Je dôležité nebyť oportunistická inštitúcia

Pred trinástimi rokmi sa Juraj Rattaj stal spoluzakladateľom jednej z najdlhšie pôsobiacich artist-run galérii na Slovensku. Hoci HotDock menil adresy a organizačný tím, bol známym živým bodom stretávania sa nielen bratislavskej umeleckej scény. Do svojich priestorov pozýval domácich aj zahraničných umelcov a umelkyne, stal sa útočiskom pre autorské experimenty bez obmedzení komerčne orientovaných priestorov pre umenie a menej dynamických verejných kultúrnych inštitúcií. O tom, ako bol príbeh HotDocku spojený s chuťou jednej generácie priniesť chýbajúci článok na scénu, a o tom, čo umožnili a neumožnili lokálne mestské politiky a koncept artist-run samotný, sa s Jurajom Rattajom porozprávala Miroslava Urbanová.

Tím HotDock Project Space v Petržalke: (zľava) Aurélia Garová, Ludmila Hrachovinová, Juraj Rattaj, Jaroslav Kyša, Roman Bicek.

Je dôležité nebyť oportunistická inštitúcia

Dvanásť rokov si venoval projektu HotDock, artist-run galérii, ktorá sa stala výraznou prezentačnou platformou mladého nezávislého umenia v Bratislave. Aká bola pôvodná motivácia pre jej založenie?

V čase, keď sme HotDock zakladali – v prvej dekáde nultých rokov –, som čerstvo končil školu. Mali sme pocit, že málo inštitúcií prezentuje objektové umenie a mladých začínajúcich výtvarníkov a výtvarníčky. Galériu som rozbiehal s Pavlom Prekopom a s Matejom Bezúchom. S výnimkou galérií SPACE, Enter, Medium, Photoport či Krokusu totiž nebolo veľa priestorov, kde by sa študent*ka alebo čerstvý*á absolvent*ka vedeli prezentovať. Chceli sme pre nich vytvoriť platformu.

Bolo pre teba dôležité, že budete nekomerčný priestor?

Zaujímalo nás konceptuálnejšie poňatie umenia. Chceli sme sa vymedziť voči závesnému formátu obrazu. To na Slovensku zaručovalo nekomerčnosť – išlo o inštalácie, objektové umenie, hlavne site-specific projekty. 

Ako si vnímal jednotlivé presuny galérie – najprv z Grösslingovej ulice do Zimného prístavu a neskôr do ďalšej okrajovej časti Bratislavy – Petržalky? Bola to nutnosť? 

Prvá zmena adresy nebola nutnosť ani z finančného, ani z produkčného hľadiska. Kľúčové bolo, že sme sa s jednotlivými zakladajúcimi členmi HotDocku odcudzili a dohodli sme sa, že každý pôjde vlastnou cestou. Potom HotDock asi rok nefungoval, chvíľu mi trvalo, kým som niečo vymyslel. Druhé sťahovanie do Petržalky bola nutnosť: dostal som z prístavu výpoveď a musel som odísť, hľadať nový priestor. 

Hiking on the data trails, prezentácia prác Ateliéru priestorových komunikácií+, Hotdock, 2021

Aké špecifiká mala prevádzka nezávislej galérie v Petržalke? Mali ste klasické otváracie hodiny?

Otváracie hodiny HotDocku v Petržalke boli streda až piatok od 15-tej do 18-tej, keď tam boli Ľudka a Roman, ktorí v ňom mali ateliér. Každá verzia HotDocku mala svoje špecifiká – prvá galéria bola v centre mesta, mala lepší styk s verejnosťou. Druhá sa nachádzala v industriálnej zóne, kde fungovala síce ako vernisážová lokalita, ale mala veľkorysé priestory a dali sa tam robiť výstavy, ktoré mali svoje parametre. A potom prišla petržalská galéria, ktorá mala síce výklad a bol to relatívne pekný priestor, ale tiež sa nachádzala dosť ďaleko od centra. 

Nie som najväčší fanúšik Petržalky, ale ako mestská časť pochopila, že niektoré priestory nemajú iné využitie a nízke nájmy pre umenie sú užitočné, lebo vedia vyprodukovať veľa kvalitného. 

V Petržalke nebolo málo kultúrnych inštitúcií (Photoport, Promise of Kneropy, LOM, predtým Temporary Parapet), aby sa nedalo vytvoriť niečo ako v Čechách, keď sa galérie dohodnú na spoločnom vernisážovom dni a nejakým spôsobom si vymenia publikum. Samozrejme, nehovorím iba o tom, ale aj o podpore z vyšších územných celkov a mestských častí. 

Podľa mňa je tu však aj iná veľká nevyužitá šanca – ak by napr. mestská časť alebo Bratislavský samosprávny kraj užšie komunikovali a urobili vzdelávací program pre základné alebo stredné školy, tak by to fungovalo lepšie. 

Mali ste teda ambíciu robiť aj mediáciu umenia?

Na začiatku, keď sme išli do Petržalky, sme chceli s Bratislavským samosprávnym krajom napr. odkomunikovať, aby nám dali zoznam stredných škôl, ktoré by sme oslovili. Neviem, či by sme to nakoniec zvládli mediovať na dobrej úrovni. Myslím si, že systém pomoci inštitúcií a výmeny programov musí ísť zhora z organizačných štruktúr. Každý si rieši iba svoj malý piesoček a nevznikajú spolupráce.

Pre umelcov*kyne ste však ponúkali servis, ktorý často nevidíme ani v štátom či samosprávou zriadených inštitúciách, no mal by byť samozrejmosťou – honorár, peniaze na materiál, produkčné zázemie. Svoju činnosť ste financovali z verejných zdrojov – grantových schém. Ako hodnotíš v priebehu rokov možnosti a nástrahy neziskovej činnosti závislej od takéhoto druhu financovania?

My sme možno v produkcii výstav išli nad rámec možností: chceli sme byť ústretoví a dopriať výtvarníkom*čkam čo najlepšie podmienky. Niekedy nám to však bralo veľa voľného času a trochu nás ten priestor prekarizoval – alebo to, ako sme si to nastavili. Ale neľutujem to. Dodnes sa mi ozývajú ľudia, ktorí si otvorili galérie (alebo už ich aj zavreli), ponúkajú recipročne možnosti spolupráce a chcú dokonca robiť výstavy oni nám. 

Všetci asi vieme ako fungujú schémy verejného financovania kultúry. Chápem, že musí byť dohľad nad ich čerpaním, ale myslím si, že istá forma byrokracie by sa dala zredukovať. Napríklad to, že hoci máte zo zákona možnosť používať automobil na prepravu diel, môžete si odpočítať pohonné hmoty, ale amortizáciu podľa Fondu na podporu umenia nie. To by som zmenil. Vidíme, v akej situácii je umenie na Slovensku, a o chvíľu tu nebudeme mať možno ani jednu galériu.

Martin Hrvol: Biotop ako monument, HotDock, 2020

HotDock poskytoval niektorým svojim členom*členkám aj ateliérové zázemie. Čo by podľa teba mal ideálne ponúkať umelcom*kyniam takýto projekt?

HotDock nebola galéria, z ktorej by sa dalo vyžiť, bola to voľnočasová aktivita. Človek teda musí rozmýšľať a hľadať spôsoby, ako to „ukočírovať“. Jedným riešením je spojenie aktivít napr. so spomínanou ateliérovou prevádzkou. Keď prevádzkuješ artist-run galériu, je užitočné, keď v nej niekto môže tvoriť a mať ateliér. Prístav disponoval veľkorysými priestormi, vedenie bolo v tom čase naklonené kultúrnym aktivitám a vedeli sme sa dohodnúť. Pri sťahovaní do Petržalky sme nasledovali príklad Filipa Vanča a Photoportu aj preto, že vedenie mestskej časti Petržalka bolo tiež prokultúrne naladené.

Prečo vlastne HotDock skončil?

Všetci z tímu máme skoro štyridsať rokov, niektorí čakajú potomstvo, niektorí začali učiť. Záleží nám už aj na iných aktivitách a z časového hľadiska sme to nestíhali. Keď dostávate 20-30-tisícové granty a robíte to na kolene, je to problém.

Myslíš si, že takéto snahy o rozšírenie inštitucionálnej prevádzky o alternatívne priestory sú istým spôsobom generačnou záležitosťou? 

Podľa mňa určite. Na scéne sú dinosauri, ktorí to budú ťahať dlho – česť ich aktivitám –, no ja osobne som nevidel cestu k tomu, aby som robil galériu na profesionálnej úrovni a vedel sa tým uživiť. Ak by si sa chcela živiť galerijnou praxou s umením, ktoré sa nepredáva, si závislá od grantov. Tie zas nie sú také veľké, aby si z toho vedela pokryť prevádzku galérie, honoráre autorov*iek a kurátorov*iek, a nedajbože si z toho ušetrila plat.

The Hills Have Eyes: Adrian Altman, Tomáš Bryscejn, Ondřej Doskočil, Sarah Dubná, Kristýna Fingerland, Jakub Hájek & František Hanousek, Jakub Choma, Valentýna Janů, Kateřina Miturová, Olbram Pavlíček, Adam Rada, Antonie Stanová, kurátorka: Nik Timková, Jakub Hošek, 2019 

Ako by si charakterizoval internú spoluprácu v rámci tímu – dá sa fungovať iba na kamarátskej báze? Vypestovali ste si profesionalizmus? 

Vzťahy medzi nami sú stále dobré, hoci naša spolupráca sa miestami pohybovala po sínusoide. Myslím si, že sme ostali dobrý kolektív, a to je dôležité. Viem si predstaviť efektívnejší tím, ale keď sa niekto pripája do rozbehnutého projektu, vzťahy sa vytvárajú ťažšie. Každému to však určite prinieslo zaujímavú skúsenosť. 

Mali ste rozdelené úlohy? 

Vnútorná komunikácia bola nehierarchická. Isté úlohy sme si podelili – hlavne v prípade ľudí, ktorí mali v priestoroch ateliér, ale bolo to relatívne voľné. Ja som sa staral hlavne o technické záležitosti v galérii. 

Nakoniec sa vám v päťčlennom petržalskom tíme (spolu s Romanom Bicekom, Ľudmilou Hrachovinovou, Jarom Kyšom a Auréliou Garovou) darilo pozývať na základe vlastných záujmov, konexií, ale aj otvorených výziev ľudí z rôznych krajín – ktoré spolupráce boli pre teba najzaujímavejšie?

Už v prvom roku fungovania galérie som bral pozitívne, že sme mohli urobiť výstavu Radimovi Labudovi. Pri prevádzkovaní galérie je pre mňa totiž najcennejšou skúsenosťou stretávanie sa s ľuďmi, ktorí vás nejakým spôsobom obohacujú, informujú, rozprávajú vám svoje pohľady na svet. Radim bol zaujímavý človek, rovnako aj celá spolupráca, bavenie sa s ním o literatúre, kultúre. 

Veľmi cenná bola pre mňa aj spolupráca s Martinom Kohútom v Petržalke. Mám rád jeho umenie. Kebyže to robím dlhšie, tak by som ešte zavolal amerického videoumelca Andrewa Normana Wilsona alebo Jona Rafmana. Myslím si, že stredoeurópsky kontext by pre nich mohol byť zaujímavý, no neviem, či by sa to podarilo. V minulosti sme v prístave odprezentovali napríklad Larissu Sansour. Veľakrát u nás boli ľudia, ktorých umenie máme radi, a preto sme ich pritiahli na Slovensko. 

Ján Gašparovič: Otras, hosť: Matej Gavula, HotDock, 2019

Koľko výstav ste mali za rok?

V priemere to muselo byť asi desať výstav ročne, niekedy pätnásť.

To je veľa. Pôvodný galerijný statement HotDocku, ak si dobre pamätám, bol primárne orientovaný aj na projekty na pomedzí umenia a aktivizmu. Akým spôsobom ste najprv zostavovali program a ako sa to zmenilo po rozšírení/zmene tímu?

Erik Vilím to v texte Rožok v párku o HotDocku pre časopis Jazdec pomenoval dobre: „Hľadať kvality ako programovú konzistentnosť a jasnú zacielenosť, výskumnú prínosnosť, koncepčnú, ideovú či názorovo-hodnotovú súdržnosť by bolo v prípade galérie HotDock nielen naivné, ale aj nanajvýš mylné.“ Veľakrát to naozaj nemalo programovú koncepciu. V posledných rokoch sme sa však vopred dohodli na programe, nápade, ktorý ten ročník bude napĺňať. Určili sme si tému, ako napr. inklúzia/exklúzia, gentrifikácia alebo environmentálnu tému, a hľadali výtvarníkov*čky. 

V reakcii na Erika Vilíma by som ešte dodal, že asi by som to nakoniec až tak nebagatelizoval. Niekedy je dôležitá tá iniciatíva zospodu, to je politikum. 

Každý ste prinášali do takto postaveného programu svoje kontakty?

Áno.

Improvizovalo sa niekedy?

Hlavne v rámci dotácií musia sedieť čísla – keď niekto odmietne výstavu, naháňate náhradu.

Spolupracovali ste aj so zahraničnými partnermi, napr. rakúskym off spaceom Kunstraum Super. Líšila sa v niečom zásadne vaša prevádzková realita?

Kunstraum Super je taktiež artist-run space, o ich financovaní veľa neviem, ale myslím, že nemajú také bohaté dotačné schémy ako my. Ja osobne som u nás najviac trpel tým, že lokálne publikum – laické aj odborné – nepríde na vernisáž, ak nepozná umelca, hoci ide o zahraničného autora áčkových kvalít. A autor*ka tak nedostane spätnú väzbu. Toto rodinkárstvo je smutné, ľudia iba málo dokážu oceniť kvalitu. Je skutočne frustrujúce, keď robíte výstavu úspešnému zahraničnému*ej autorovi*ke, zaplatíte za ňu pomerne veľa peňazí, a príde sa na ňu pozrieť minimum ľudí.

Rafani: Pulse, HotDock, 2018

V rámci Petržalka Gallery Weekend-u v roku 2019, ku ktorému vyšli aj noviny s programom a ktorý ste spoluorganizovali s galériou Photoport, LOM-om a už neexistujúcim Temporary Parapet-om, ste sa snažili prilákať aj lokálne petržalské (či bratislavské) publikum. Ako hodnotíš spätne túto snahu?

Hlavným usporiadateľom Petržalka Gallery Weekendu bol Filip Vančo, asi by sa k tomu mal vyjadriť predovšetkým on, ale podľa mňa sa mu to podarilo. V rámci toho víkendu prišlo do spomínaných inštitúcií oveľa viac návštevníkov*čok, ako bolo bežnou praxou. Bol to úspešný projekt, ale chcel by dlhšie trvanie – aby tak rýchlo nezakapal, aby si naň ľudia zvykli, aby vznikol pravidelný cyklus.

Zaznamenali ste aj nejaké negatívne reakcie?

V rámci programu sme mali výstavu Hany Garovej a Viktórie Langerovej, prednášku Paľa Fabuša a Luboša Svobodu. Prednáška bola relatívne experimentálna, bola performatívna a publikum ju nemuselo akceptovať, no zaznamenali sme iba pozitívne ohlasy. Nakoniec prišiel aj Peter Bartoš, ktorý urobil svoju prezentáciu – takže to bolo celé také živelné.

Dokáže ponuka bratislavskej zriaďovanej i nezriaďovanej kultúry uspokojiť tvoje očakávania? 

Musím sa priznať, že už až tak často nechodím na vernisáže. Moje očakávania nebývajú vždy naplnené. Mal som teraz obdobie, keď som na to zanevrel. Videl som veľa kvalitných vecí v Krokuse, Photoporte, Promise of Kneropy. Malé galérie vedia oveľa lepšie saturovať ako veľké inštitúcie a priniesť aj zahraničnú scénu.

No Scrubs No Scrubs: Filip Vest, Kirstine Lund, Kristine Hymøller, Kirke Hundevad Meng, Hesselholdt&Mejlvang, Luna Scales, Signe Ralkov, Miriam Kongstad, Maiken Stæhr, Sif Hedegaard, Jeronim Horvat, Nellie Lindquist, Sofi Winthe Foge, Anne Langgaard, Anna Walther, 2019

Kde vidíš ty osobne najväčší priestor na zlepšovanie?

Náš najväčší problém bol po výbere ročnej témy, ktorú sme chceli naplniť umelcami. Začali sme si vyberať príliš opulentné, veľké témy. 

Mám pocit, že sú cenné projekty, ktoré sa snažia riešiť niečo fundamentálne – príkladom je LOM, ktorý má tému, ktorej sa venuje a systematicky ju rieši. Je dôležité nebyť oportunistická inštitúcia, ktorá toho robí veľa, ale bez názoru, potreby, aby to niečo reflektovala. Galériám by som odporučil zúžiť diapazón na niečo dôležité. 

Prekáža mi, že kultúrne inštitúcie v Bratislave – či je to Kunsthalle Bratislava, Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy – neponúkajú divákovi*čke až také kvalitné umenie, čo sa týka zahraničného programu. Sú to iba sporadické akcie a nie je toho veľa. V Brne sa dokážeš stretnúť s umením, ktoré bolo pred dvoma mesiacmi vystavené v Benátkach na bienále. Nechápem, prečo je to u nás miestami strašne lokálne. Viem si však predstaviť, aké majú tieto inštitúcie problémy s rozpočtami a financovaním – ten rozpor medzi tým, čo by chceli a na čo máme peniaze. 

Jakub Užovič hovoril, že rozbieha platformu, ktorá by mala galérie prepájať – to by bolo fajn, ak by vznikla sieť, kde by vedeli riešiť spoločný harmonogram, požičiavať si techniku, byť si nápomocní. Uvidíme, ako to bude fungovať.

---

Juraj Rattaj je sochár, absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde dnes pôsobí ako odborný asistent na Katedre socha, objekt, inštalácia. Od roku 2010 do 2022 sa spolupodieľal na chode artist-run galérie HotDock, ktorá predstavila viac ako 150 výstav začínajúcich autorov a autoriek domácej i zahraničnej scény.

Foto: Leontína Berková