Projekt: Štrajková pohotovosť

 „Právo na štrajk sa zaručuje.“

Ústava Slovenskej republiky, 

piaty oddiel: Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, čl. 37, odsek 4

 

V júli pociťovaná únava kultúrneho a kreatívneho sektora je preč a očakávané transparenty rozvírili horúci vzduch najteplejších dní tohto roka. Dokonca sa Slovensku podarilo počas tohto leta vyvolať značnú pozornosť medzinárodnej kultúrnej komunity, pričom jednou z pozitívnejších čŕt aktuálnej mizérie slovenskej kultúrnej politiky je uvedomenie si, že do tejto komunity nesporne patríme a že môžeme rátať s jej podporou.

Na prvých stranách médií sme snáď nikdy nemali toľko správ z kultúrnej politiky. Z politiky, nie z kultúry. Nemýľme si totiž správy o kultúre so správami o odvolávaní riaditeľov inštitúcií, petíciách na odvolanie ministerky kultúry, informáciách, dezinformáciách a ich dementovaní. 

Gilotína vedenia MK SR v gescii Slovenskej národnej strany spadla za posledné dni niekoľkokrát – generálny riaditeľ SND, generálna riaditeľka SNG, členovia Rady Fondu na podporu umenia. Niektorí odstupujú sami (šéfdirigent košickej filharmónie, ekonomický riaditeľ SND) a viacerí si pripravujú plán odchodu. 

Zlomovým momentom v tejto „hre o tróny“ slovenskej kultúry bola tlačová konferencia zástupcov vedenia MK SR vo štvrtok 8. augusta 2024. Z vyjadrení ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej a generálneho tajomníka služobného úradu Lukáša Machalu (obaja SNS) vyplynulo, že SNS má zámer „na desiatky rokov“ určiť podstatu kultúrnej politiky na Slovensku a v štátnych kultúrnych inštitúciách zostanú len tí, ktorí „budú kompatibilní“.

Už sa na nič nehráme. 

Odpoveďou na tieto činy a slová vedenia MK SR bolo niekoľko akcií. Dva protesty, občiansky protest v pondelok (koordinátor platforma Otvorená Kultúra! v spolupráci s ďalšími) a protest v utorok organizovaný politickými stranami PS a SAS. Protesty ukázali čísla – ochotu ľudí prejaviť svoj názor aj v uhorkovej sezóne, v otázke stratégie bolo však kľúčové stretnutie v Slovenskom národnom divadle v pondelok 12. augusta pred pochodom na Námestie SNP v Bratislave. Samozrejme, nehovoríme o stratégii, ktorou by sa mal rezort kultúry aktuálne riadiť – o Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030, ale o aktuálnom akčnom pláne kultúrnej komunity. K dlhodobej stratégii kultúry som, žiaľ, sama v pondelok vystúpila a povedala svoj názor, že jej ciele a napĺňanie musia počkať, kým budú vo vedení MK SR ľudia, s ktorými sa dá zmysluplne diskutovať. 

Aktuálny plán zaznel jasne – SNS nesmie riadiť rezort kultúry. 

Takže nejde už len o diletantskú ministerku, ale o celkové riadenie rezortu malou deštruktívne zameranou stranou, ktorú zahraničné médiá nazývajú otvorene ultrapravicovou. Viacerí diskutéri a diskutérky v SND uznali, že teraz sa musíme spojiť a dosiahnuť exemplárny výsledok – odvolanie ministerky kultúry a odňatie rezortu kultúry SNS. Aj za cenu rizík spojených s protestnými aktivitami vrátane štrajku. Kultúrna jeseň môže byť tento rok horúca.

Štrajk v kultúrnom sektore je fenoménom, ktorý súčasne odhaľuje hlboké problémy a paradoxy tejto oblasti. Zatiaľ čo v iných pracovných odvetviach je štrajk účinným prostriedkom na presadzovanie kolektívnych záujmov, v kultúre naráža na niekoľko špecifických problémov. Mnohí kultúrni pracovníci a pracovníčky nemajú klasického zamestnávateľa, voči ktorému by mohli uplatňovať svoje požiadavky. Umelci a umelkyne v slobodnom povolaní, často žijúci v podmienkach prekariátu, z projektov alebo dočasných kontraktov, stoja pred otázkou, aký má zmysel štrajkovať, keď vaše dielo závisí od sporadických grantov, individuálnych zmlúv alebo vlastného podnikania? V kontexte kultúrnych inštitúcií, ako sú divadlá, galérie alebo múzeá, štrajk môže odhaliť pretrvávajúce problémy s ocenením hodnoty ich práce. Napríklad keď zamestnanci a zamestnankyne veľkých kultúrnych inštitúcií vstúpia do štrajku, narazí to nielen na odpor vedenia, ale aj na nezáujem širšej verejnosti, ktorá často nechápe komplexné dôvody tohto kroku.

V posledných rokoch sme svedkami nových foriem protestu, ktoré sa prispôsobujú súčasným technologickým a spoločenským podmienkam. Zatiaľ čo klasické formy štrajkov v niektorých sektoroch ustupujú, objavujú sa nové – od digitálnych protestov až po kolektívne odmietnutie práce na eticky sporných projektoch (čo je prípad odmietnutia prepojenia so štátnou kultúrnou politikou vedenou ultrapravicovou garnitúrou). Možností, ako vstúpiť do štrajku, je v súčasnosti oveľa viac a mám pocit, že sa ich chystáme prakticky preskúmať.

Štrajková pohotovosť v slovenskej kultúre už bola prakticky vyhlásená, nie oficiálne, no jej potreba bola pomenovaná. Na jar sme potenciál dosiahnuť v kultúre kritickú masu, ktorá by sa odhodlala robiť aj riskantné kroky ako štrajk, iba tušili, ale leto situáciu zmenilo. Masa zasiahnutých ľudí sa zvýšila o tisícky zamestnancov a zamestnankýň SND a SNG a precitajú aj ostatné organizácie. Ukazuje sa však aj možnosť zaujímavých prepojení. Pri slove štrajk sa automaticky prepojí pojem „odbory“. A kým Kultúrne odbory ešte len vznikajú, odbory v organizáciách fungujú už dávno. Je čas oprášiť ich zámery. Existencia odborov len kvôli vyššiemu počtu dní dovolenky alebo poukazu na športové aktivity už bude o chvíľu minulosťou. Tieto štruktúry môžu pomôcť udržať nahromadené odhodlanie v medziach reality, pretože slovo štrajk je vážna vec, nie je to len metafora. Sme pripravení*é dni, týždne, mesiace napĺňať veľké zámery, ktoré sa s rôznymi formami štrajku môžu spájať?

Sprievodná ilustrácia vytvorené pomocou AI nástroja DALL-E pre generovanie obrázkov.

Prompt (náhľadový a titulný obrázok): Metaforické zobrazenie zmien vedenia v slovenských kultúrnych inštitúciách, reprezentované padajúcimi priehľadnými gilotínami.