Žiju si svůj discopříběh

Ať je třicet pod nulou a táta naštvanej
To nevadí 
Můžu mít sto průšvihů a bejt i nešťastnej 
To nevadí 
Jen když jsem teď šťastnej, že ty tu jseš 
Mně vážně je krásně, že se mnou jdeš 
Kam já chci 

Žiju si svůj discopříběh 
Všechno se nám otevírá 
Všechno je to správně načatý 
Žiju si svůj discopříběh 
Už nám jede naše tramvaj 
Ve který jsme jenom já a ty

(Discopříběh, Michal David aka Vladimír Štancl s Krokmi Františka Janečka, ČSSR, 1987, text Eduard Pergner)

Radosti kindermanažmentu

Nie, nerobím si srandu z petržalskej električky, z tej sa tešíme. Ešte viac by sme sa možno tešili, keby sem Brno potiahlo vysnívané metro, keď už sa do tejto odvážnej myšlienky pustili.

Nechajme ale radšej dopravu a výhry i strasti dlhodobého komunitného plánovania na pokoji. Pointa úvodného citátu je v tom krásnom prežívaní istého obdobia života, ktoré vám založí ružové okuliare a doslova vás vykopne do vychutnávania prítomného okamžiku. Hlavný hrdina filmu Discopříběh si takto vychutnával romantickú lásku v predvečer rozpadu sovietskeho bloku. Súčasný kindermanažment vládnucej koalície niečo podobné prežíva z lásky k sebe, k peniazom, k moci a k neobmedzeným možnostiam, ktoré zdanlivo prinášajú aj také pozície ako napríklad predseda politickej strany alebo ministerka kultúry v miniatúrnej krajine, situovanej na konci sveta pod povestným „plotom, pri ktorom sa aj vrany otáčajú“.

Ako inak nazvať ich životný pocit, ak nie discopříběh? Ten refrén mi v hlave zaznie vždy, keď čítam o niektorých udalostiach zo života našich čelných predstaviteľov a predstaviteliek. Predstavte si, že letíte vládnym špeciálom na majstrovstvá alebo si v čase vnútropolitickej krízy užívate preteky Formuly 1, urobíte si oslavu svojich narodenín v kaštieli, výstavu svojich hobby obrazov na Bratislavskom hrade, zaletíte si „s tátou“ do Číny, kamoš zo základky vám urobí cover verziu vašej obľúbenej pesničky, idete s ním na výlet do Londýna za vaším idolom, kašlete na ostatných, veď ste tu len vy a vaši kamoši a prežívate... jé je jé je... svůj discopříběh. Denne ste na stránkach novín, v telke, v médiách aj blogoch kamarátov, nahrávate si každý deň reelska. Ste slávna, ste slávny!

Čo iné to je, ak nie kindermanažment? Pár z nich má naozaj okolo tridsiatky, vek, ktorý svojho času stačil na toto pejoratívne označenie, bez ohľadu na výsledky. Dnes však nikoho neprekvapí, keď 14-ročné dievča objaví molekulu na čistenie vody a založí svoju firmu. Takže nie, označenie kindermanažment v skutočnosti nie je o veku. Čím viac mladých ľudí, tým lepšie, vek začiatku profesionálneho pôsobenia sa znižuje u politikov aj iných aktívnych ľudí. Kindermanažment našej vlády je v skutočnosti o detinskom, nezrelom postoji k zdrojom, k verejnej politike a k zodpovednosti. Napriek opakovanému zdôrazňovaniu oprávnenosti ich konania na základe toho, že boli demokraticky zvolení, ich mandát nie je bianko šekom na svojvôľu. Je záväzkom konať s rozvahou, transparentnosťou a rešpektom voči spoločnosti, ktorá im tento mandát zverila.

Scenár budúcnosti kultúry

Nerobme si ilúzie – o individuálnej práci drvivej väčšiny z nás („umelcov“, ako nás súhrnne nazývajú politici i médiá) sa nebude o sto rokov vedieť nič konkrétne. Kto bude mať šťastie, objaví sa v nejakých obskúrnych akademických publikáciách (dúfajme, že niečo také ako akademické publikácie bude ešte v roku 2125 existovať). O našej kultúre si však budú ľudia pamätať len minimum konkrétností – možno vyskočia mená ako Madonna alebo iné ikonické postavy popkultúry, pričom aj tie si pravdepodobne popletú o pár desaťročí hore-dole.

To však neznamená, že naša práca nemá zmysel. Každá generácia prispieva k celku, aj keď individuálne príspevky sú časom neviditeľné. Ak si dokážeme udržať zdravú mieru integrity a snahy posúvať veci správnym smerom, možno naša stopa nebude úplne vymazaná. A mená, ktoré tento rok zapĺňali titulky a diskusie? Tie budú zabudnuté ešte rýchlejšie. Preto ich v tomto komentári ani nespomínam. Dôležité je, čo zostane – a to nie sú osoby, ale diela, hodnoty a ich vplyv na spoločnosť.

Tento rok sme si prešli v tejto sérii komentárov niekoľkými žánrami. Od ťaživej rodinnej ságy o túžbe a zrade v kauze Kunsthalle, cez klasické divadlo a hamletovskú dilemu členstva komisií FPU, napínavý detektívny prípad vymazaného loga a dvojbodky, a vlastne celej inštitúcie RTVS, po sociálnu drámu zo života odborárov a odborárok v štrajkovej pohotovosti. Príbehov, scén a dramatických zvratov však bolo v kultúrnej politike oveľa viac.

V roku 2025 sa pripravme na Veľkú kultúrnu lúpež. Vžijeme sa do žánru špagetového westernu a pokúsime sa spoločne zabrániť rozkrádačke zosnovanej bandou slovenskej verzie Belle Starr. Nebudeme len v roli diváctva, tento rok to bude interaktívny žáner a každý občan a občianka dostane svoje platené herné konto. V idealizovanej verzii „Divokého západu“ z westernov si šerifskú hviezdu mohol pripnúť ktokoľvek, komu záležalo na spravodlivosti a rovnosti pre všetkých. Pripravte si teda „muníciu“ – klávesnice, transparenty, mobily, kamery, formuláre trestných oznámení, protesty, štrajky, humor, stand up, umelecké intervencie...

Sprievodná ilustrácia vytvorená pomocou AI nástroja DALL-E pre generovanie obrázkov.

Prompt (náhľadový a titulný obrázok): Surreálna scéna zo slovenského „Divokého západu", skupina ľudí oblečených v biznis štýle sa chystá prepadnúť vlak. Skupinu vedie žena s blond vlasmi, scénu dokresľujú slovenské vlajky.