, je jeho správanie odsúdené, perzekvované a jedinec je vylúčený zo spoločnosti v snahe ho "zneviditelniť". Trojica vystavujúcich autorov sa napriek uvedomovaniu si spomenutých nástrah a uvedomovaniu si, že ich akcie napriek subjektívnemu pôsobeniu môžu byť intepretované ako "provokácia", púšťa do apelatívnych (niekedy aj jemným humorom či skôr iróniou, sarkazmom obostretých) praktík. Akcia je vnímaná ako činnosť s výrazným potenciálom prenášať vlastné presvedčenie či názorové ukotvenie do verejného, politického priestoru. Telo - ako prostriedok na hranici verejného a intímneho - vstupuje do prostredia a prostredníctvom gesta sa stáva nástrojom k  jeho reštrukturalizácii, miestom vplietania subjektu a konštitutívnej situácie v prostredí. Umelcovo telo je sociálnym telom, ale v kontexte vstupu do priestoru verejného aj telom politickým. Je priamym a v podstate najradikálnejším (a zároveň „najzraniteľnejším“) miestom kontaktu s neumeleckým, verejno-občianskym prostredím.

Telo umelca v krajinách východného bloku do roku 1989 nikdy nie je iba jeho vlastným, ale vždy zasahuje do širšej sféry spoločnosti. Je zónou, v ktorej sa prejavujú vplyvy prežívania, je ideálnym prostriedkom prezentácie názoru od foriem umeleckých (napr. body-art) až k radikálne manifestatívnym polohám (napr. upálenie Jana Palacha ako protest proti okupácii v roku 1969). Umelcovo telo je nielen existenciálnym prostriedkom, ale aj tkanivom sociálno-politickej štruktúry, ktoré je schopné ju napínať, oslabovať, či dokonca pretrhnúť. Jeho zmysel v polohách umenia akcie nie je nikdy jednosmerný, ale pohybuje sa v duálnom modeli existenciálneho – funkcionálneho a fenomenologického – inštrumentálneho. Poľský historik a teoretik umenia Piotr Piotrowski v knihe In the Shadow of Yalta (V tieni Yalty, 2009) zhodnotil, že v krajinách východného bloku, v perióde autoritarizmu, nie je telo umelca len obrazom politického dozoru (v zmysle Foucaultom akcentovaného „poslušného“ tela, pozn. aut.), ale má charakter strategického odporu voči osobnej neslobode a princípu totalitarizmu. Posun k telu – subjektu je alternatívou voči socialistickému realizmu i voči ideológii kolektivizmu. Na tento moment „obratu“ upozorňuje vo svojej knihe Dvojhlasné dejiny umenia aj Mária Orišková, keď tvrdí, že „telové umenie je dovŕšením disidentského príbehu umenia so všetkými politickými a morálnymi referenciami“. Telesné aspekty akcie sú logicky exponovanejšie v prostredí zvýšenej sociálnej determinancie. Obrat k telu ako k "platforme" sociálnych a politických konotácií je silnou spoločenskou invokáciou práve vo verejnom priestore ako prostredí rozšírenej sociálnej výmeny a zvýšenej mobility jednotlivcov.

Tento obecný model sociálneho tela je však v rámci výstavy zastúpený konkrétnymi dielami konkrétnych autorov. Tí sa od seba prirodzene v istých ohľadoch líšia. Mojou snahou bolo poukázať na spoločný menovateľ, ktorý sa mi javí ako významovo podstatný.

______________________________________________________

Poznámka: Recenzia Jána Kraloviča bola napísaná v jednom celku a redakčne rozdelená na dve časti z dôvodu minútového napätia. Ďalšiu časť pod názvom:" ¹Poznámka pod čiarou k výstave Minútové romány" si môžete prečítať v pondelok 17.3. 2014.

______________________________________________________

Druhá časť recenzie tu.

______________________________________________________

foto: Ján Viazanička