V mori významov

Požiare, záplavy a miznúce pláže – kam v súčasnosti na dovolenku? Výstava s názvom more, ktorá je momentálne k videniu v Nitrianskej galérii, reflektuje na napätie medzi chápaním mora ako miesta oddychu a rekreácie a zároveň ako nebezpečného dejiska kríz a civilizačných zlyhaní, píše Peter Megyeši.

V mori významov

Kurátorskú prax a publikačnú činnosť Omara Mirzu, pôsobiaceho v Nitrianskej galérii, charakterizuje najmä hravý pohľad na všeobecné témy, ako napríklad jedlo, vesmír, šaty, šport, či lov, ktoré sprostredkováva divácky ústretovým a príťažlivým spôsobom, pričom často pracuje aj s ľahkým humorom a iróniou. Ako letná, oddychová a dokonca dovolenková, je – na prvý pohľad – koncipovaná aj aktuálna výstava more, čomu zodpovedá aj úvodná veta tlačovej správy: Na letnú dovolenkovú sezónu 2023 pre vás Nitrianska galéria pripravila exkluzívny ultra all inclusive last minute zájazd okolo mora – áno, dobre čítate, nie okolo sveta, ale okolo mora! Koncepcia tematickej expozície zastrešenej jedným slovom a založenej najmä na dielach z depozitu miestnej galérie by snáď na prvý pohľad mohla vzbudzovať obavy z opakovania či variovania podobných výjavov, z jednoduchého prehľadu témy, avšak výstava predstavuje more prostredníctvom prelínania viacerých ťažiskových okruhov a motívov. Dopomohol tomu nielen zvolený širší časový rámec expozície, od konca 19. storočia až po súčasnosť, ale i kritické umelecké diela, ktoré vhodne dopĺňajú a komentujú výber zo zbierok Nitrianskej galérie a aktualizujú pohľady na zvolenú tému. Predstavený súbor diel tridsiatich autoriek a autorov ponúka vo výsledku realistickú i romantickú krajinomaľbu marín a prístavov, modernistické obrazy pokroku a stroskotania, utopické projekty, snívanie o mori i environmentálne témy.

Kritické uvažovanie o mori v epoche antropocénu znamená prijať úlohu semionauta a vydať sa na plavbu zdanlivo bezbrehým morom významov, rozpletať siete vzťahov a objavovať vynárajúce sa akvatické a nautické metafory. V súčasnosti sa imaginácia a metaforika spojená s morským svetom bohato rozvíja v rôznych diskurzoch a žánroch a je pozoruhodné, akými spôsobmi prebiehajú reinterpretácie a transformácie tradičných motívov, spojených s archetypálnym obrazom mora a plavby. Pripomeňme si v tomto kontexte niekoľko najnovších príkladov: Básnik Petr Hruška v knihe Spatřil jsem svou tvář (2023) zachytáva fiktívnu tragikomickú plavbu, pričom sa inšpiruje Prvou správou o ceste okolo sveta, ktorú pred päťsto rokmi spísal Antonio Pigafetta, jeden z osemnástich preživších mužov z Magalhãesovej námornej výpravy. V najnovšom filme Viery Čakányovej Zápisky z Eremocénu (2023) sa objavuje neologizmus botomori, ktorým autorka pomenovala koncept radikálneho eskapizmu – zbaliť si veci na poslednú cestu a nechať sa uniesť vlnami mora. Oceňovanú satirickú čiernu komédiu Trojuholník smútku (2023) Rubena Östlunda je možné chápať ako kritiku kapitalizmu a komentár k sociálnym rolám a premenlivým hierarchiám, kde sa ako ústredný motív a metafora uplatňuje plavba a stroskotanie luxusnej výletnej lode. A napokon, Václav Bělohradský v samotnom závere svojej knihy Čas pléthokracie: Když části jsou větší než celky a světový duch spadl z koně (2021) upozorňuje na zásadnú premenu veľkého toposu európskej kultúry, ku ktorej dochádza v epoche antropocénu. Predstava diváka, ktorý s pokojom filozofa pozoruje z pevniny zúfalý zápas lode vzdorujúcej na mori stroskotaniu (Lucretiov spis De rerum natura), sa po vyše dvoch tisícoch rokov zvratom perspektívy radikálne mení. Zem pod nohami pozorovateľa je rozbúrená tak ako more (klimatické zmeny, dezertifikácia, požiare, ostrovy odpadu) a na pomyselnom plavidle zmietanom vlnami sme sa ocitli všetci. 

Bohatstvo významov spájaných v kolektívnej imaginácií s morom, ktoré tematizujú aj diela zastúpené na nitrianskej výstave, spočíva predovšetkým v ambivalencii symboliky samotnej vody – aké diametrálne odlišné účinky voda má, taký je diapazón asociácií s ňou spojených. Živel môže byť životodarný, očistný, ale i ohrozujúci, pohlcujúci a ničivý. Nekonečná masa vody v podobe mora a pohľad na nekonečný morský horizont, i predstavy o hlbinách, dráždia predstavivosť. V kultúrnych dejinách Európy sa rozvíjalo dvojznačné vnímanie mora: ako priestoru šťastia, objavov, slobody a bohatstva, ale takisto i nebezpečenstva, pokušenia, nešťastia a stroskotania. Protirečivosť motívov plavby a mora nie je však ukotvená len v mýtopoetických rozprávaniach z dávnej minulosti – dnes sa tragicky vyjavuje a nástojčivo pripomína v obrazoch nafukovacích člnoch preplnených migrantmi. Mnohoznačné emočné väzby k moru ovplyvňuje aj ustavične medializovaná realita ohrozenia a degradácie svetových morí, ktoré sú podstatnou časťou biosféry. Stúpanie hladín a otepľovanie oceánov, znečistenie mikroplastmi a ničenie ekosystémov sa stali najdiskutovanejšími a najalarmujúcejšími negatívnymi dopadmi globálnej ľudskej činnosti. 

Kurátor výstavy návštevníkov v témach naviguje pomocou jednotlivých okruhov: Dvihnúť kotvy a napnúť plachty, Kráľovná Jadranu, Na pláž!, More je viac, Bezpečný prístav, Zvuk mora, Studené(ho) more amore, Človek a more. Viacerými dielami je na výstave zastúpený František Studený, ktorý bol, ako nás informuje sprievodný text, prvýkrát pri mori až ako takmer päťdesiatnik a Čierne more v Bulharsku si natoľko obľúbil, že počas šesťdesiatych rokov minulého storočia tam trávil každé leto s celou rodinou šesť týždňov v stane. Katarína Kišová, Studeného dcéra a historička umenia, v minulý rok publikovanej monografii píše: „Jeho more, to nie je more človeka, ktorý s ním musí zápasiť o svoju existenciu. Je to more nás „ľudí z hôr“, more zrodené najprv v „detskej fantázii“ a potom more, ktoré sa pri prvom skutočnom dotyku trvalo vpisuje do nášho vedomia, presahujúc hranice úplného pochopenia.“ Predstavenie osobného príbehu Františka Studeného (1911-1980) na výstave konkretizuje všeobecne načrtnuté úvahy o mori a odhaľuje, aký význam môže mať more a jeho individuálne prežívanie pre konkrétneho jednotlivca. Snívanie suchozemských Stredoeurópanov o mori nebolo v minulosti obmedzené len na privátne fantázie a túžby. Vo fiktívnom dokumente Adély Babanovej Návrat do Adriaportu video (2013) sa pripomína veľkolepý projekt z konca sedemdesiatych rokov: Železničný tunel z československého vnútrozemia na Jadran, kde pri mal pri slovinskom pobreží vzniknúť československý ostrov a prístav Adriaport. S doteraz nenaplneným snom o našom vlastnom mori, ak teda za slovenské more nerátame Zemplínsku Šíravu, pracuje aj ironické video Jany Minárikovej Slovenské more (2015). Environmentálne a ekopoetické premýšľanie o mori zastupuje najmä Oto Hudec dielom Pieseň pre Tichý oceán (2016 – 2023). Katarína Poliačiková videom Príbeh Erat (2018), situovanom na portugalskom pobreží, sprostredkováva subjektívny, až animistický prístup k času, Zemi a jej cyklom. 

Napätie z dvojznačného chápania mora – jednak miesta oddychu, rekreácie, snívania, ale zároveň nebezpečného dejiska kríz, civilizačných zlyhaní a priestoru ohrozenia života – je na výstave prítomné v kontrastoch a konfrontáciách jednotlivých diel. Najviditeľnejšie je však prítomné grafikách Patrika Šefčíka Day OFF I – III (2019), ktoré predstavujú ťaživé výjavy rekreantov na pláži, ignorujúcich potápajúce sa kontajnerové lode, tankery či vojenské lietadlové lode. Expozícia miestami sugeruje znepokojujúcu atmosféru prímorského striedania starostí a nudy, pripomínajúcu sugestívnu performatívnu operu Sun & Sea (Marina) v litovskom pavilóne na benátskom bienále 2019. 

Výstavný projekt more je na prvý pohľad oddychový formát, vhodný do letnej výstavnej  prevádzky. Obsahuje však podnety, ktoré z letargie vytrhnú, obdobne ako popŕhlenie medúzy pri dovolenkovom kúpaní. Pri prechádzaní expozíciou návštevníci zažijú náhle zmeny naladenia, keď ich upokojujúce dívanie na pôvabné morské scenérie a malebné prístavy vyrušia vynárajúce sa následky globálnych zlyhaní a kríz. Expozícia nám pripomína, že more je skutočné i imaginárne miesto prežívania ambivalencií. 

---

Edita Ambrušová, Július Bártfay, Robert Bielik, Albín Brunovský, Michal Czinege, Orest Dubay, Tomáš Džadoň, Jozef Fedora, Sibylla Greinerová, František Gross, Ladislav Guderna, Vladimír Havrilla, Oľga Johanidesová, Rudolf Klimovič, Bohuslav Knobloch, Andrej Kolenčík, Vojtech Kolenčík, Jozef Kollár, Patrik Kovačovský, Edmund Massányi, Monika Pascoe Mikyšková, Rastislav Podoba, Maximilián Schurmann, Ľudovít Slamka, Armín Stern, František Studený, Patrik Ševčík, Viliam Široký, Vladimír Vestenický, J. B. Wieland, Ernest Zmeták, Uľjana Zmetáková / Hosťujúci*e umelci*kyne: Adéla Babanová, Oto Hudec, Július Koller, Jana Mináriková, Katarína Poliačiková, Ester Sabik, Matěj Smetana / more / Kurátor: Omar Mirza / Nitrianska galéria / Nitra / 9. 6. — 27. 8. 2023

Foto: Martin Daniš