Výprava na hranice ľudskosti

Výstava v brněnské Galerii FaVU s názvem Becoming Post_Human je výstupem umělecko-výzkumného tázání se po možnostech fyzických těl ve světě, který staví na virtuálním bytí. Jak sdílet emoce a žít spolu s mimo-lidskými aktéry v posthumánním světě? Viktória Pardovičová se v recenzi zaměřila na samotný prostor výstavy, který podle ní poskytuje určitou odpověď.

Výprava na hranice ľudskosti

Vizuálne dominantný nápis „This is not a gallery space, this is a body of research“, nasprejovaný pri vstupe do výstavných priestorov galérie FaVU, formuje podpis kolektívu Agronauts* a zároveň vytvára vrstvu spontánneho aktivizmu, s nárokom pokoriť tradičný formát inštitúcie výstavy. Zoskupenie v medzinárodnom zložení (Hana Magdoňová, Lea Maria Spahn, Otto Kauppinen, Anna Kretschmer, Silvia Neré Pezzato, Filip Zahradil, Léa Mainguy, Matyáš Grimmich, Jane Scalabroni, Nikola Jurčáková) sa prezentuje ako transdisciplinárna platforma, spoločenstvo založené na pomedzí hraníc performatívneho výskumu a environmentálne aktivistických činností. Sústredí sa na výskum posthumanistických praxí so smerovaním k možnostiam prehodnocovania a rozrušovania sfér hegemónnych noriem vlastných súčasnej spoločnosti. Aktívnym výskumom tak cieli na možnosti vytvárania foriem nových budúcností či imaginácie, založených na idei medzidruhového kolektívu. Čo však môže znamenať praktická aktivita takto definovaného spoločenstva v priestore galerijnej inštitúcie? A čo sa tak stáva formou jeho činnosti v reálnom svete? Ako by mohla vyzerať relevantná vizualizácia či odovzdanie praktickej skúsenosti takejto iniciatívy v aktuálnom diskurze, presýtenom filozofickými pojednaniami o prístupoch k samotnému posthumanizmu? Ako problematizovať prežívanie každodennosti v kontexte vrstviacich sa výstavných projektov, ktoré komunikujú človeka prostredníctvom jeho telesnosti, emócie i sociálno-politickej roly?

Aktuálna výstava kolektívu Agronauts* v brnianskej galérii FaVU nám jednu takú možnosť ponúka. Priestor dvoch miestností tejto univerzitnej galérie, ktorá je však otvorená programom i prístupnosťou verejnosti aj mimo prostredia školy, naplňujú rôznorodé objekty. Tie cielia vytvoriť samostatný vesmír, telo či zónu pokorujúcu konvenčné poňatie galérie. Veľký stôl, v čase vernisáže plný textov a informačných brožúr, referujúcich o výskumných aktivitách skupiny, či koberec dominujúci takmer celému priestoru druhej miestnosti okamžite rozrušujú tradičné vnímanie galerijného priestoru a poukazujú na širší zámer Argonautov. Takto organizovaný priestor ihneď pripomína výstavu zameranú na výskum vo forme workshopov či umelecko-vedeckých intervencií, ktoré sú bežnými prostriedkami v činnosti súčasných galerijných inštitúcií i mnohých umelcov. V tomto kontexte by mal projekt potenciál rozvoja umelecko-vedných aktivít, snáď i inkluzivity. Zároveň by však mohol byť ohrozený plochosťou či sterilitou, charakteristickými pre niektoré odborné pokusy o vystavovanie výstupov umeleckého výskumu. V prípade výstavy Becoming post_human si však aj spočiatku zmätení návštevníci a návštevníčky postupne všimnú okrem spomenutých prvkov i jednotlivé diela umiestnené v celom priestore galérie. Napriek ich intermediálnej rozličnosti tak pochopia, že výskumné hľadisko umelcov sa tu rozdeľuje na viaceré spôsoby komunikácie a zámeru. Diela členov a členiek kolektívu, bez podpisov konkrétnych autorov, tak vytvárajú vrstvy záznamov ich výskumných činností. V jednoduchých umiestneniach na stenách miestností možno vidieť ručne písané texty, zápisky myšlienok i fotografie. Taktiež sa môžeme hlbšie ponoriť do video výstupu či sledovať vo vzduchu balansujúce prírodné drevené objekty. Hranicou, otvárajúcou cestu inkluzivity a prelamujúcou charakter vizuálne orientovanej percepcie výstavy, sa stáva výstavný panel, ktorý pozýva vkročiť do obvykle nevyužitého či nepodstatného priestoru. Podobne podnecuje alternatívne čítanie expozície i svetelná projekcia, pohrávajúca sa s pozornosťou i schopnosťou akceptácie významu jej umiestenia v takmer neprístupnom rohu miestnosti. Všetky z prezentovaných diel, zahrňujúce záznamy performance v prírode i médium tradičného obrazu, aktívne nabádajú k hlbšej analýze, apelujú na nutnosť neostať pri ich vizuálnom vneme, no zároveň explicitne cielia na zmysly. To môže v niektorých prípadoch evokovať krajne vyprázdnené pokusy o dôraz na imaginatívnosť či mysticitu.

Odkrývaním vrstiev výstavy sa však dostávame ďalej do štruktúr kolektívu a ich zámeru, ktorý sa evidentne odlišuje od naznačených, objektovo orientovaných výstavných prvkov. Počas obdobia trvania výstavy, ktorá sa v svojej podstate premieňa na akúsi formu experimentu, sa takmer každodenne uskutočňujú udalosti, aktívne zapájajúce návštevníkov/čky i umelcov/kyne do činností iniciovaných členmi a členkami kolektívu. Program ponúka možnosti rannej jógy, performatívnych prechádzok, co-working či spoločné diskusie a trávenie času v spoločenstve, ktoré si nekladie takmer žiadne konkrétne hranice. Jednotlivé aktivity pozývajú k uvoľneniu, vnímaniu emočných stavov i k prehodnocovaniu možných predsudkov v spoločnom prežívaní, pričom apelujú na odmaterializované, inkluzívne zažívanie spoločného časopriestoru i vzájomnej zmyslovosti. Udalosti odohrávajúce sa priamo v priestore výstavy tak rozrušujú jej konvečnejší naratív a stávajú sa súčasťou, umeleckou praxou i site-specific dielom. Zároveň môžu implikovať akúsi tendenciu odkazujúcu až do histórie 60. rokov a vtedajším umeleckým aktivitám na báze happeningov či aktivistických performatívnych akcií.

Počas prehliadky výstavy, plnej ľudí nasýtených atmosférou vernisáže, som uvažovala o relevantnosti prístupov komunikujúcich umelecké praktiky v súčasnej spoločnosti. Tento projekt, komplikovane, no prakticky overuje prežívanie ľudských entít v širšej, verejne prístupnej sfére, postavenej na rhizomatických štruktúrach a mechanizmoch konzumného, materialisticky zameraného prístupu k svetu. Nie je takáto orientácia výstavného experimentu, v poslednej dobe zdôrazňovaná vo viacerých projektoch, opakovaným prípadom, ktorý odkazuje k disfunkciám zložiek spoločnosti, kultúry či samotných inštitúcií? Odpovede bude zrejme hľadať dvadsať dňový program Agronautov*, no už ich performatívne otvorenie výstavy potvrdilo niektoré moje staršie myšlienky. Aktuálne prežívanie, definované spletitými štruktúrami sociálnych, existenciálnych či ekologických úzkostí, fungujúce na pozadí digitálnych korelátov, prináša každodenné výzvy, ktoré formujú fluidné možnosti vnímania sveta, reality i pozície človeka. V rámci odpovedi môžeme spomenúť aj úvahy filozofky a feministicky orientovanej teoretičky Rosi Braidotti, ktorá poukazuje na to, že ako spoločnosť žijeme v permanentných stavoch premien a hybridizácie či v multietnických spoločenstvách, ktoré majú vysoký stupeň technologickej intervencie. Našu budúcnosť vidí v medzigeneračnej solidarite, založenej na zodpovednosti za potomstvo, a taktiež v spoločnom sne či naopak konsenzuálnej halucinácii. [1]

Aj výstava Becoming post_human ponúka príležitosť zamyslieť sa nad možnými smermi naznačených praxí výskumu či aktivizmu spoločenstiev i nad komunikáciou prístupu k posthumanizmu. Zároveň podnecuje prehodnocovanie aspektov využívania formátu výstavy, galerijných procesov-priestorov i samotného umeleckého prejavu. V neposlednom rade je však ďalšou z experimentálnych praktík, ktorá v súčasnom spoločensko-kultúrnom kontexte, rozlievajúcom sa na pomedzí každodenných udalostí, často oscilujúcich na hranici existencie zvyškov ľudskosti, formuje špecifický priestor a čas. Ten umožňuje zúčastniť sa a otestovať hranice vlastnej vnímavosti, bez nutnosti okamžitého hodnotenia či protireakcie.

Argonauts: Hana Magdoňová, Lea Maria Spahn, Otto Kauppinen, Anna Kretschmer, Silvia Neré Pezzato, Filip Zahradil, Léa Mainguy, Matyáš Grimmich, Jane Scalabroni, Nikola Jurčáková / Becoming POST_HUMAN / Galerie FaVU / Brno / 7. – 27. 4. 2022

Foto z vernisáže: Polina Davydenko, FaVU

[1] Braidotti, R. (2013). Posthuman Humanities. European Educational Research Journal, 12(1), 1–19. https://doi.org/10.2304/eerj.2013.12.1.1