Adrián Kobetič: Záťaž riaditeľov inštitúcií je za hranicou zdravej miery

Miroslava Urbanová: Minulý rok si vyhral výberové konanie na pozíciu riaditeľa GJK. Z vlastnej skúsenosti viem, že koncepcie vedenia a programové ciele zo strany niekoho, kto v inštitúcii ešte nepôsobí, bývajú ideálne konštrukty – čo boli tvoje hlavné piliere koncepcie vedenia GJK?

Adrián Kobetič: Svoju koncepciu pre GJK by som rozdelil na dve časti, ktoré sa premietajú aj do môjho pôsobenia v galérii. Tou prvou je, nazvime to umelecko-kultúrna činnosť: riaditeľ sa má podľa mňa podieľať na dramaturgii výstavného plánu, hoci ju nemá tvoriť sám, má sa podieľať na personálnej politike v rámci zostavovania a motivácie galerijného tímu a najmä, má sa usilovať o celkovú komunikáciu koncepcie navonok, budovať jej názorovú vizáž. Druhá línia je skôr prevádzkového charakteru: zabezpečenie financií, materiálnej stránky výstav, ale aj napríklad riešenie technického stavu budov.

Je úlohou riaditeľa riešiť správu budov? Zasahoval si do organizačnej štruktúry a jednotlivých úloh zamestnanectva?

V GJK nebola dobre nastavená organizačná štruktúra. Správca budov bol v minulosti zároveň technikom, človekom, ktorý má pomáhať s inštalovaním výstav, má sa starať o záhradu galérie, opravovať poruchy. Ak chceme vyriešiť väčšiu opravu či stavebný zásah, treba skôr manažérske schopnosti pri výbere firmy, ktorá ju zastreší, treba zistiť, či je potrebné verejné obstarávanie, zabezpečiť jeho proces. K správe budov sa však zároveň staviam vždy z pozície teoretika umenia a kurátora a o budovách GJK, Koppelovej vile aj Synagóge – Centre súčasného umenia, uvažujem špecificky v rámci ich potrieb ako výstavných priestorov. Zaskočil ma totiž veľmi zlý technický stav budov, dlhodobá ignorácia technických problémov – zavlhnutie depozitárov, vysoké zapratanie priestorov nepotrebným a nerecyklovateľným materiálom. V rovnako zlom stave boli aj technické zariadenia galérie a inžinierske siete a tieto problémy bolo nutné vyriešiť ako prvé. Preto som za ten rok vo svojej funkcii zmenil aj organizačnú štruktúru a vytvoril miesto prevádzkového manažéra – vedúceho prevádzky, ktorý vedie celé prevádzkové oddelenie. 

Predošlá organizačná štruktúra bola rozdelená na dve oddelenia: umenovedné – dnes oddelenie výstav a zbierok – a ekonomicko-prevádzkové oddelenie. Predtým však nemali svojich vedúcich. Rizikom riadiacich funkcií je podľa môjho názoru predovšetkým mikromanažment a tomu sa chcem vyhnúť. Prvý polrok som sa totiž venoval všeličomu: od plánovania rozpočtu cez verejné obstarávanie až po tečúce vodovodné kohútiky.

Z akej doby pochádzala organizačná štruktúra, ktorú si menil?

Gro predošlého organizačného poriadku a štruktúry pochádzalo z roku 2004 – z obdobia, keď galéria fungovala zaujímavo, bola známa, no požiadavky na prezentáciu umenia a jej výkon boli odlišné.

Po tvojom nástupe ešte istý čas v galérii pôsobil bývalý riaditeľ Vladimír Beskid na pozícii kurátora, dnes toto miesto obsadila kurátorka zo zlikvidovanej Kunsthalle Bratislava Lýdia Pribišová. Čím ťa vo výberovom konaní oslovila?

Jedným z kľúčových pojmov môjho pôsobenia v GJK je otvorené riadenie. Hľadal som ľudí, ktorí sa so mnou dokážu podieľať na programe. S Vladimírom Beskidom sme sa dohodli na jeho odchode a nájsť ďalších kvalitných ľudí bolo už na mne. Náš ďalší odborný zamestnanec Patrik Krajčovič pracoval v GJK už predtým. Mal som na výber zaujímavé osobnosti – čo bolo zvláštnosťou doby a dôsledkom kultúrnej politiky na Slovensku, ktorá likviduje verejné inštitúcie a odstraňuje kvalitných ľudí z odborných pozícií. Lýdia Pribišová bola svojou pripravenosťou a zorientovanosťou jednoznačnou voľbou. 

Nepotrebnosť či výsmech odbornosti je akýmsi novodobým globálnym fenoménom a vidíme ju aj u nás v konaní MK SR – aký názor máš ty na túto situáciu?

Vychádza to z vládnej politiky, ktorá už nedokázala nájsť objektívne argumenty svojich krokov vo svete racionality, a preto ju potrebuje vytláčať, hľadať alternatívy, ktorými svoje činy odargumentuje. To sa týka aj kultúrnej politiky – prečo v kultúre vyradíme odborníkov a odborníčky? No preto, aby nám nemohli povedať, že to, čo tvrdíme, sú bludy. 

Plánuješ rozširovať svoj odborný tím GJK aj na základe existujúceho zbierkového fondu galérie a starostlivosti, ktorú vyžaduje? Ako sa plánujete ako galéria profilovať?

Súčasťou mojej koncepcie bolo aj rozhodnutie, že sa budeme venovať súčasnému umeniu. Základ našej činnosti tvorí zameranie sa na umenie po roku 2000 – hoci nemám rád chronologické rámcovania. Ak sa venujeme napríklad umeniu 20. storočia, tak výhradne cez prizmu 21. storočia. Veľké retrospektívy vnímam ako anachronický prežitok, sústredíme sa na autorské a kurátorské koncepcie k výstavám. Príkladom je aj aktuálna výstava trnavského sochára druhej polovice 20. storočia Jozefa Jurču – tá sa snaží dekolonizovať predstavu o sochárovi, jeho vnímanie spoločnosťou, aplikovať v rámci výstavy feministické prístupy a kriticky prehodnotiť jeho tvorbu.

Akým spôsobom vás zasiahla situácia vo Fonde na podporu umenia, ktorej Rada politických nominantov MK SR napriek rozhodnutiam odborných komisií škrtá podporu aj pre činnosť regionálnych galérií? Dokážete sa spoľahnúť napríklad pri rozvíjaní zbierkovej činnosti na svojho zriaďovateľa – Trnavský samosprávny kraj?

Poviem to taktne – prišli sme o desaťtisíce eur a veľké množstvo energie. Projekty urobíme aj tak, len nás to bude opäť stáť ešte viac energie. Máme obrovské šťastie na zriaďovateľa, ktorý nás podporuje nielen finančne, ale aj hodnotovo a morálne. Trnavský samosprávny kraj však, podobne ako iné kraje, momentálne trpí tzv. konsolidáciou. Na základe tejto situácie sme sa rozhodli hľadať iné zdroje príjmov – napríklad z prenájmu priestorov, organizovania kultúrnych podujatí, produkčnej a manažérskej činnosti –, zapájame sa do verejných obstarávaní samosprávy alebo aj súkromných spoločností. Snažíme sa nájsť zdroje, ktoré neboli bežné možno aj z pohľadu akéhosi pohodlia, ktoré sme mali. 

Existujú pre teba hranice pri prenájmoch napr. priestorov synagógy?

Naše smernice nám umožňujú si vyberať. Zákaz majú ideologické a propagandistické skupiny potláčajúce ľudské práva. Prenájmy som rámcoval súčasným prístupom ku kultúre – spoločne sa zamýšľame nad vhodnosťou špecifických prenájmov, komerčné či populárne nevynímajúc – aj pre traumu, ktorú si nesie priestor synagógy. 

Máš dojem, že aj napriek konsolidácii a situácii v FPU dokážete rovnako podporovať výstavnú činnosť, edukáciu a zbierkovú činnosť?

Museli sme prehodnotiť hlavne oblasť zbierkovej činnosti, na ktorú nemáme toľko financií, koľko by sme si želali. Napriek tomu dokážeme vytipovať diela, ktoré vieme nakúpiť aj z príjmu z prenájmov. Je otázkou, kam chcem vložiť investičné financie, pretože budovy galérie sú momentálne v katastrofálnom stave. Ak chceme, aby budovy zbierku chránili, potrebujeme ich zrenovovať. Na druhej strane túžime pomôcť scéne nákupom. Minulý rok nám Fond na podporu umenia podporil nákup diel. Ešte nevieme, ako dopadne tento rok, a hľadáme alternatívy.

Pociťoval si nejaké tlaky, vrátane sebacenzúry, pri vypĺňaní grantov?

Nie. Minulý rok som rečnil na mnohých protestoch, celkovo som ich v Trnave uvádzal jedenásť. Moje presvedčenie je neoblomné – nemením program ani rozhodnutia na základe pragmatizmu. Idem do rizika, že to bude náročnejšie, ale nechcem byť farizejom, je to daň za slobodu.

Sústredíte sa ako regionálna galéria predovšetkým na podporu lokálnej scény?

Nie, pojem regionálnej galérie používame hlavne v kontexte toho, že pôsobíme v istom regióne a snažíme sa v rámci neho rozvíjať komunitu, ale inak sa ním neobmedzujeme. Cítime sa vlastne nadregionálne, národne i medzinárodne.

Trnava je často vnímaná ako reprezentatívna katolícka bašta, ale funguje v nej koexistencia tradičného a liberálneho – ako je to možné?

Začnem v prvom rade tým, že v Trnave žije veľa liberálnych katolíkov – ja patrím medzi nich a takto by som sa nazval, ak musím používať nejaké škatuľky. Striedanie liberálnych a konzervatívnych tendencií robí z Trnavy unikátny priestor a myslím si, že by nebolo dobré, keby jedna vytlačila druhú. Kultúrno-spoločenské dedičstvo Trnavy stavia práve na cirkevných či kresťanských základoch – či už ide o architektúru a umenie –, je to však naše spoločné dedičstvo.

Existuje v Trnave platforma, kde sa stretávajú odlišné názorové skupiny a môžu diskutovať? Ak áno, v akých inštitúciách (či už zriaďovaných, alebo nezávislých, ako napr. Malý Berlín)?

Malý Berlín naozaj spojil obe obecenstvá, stal sa miestom, ktoré prelomilo bariéry. Nemôžeme však opomenúť Divadlo Jána Palárika, Knižnicu Juraja Fándlyho, Trnavské osvetové stredisko. Je tu obrovské portfólio inštitúcií, ktoré si programovo určili priepustnosť a inkluzívnosť ako niečo, čo nadväzuje na politiku mesta a kraja. Aj moja koncepcia pre GJK stavia na priepustnosti, otvorenosti, pretože potrebujeme galériu, ktorá ľudí pozýva, ktorá je zdieľajúca. Deje sa to však vo viacerých inštitúciách naraz.

Máš dojem, že je to generačný jav? Ostali tu mladí ľudia, ktorí sa snažia posúvať mesto aj kultúrne?

Z Trnavy neodchádza toľko ľudí ako z iných regiónov. Rozsah odchodu a presunov ľudí z regiónov do Bratislavy či zahraničia je alarmujúci. V Trnave ľudia ostávajú a sú aktívni v miestnom prostredí. Aj galéria má ambíciu nabehnúť na komunitný rámec, hoci som sa bál s tým spojených klišé. Galériu však vnímam ako sociálnu inštitúciu, ako súčasť sociálneho systému v širšom vnímaní v rámci Trnavského kraja. Preto sa venujeme vzdelávaniu nielen pre školy, ale aj denným stacionárom, rôznym organizáciám, ktoré momentálne tvoria veľkú časť nášho návštevníctva.

Prebehla transformácia v GJK aj v oblasti galerijnej pedagogiky?

Súčasťou tvorby edukačného programu sú nielen galerijní pedagógovia a pedagogičky, ale aj zamestnanectvo pripravujúce prostredie vhodné pre vzdelávanie, ľudia z programu, produkcie, kurátorstva atď. Rozbehli sme spoluprácu s vysokými školami, predovšetkým s Trnavskou univerzitou s Katedrou pedagogiky výtvarného umenia a Katedrou dejín a teórie umenia, ktoré sme vtiahli do procesu prípravy edukačného programu. V spolupráci s Pedagogickou fakultou pripravujeme veľký projekt Centra pre vzdelávanie umením a vizuálnu gramotnosť, ktoré by malo doplniť stránku vzdelávania aj z metodologického pohľadu. Študenti a študentky pracujú na vzdelávacích projektov a v galérii bude prebiehať aj výskumná časť vzdelávania.

Ako si to máme predstaviť – ako nejakú študovňu, laboratórium…?

Možno slovo laboratórium to vystihuje najviac – ide o priestor inovačných metód vo vzdelávaní umením. Zámerne používam pojmy ako vzdelávanie umením a vizuálna gramotnosť, pretože vychádzajú zo súčasných medzinárodných tendencií, ktoré poukazujú na rozsiahly priestor vo vzdelávaní prostredníctvom umenia, na hodnotové otázky, na iné oblasti ako prírodné či iné historicko-spoločenské vedy. Chceli by sme spájať metodiku pedagogických disciplín s umeleckými – aby to neboli oddelené piesočky.

Veľa umeleckých projektov pracuje interdisciplinárne a využíva rôzne metodiky…

Áno, ale tzv. edukačný obrat sa podľa mňa síce prejavil v umeleckých projektoch, ale nie až tak na pôde inštitúcií. Chceme pokračovať ďalej v tom, čo som sledoval v SNG a v ďalších inštitúciách, ktorým však situáciu skomplikovala súčasná kultúrna politika MK SR.

Máš mandát na päť rokov – čo je momentálne tvojou prioritou po tom, čo si bližšie oboznámený s realitou inštitúcie?

Záťaž, ktorá je kladená na riaditeľov a riaditeľky inštitúcií, je za hranicou zdravej miery. Ja sa cítim vyčerpaný už po roku vo funkcii. Ľudia vidia pozitívne zmeny, ale všetky sme si ako tím naozaj vydreli. Za ten rok som v galérii zažil najnáročnejšie obdobia svojho života a videl som, že aj mnohí ľudia z tímu to cítili podobne. Stabilizovali sme sa, máme jasné vízie, ktoré si plníme – odstránili sme havarijné stavy, no celkovo chceme, aby aj naše budovy samy ľudí pozývali: aby neboli ošarpané, zahltené káblami, vizuálnym smogom, nekoordinovanou zeleňou a podobne. 

Si pomerne mladý riaditeľ, máš 30 rokov – išiel si do tejto funkcie s nadšením?

Z tejto pozície som nikdy nebol nadšený, vedel som, že to bude náročná úloha. V prvý deň som urobil niečo, čo možno pôsobí banálne – vyhádzal som plastové kvety, ikebany a reklamné prvky. Prvé mesiace som pokračoval v politike čistenia vecí a javov v galérii, ktoré sa nezlučujú s prevádzkou galérie 21. storočia, prichádzal som do práce o siedmej ráno a odchádzal o pol desiatej večer a mnohí zo zamestnanectva rovnako.

Ako sa vám za posledný rok zmenila návštevnosť?

V niektorých mesiacoch nám návštevnosť narástla až trojnásobne. Podiel náhodných návštevníkov a návštevníčok stúpol tiež, ale kľúčové sú pre mňa školy (deti, dorast) a seniori a seniorky. Budúci rok sa chceme systematicky venovať hlavne seniorskému návštevníctvu prostredníctvom programu s ďalšími krajskými inštitúciami. 

Ako sa profilujete v rámci sektoru turizmu?

Cítime obrovský nárast v tejto oblasti, situácia sa zlepšuje – aj vďaka tomu, že naším najreprezentatívnejším umením v Trnave je práve takpovediac umenie spolupráce.  Spoločnými silami sa posúvame dopredu – aj s mestskými organizáciami cestovného ruchu a mestským kultúrnym strediskom či naším zriaďovateľom. Odporúčam každému prísť do Trnavy v piatok ráno – kvôli atmosfére mestského trhu, kaviarenskej kultúre či hudobnému programu. Trnavský kraj je typický svojou diverzitou – od Záhoria po maďarsky hovoriace regióny, je rozmanitý geograficky, etnicky, kultúrne, nábožensky i názorovo – a v tom je jeho sila. Zložky kraja dokážu spolupracovať a to otvára možnosti pre nás všetkých. Na druhej strane vidíme, že krajina sa mení, ideologický tlak z vládnych kruhov je silný. Kraje sú najväčším zriaďovateľom kultúry na Slovensku a ako krajské inštitúcie sme v tomto boji pešiaci. Trváme na tom, že ideálny spôsob, ako proti politickému tlaku v súčasnosti bojovať, je podporovať kritické myslenie, otvorenosť a rôzne pohľady na svet práve zospodu, z úrovne regiónov.

Mgr. Adrián Kobetič, PhD. (1995) študoval dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. V roku 2023 ukončil na Katedre dejín a teórie umenia Trnavskej univerzity a Ústave dejín umenia Slovenskej akadémie vied doktorandské štúdium na tému Dialógy súčasného umenia so stredovekým. Počas svojho štúdia absolvoval pobyt na Masarykovej univerzite v Brne a na Pontificia Università Gregoriana v Ríme. Pracoval ako kurátor v Nitrianskej galérii a neskôr ako mestský kurátor Trnavy. V lete 2024 sa stal novým riaditeľom Galérie Jána Koniarka.

Foto: Archív Galérie Jána Koniarka a Adriána Kobetiča