Prípad RTVS: Vymazaná kultúra

„Účastníci žiadajú vedenie RTVS: a) obnoviť dôsledné používanie názvu Slovenská televízia, ktorý sa neopodstatnene čoraz častejšie zamieňa za skratku RTVS; b) nahradiť terajšiu dvojbodku v logách 1. a 2. programu názvami Slovenská televízia 1 (STV 1) a Slovenská televízia 2 (STV 2)...“

Kongres slovenských spisovateľov, Trenčianske Teplice 22. a 23. 9. 2016

 

Vymazať tú dvojbodku!

Po deviatich mesiacoch od začiatku vládnutia súčasnej koalície SmeroHlas-SNS je cítiť v kultúrnych kruhoch vyčerpanie. Zdá sa, že sme prišli o všetko – o verejnoprávne fondy, verejnoprávne médiá, rovnaké práva pre všetkých, Kunsthalle, pri personálnych výmenách o odbornosť a dôstojnosť... A to sú „len“ témy z oblasti kultúry.

Slovensko sa medzitým baví na vymazanom logu Správ RTVS. Aj to treba. Absurdita konania a komunikácie ministerky kultúry a jej ansámblu dosahuje každý týždeň nové dno a humor bol vždy dobrou pomôckou, ako zvládnuť demagógiu a aroganciu moci.

Odhliadnime teraz od podstaty, pre ktorú sa rieši nová identita televízie a rozhlasu – od likvidácie verejnej inštitúcie z dôvodu ľahkých personálnych výmen a možnosti interpretovať pravdu po svojom. Pre mňa je situácia okolo vizuálu novej televízie skôr odbornou katastrofou ako zábavou. Roky sa snažím dosiahnuť spoločenský status a uznanie pre dizajn a toto „vymazávanie“ vyvoláva celú škálu problémov a otázok. Ako sú vysporiadané autorské práva? Má niekto právo vymazať logo a používať zvyšok obrazu? Verím, že právne niektoré aspekty vysporiadané sú, ale kto má kapacitu, čas a povinnosť ísť do detailov? Ktorá inštitúcia sa pustí do analýzy a pomenuje, čo sa práve deje, z hľadiska odborného a právneho? Popri vyhláseniach ministerky kultúry, členky vlády, ktoré sa týkajú ľudských práv (a za ktoré už na ministerku bolo podané trestné oznámenie), sa otázky vizuálnej identity javia ako nepodstatné témy.

Ale – kto iný, ak nie najvyššia predstaviteľka rezortu kultúry, by si mal vážiť duševné vlastníctvo individuálnych tvorcov a potenciálne kultúrne dedičstvo. Pretože to možno mnohých prekvapí, ale kolekcia identity RTVS – logotypy, multimediálny dizajn, fyzické nosiče či propagačné predmety – je už teraz súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Jedna zložka prezentácie RTVS, „imidžová kampaň“ od štúdia Oficina, ktorá pracovala s existujúcimi značkami Jednotky a Dvojky, bola ocenená na medzinárodnom fóre cenou PROMAX i v domácej súťaži Národná cena za dizajn 2016. Komplexné autorstvo vizuálu už miznúcej RTVS nebudem uvádzať, ale skladá sa z tvorby mnohých odborníkov a odborníčok. Pôvodné logá s dvojbodkou v roku 2012 navrhol Milan Prekop, za ďalším rozpracovaním identity je štúdio MILK, pohyblivú grafiku režíroval Vilo Csino... Logo správ, z ktorých na začiatku júla „zmizlo“ logo RTVS, vytvoril v roku 2016 Igor Derevenec s kolegami...

Už v otázke rebrandingu novej inštitúcie sa ministerka kultúry veľmi pomýlila – ako bude pokračovať premena RTVS na STVR s takýmto diletantským prístupom? 

Znovu sa však potvrdzuje, že konanie MK SR nie je také nepremyslené a náhodné, ako sa javí na prvý pohľad. Ide o likvidáciu verejnoprávnosti v našej kultúre. RTVS bola terčom už nejaký čas a citát z úvodu, ktorý zaznel na Kongrese slovenských spisovateľov v roku 2016, pripomína „normalizačnú“ rétoriku. Do odborného konceptu vytvoreného profesionálmi chcú vstupovať zástupcovia inej odbornej komunity a žiadajú zmazať grafické prvky, ktoré ich vyrušujú. Ďalšie dobové i historické súvislosti tohto kongresu trefne pomenoval už nebohý literárny historik Vladimír Petrík.

Kedysi štátni cenzori upravovali v tmavej komore čiernobiele analógové fotky so zámerom dezinformovať verejnosť (za všetky spomeniem známu retuš fotografie Gottwalda s Clementisom). Médiá prešli za viac ako 70 rokov obrovským vývojom a na vymazávanie a manipulovanie s obrazom si musíme dávať v čase umelej inteligencie ešte väčší pozor.

Rana transparentnosti 

Kauza RTVS je priebežne medializovaná, no popri nej a debate o FPU sa trochu pozabudlo na ďalší zákon, ktorý prešiel napriek rozsiahlym pripomienkam odbornej verejnosti. Takisto ako zákon o FPU bol návrh novely Zákona o múzeách a galériách predložený ako poslanecký. Mal podobný osud, po rozpravách v parlamente a krátkom pripomienkovom konaní bol schválený, vrátený prezidentkou a znovu prijatý koaličnými poslancami, ktorí prelomili prezidentkino veto. Od 1. augusta 2024 tak, ako zákon o FPU, teda platia aj zmeny v zákone č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty. Zmien nie je veľa, ale sú zásadné, lebo dávajú ranu konceptu transparentnosti verejnej správy. Novela zmenila charakter výberových konaní riadiacich pracovníkov, ktorých súčasťou už nemusí byť verejné vypočutie uchádzačov, a zrušila 5-ročné funkčné obdobie štatutárov. Podľa ministerstva „má vytvoriť pružnejší model manažérskych zmien vo vedení týchto inštitúcií“.

Zvláštnosťou tohto medzirezortného pripomienkového konania nie je jeho krátke trvanie, ale to, že novelu úplne odmietlo päť samosprávnych krajov a pripomienky proti zmenám vo výberových konaniach vzniesla Únia miest Slovenska, Mesto Bratislava i odborné organizácie Zväz múzeí na Slovensku a Rada galérií Slovenska. Všetky pripomienky boli ignorované a záver znel, že „ministerstvo kultúry odporúča vláde Slovenskej republiky vysloviť súhlas s poslaneckým návrhom zákona“.

Absencia transparentnosti sa ukazuje ako najväčší problém súčasného vedenia rezortu kultúry. Pripomeňme si znovu, že FPU stratil nezávislosť rozhodovania odborných komisií a hrozí netransparentné prideľovanie zdrojov alebo nevysvetlené prepustenie riaditeľky Bibiany alebo náhle zrušenie Kunsthalle Bratislava. Výberové konania za zatvorenými dverami sa pridávajú k tomuto zoznamu. 

Transparentnosť verejnej politiky je jedným zo základných kritérií súčasnej demokratickej spoločnosti. V slovenskom jazyku je „transparentný“ väčšinou vysvetlený ako priezračný či priehľadný, ľahko pochopiteľný, v angličtine sa pridáva aj význam – charakteristický viditeľnosťou a prístupnosťou informácií. 

Múry bývalej banky v centre Bratislavy s vytesaným nápisom Ministerstvo kultúry SR sú síce hrubé a vizuálne podporené pôsobivým mramorom, napriek tomu by sme však od nich mali žiadať „priehľadnosť“. Volali sme po transparentnosti, dočkali sme sa neviditeľnosti. A keď sa nás štátna kultúrna politika snaží „vymazať,“ tak nám stále zostávajú transparenty...

Sprievodná ilustrácia vytvorené pomocou AI nástroja DALL-E pre generovanie obrázkov.

Prompt (náhľadový a titulný obrázok): Historická budova obložená mramorom v európskom postkomunistickom štýle s priehľadnou fasádou. Cez fasádu sú viditeľné kancelárske priestory na každom poschodí, kde pracujú úradníci.