Avatary práce

Seba-vykorisťovanie, seba-irónia, seba-viktimizácia sú pojmy, ktoré sa skloňujú v rámci témy "práca" v umeleckej kritike v Čechách aj na Slovensku pomerne často. Seba-reflexia k nim patrí tiež. A to ako u umelcov tak aj kurátorov a kunsthistorikov, u politikov, ktorí financie prerozdeľujú však značne absentuje. Tejto téme bolo venovaných niekoľko výstav, spomeniem napr. výstavu Svět práce ("Live In Your Head") v Galerii TIC, ktorej súčasťou bola aj publikácia Anketa skúmajúca mimo iného aj "živobytie" umelcov. V Bratislavskej galérii Krokus aktuálne prebieha výstava ART IS WORK. Zoskupenie APART collective je tu v pozícii kurátorskej a zároveň umeleckej. Projekt sa snaží rozpútať diskusiu o podfinancovanom kultúrnom sektore, najmä o absencii penažného ohodnotenia pre umelkyne a umelcov. Ivana Rumanová sa v recenzii nevenuje len výstave v Krokuse, ale rozoberá tento problém ako celok v širších súvislostiach.

Avatary práce

K výstave Art Is Work kurátorského kolektívu Apart

Pred piatimi rokmi som bola na návšteve múzea Grand Palais v Paríži, no nespomínam si na konkrétnu výstavu. V pamäti mi však zostal obraz zamestnankyne múzea, ktorej úlohou bolo usmerňovať návštevníkov, aby trafili na správnu toaletu. “Nech sa páči, páni – naľavo, dámy – napravo.” Napriek tomu, že dvere boli značené štandardným spôsobom. Mladá žena sedela za stolíkom s čistiacimi prostriedkami, z čoho sa dalo usúdiť, že jej úlohou bolo starať sa o čistotu priestoru. Ale namiesto toho, aby to robila zo zázemia, prevádzkovatelia múzea vytvorili akýsi upratovací open space a posadili ju do úzkej chodby medzi toaletami, aby tu medzi čistením stelesňovala piktogram a vykonávala jeho „prácu“. Politika zviditeľnovania znevýhodnených skupín a ich práv tu nachádza svoju dokonalú karikatúru. V rokoch 1979-80 si americká umelkyňa Mierle Laderman Ukeles v rámci projektu Touch Sanitation Performance podala ruku s viac ako 8500 zamestnancami technických služieb mesta New York, aby upozornila na ich neviditeľnú prácu. Ale vystavenie zamestnankyne v Grand Palais je príkladom opačnej strany zviditeľňovania v zmysle dohľadu, exploatácie a straty zázemia.

Transformácia práce na spektákl či PR nástroj je trendom nielen v umeleckých inštitúciách. Akési nepísané pravidlo v reštauračných službách posledných rokov velí, že kuchár nemá byť skrytý v kuchyni, ale pripravovať jedlo priamo pred zákazníkmi. Automobilky Volkswagen v Drážďanoch  alebo BMW v Lipsku boli navrhnuté hviezdnymi architektmi ako čiastočne verejné priestory, prelínajúce sa s námestiami a zelenými plochami, do ktorých má verejnosť vhľad, takže počas poobednej prechádzky môžu okoloidúci priamo sledovať proces výroby. Ale na koho je táto transparentnosť orientovaná a čo naopak zneviditeľňuje?

Kuchári v nadizajnovaných interiéroch reštaurácií, operátori výroby s bielymi rukavičkami v presklených výrobných halách ako v galériách, povinne sa usmievajúca mladá žena v bielom medzi dámskymi a pánskymi toaletami, ale aj umelci tvoriaci pred zrakmi divákov, to sú stratégie, ktoré vytvárajú zdanie, že nie je čo skrývať. Smerujú na potenciálnych zákazníkov, ktorí získavajú zdanlivý prehľad o tom, ako produkt alebo služba vznikajú. Vytvára sa tým dojem, že sme sa posunuli od éry špinavých industriálnych hál na okrajoch miest a búriacej sa pracujúcej triedy k fáze hygienických štandardov, presvetlených čistých interiérov, lesklých povrchov a rezignovaných nastajlovaných post-pracovníkov. Performatívna zložka práce je tu rovnako dôležitá ako produkt, a aj rovnako kapitalizovateľná, presne podľa poučiek zážitkovej ekonómie. Zákazníci / klienti / diváci však nezískavajú prehľad o podmienkach práce, ale len momentálnu kontrolu nad zamestnancami. Fungujú ako nástroj ich disciplinácie a neplatená pracovná sila. Štruktúrne podmienky práce sú vytesnené na úkor momentálnej performancie. Divákom tak môže ľahko uniknúť, že kuchári sa menia častejšie ako týždenné menu, výstavné automobilky sú napojené na sieť subdodávateľských firiem na okraji, ktoré okrem ilegálnych zamestnancov zneviditeľnujú aj otrocké praktiky pracovných agentúr. A tak ďalej, bohužiaľ.

Ak teda určitú dobu menilo umenie opustené haly na ateliéry, galérie, kultúrne a rezidenčné centrá, v súčasnosti sa samotná industriálna výroba a sféra služieb transformujú na istý typ výstavného a performatívneho priestoru. Prechod ku kultúrnym priemyslom nenastáva len zo strany kultúry, ale aj priemyslu. Toto zneistenie hraníc má však aj ďalší následok, ktorý spôsobuje, že v umení sa objavujú témy stereotypne pripisované „pracujúcej triede“.  Umenie je tak stiahnuté z piedestálu nadzemského poslania do sféry práce, každodenných vyjednávaní a transakcií.

Výstava Art Is Work kurátorského kolektívu Apart v bratislavskej Krokus galérii uvažuje o umení a kultúre práve z tejto perspektívy. Kurátori to nedefinujú priamo, ale výstava vznikla ako dozvuk búrlivej diskusie počas udeľovania Ceny Oskara Čepana 2017. Apart kolektív, jedni z finalistov Ceny, rozpracúvajú v aktuálnej výstave tému, ktorá sa stala kameňom úrazu. Majú priestor, aby jednotlivé argumenty rozviedli do detailov a citovali autorov, z ktorých vychádzajú. Výstava v niečom naozaj pripomína zhromažďovanie dôkazov. Jej hlavným médiom je text – jednak v katalógu, ktorý je plnohodnotnou súčasťou výstavy, nielen sprievodným materiálom, ale aj vo vystavených dielach.

Jedna línia výstavy by sa dala zhrnúť nenápadnou vetou z textu Liama Gillicka The Good of Work, v ktorej tvrdí, že umenie by malo vymeniť kritické zrkadlo za okno. Nereflektovať prekaritu a vykorisťovanie ako externé fenomény mimo umeleckého sveta, ale priznať, že sú jeho najinternejšou štruktúrnou súčasťou. Uznať, že slobodné povolania slúžia ako veľmi pohodlná zámienka pre seba-exploatáciu. V tejto línii výstavy možno nájsť niekoľko manifestov: W.A.G.E. Womanifesto (2008), Výzvu proti nulové mzdě (2011), Kodex feministické umělecké instituce (2017), ktoré ponúkajú konkrétne nástroje, ako prácu v umení urobiť znesiteľnejšou pre všetkých jej aktérov: Namiesto súťaživosti a kariérneho darvinizmu presadzovať rešpektovanie slabosti a neistoty, rozšíriť chápanie umeleckej produkcie z umelca a predstaviteľov inštitúcií na všetkých, ktorí umenie udržiavajú v prevádzke: technikov, upratovačov, barmanov. Fungovanie inštitúcií prispôsobiť potrebám rodín, a to v pozícii návštevníkov i zamestnancov. Dbať rovnako na produkciu dôvery a vzťahov na pracovisku, ako na výsledné diela. Nezneužívať prácu zadarmo. Vo videu s názvom Nylon Relations (2017) Jany Kapelovej čítajú anonymné performerky fiktívny dialóg, ktorý vychádza z prepisu rozhovorov so slovenskými kurátorkami a umelkyňami a je presným opakom ideálu manifestov. V surovej podobe zachytáva fragmenty ich pracovných skúseností: neistotu, zúfalo nízke finančné ohodnotenie, netransparentné praktiky zamestnávateľov. V tomto rozpoložení je sebairónia poslednou možnou bariérou pred seba-viktimizáciou, aj keď nakoniec je možno len jej iným vyjadrením.

Video Nylon Relations je rytmizované s dielom Sleepers´ Manifesto (2014) Barbory Kleinhamplovej a Terezy Stejskalovej – na protiľahlých stenách galérie sa ich projekcie striedajú. Sleepers´ Manifesto rozohráva tému seba-vykorisťovania na úrovni tela a aj s presahom za hranice umenia. Venuje sa tomu, ako nám neustály tlak na maximálnu možnú produktivitu, efektivitu a nepretržité sebazdokonaľovanie nedá spať. Spánok sa zdá byť jedným z posledných útočísk pred expanziou trhu, ale bez podpory chemického a farmaceutického priemyslu je čoraz ťažšie dostupným stavom. Bez možnosti regenerácie sú zamestnanci rýchlo opotrebovanými a nahraditeľnými súčiastkami v kolobehu produkcie a spotreby, a to bez ohľadu na to, že je v ére post-fordizmu neustále zdôrazňovaná ich jedinečnosť, kreativita a osobný prínos. Naopak, prelínanie práce a súkromia, osobnosti a profesie robí opotrebovanie ešte o niečo boľavejším, keďže mu umožňuje expandovať z telesných „mechanických“ porúch do psychiky človeka. Termíny seba-vykorisťovanie, seba-irónia, seba-viktimizácia sú mimoriadne rozkladné práve tým, že pomlčka oddeľujúca externé od interného sa z nich vytráca.

Uvažovanie o vzťahu medzi automatizáciou a ľudskou prácou tvorí druhú dôležitú líniu výstavy. Dielo All Periods in Capital (2007) Anetty Mony Chişa a Lucie Tkáčovej pozostáva z 22 591 ručne vyrábaných hlinených guličiek, ktoré sú vystavené v obyčajnej bielej igelitke. Každá z nich zodpovedá interpunkčnej bodke z prvého zväzku Kapitálu Karla Marxa, vydaného v roku 1976. Na autorstvo sa tu nazerá z perspektívy sériovej výroby: Umelkyne tvrdohlavo a trpezlivo realizujú činnosti, ktoré by pohodlne mohol vykonať stroj. Každá z tisícov guličiek je autorským dielom. Každá bodka z Kapitálu bola spočítaná autorkami, hoci rovnaké zadanie by zvládol softvér. Obsah ikonického diela bol zredukovaný na jeho mechanický kvantifikovateľný aspekt – interpunkčné znamienko - čím ale autorky poskytujú trefný komentár k Marxovým tézam o odcudzení práce v masovej produkcii. Aj ďalšie dielo rovnakej autorskej dvojice zastúpené na výstave s názvom Things in Our Hands (2014) tematizuje dotyk a remeselnosť. Autorky vytvorili otlačky rúk z roztavených eurových mincí. V sérii jednoduchých gest postláčali abstraktnú a špekulatívnu finančnú hodnotu, ale tiež auru umeleckého diela do materiálnej konkrétnosti a prirovnali ich k primitívnym paleo-nástrojom, ktoré okrem praktického využitia slúžili ako magické objekty.

Rituálne-performatívny aspekt práce sa s postupujúcou automatizáciou nevytráca, skôr naopak. Zamestnankyňa v Grand Palais stelesňovala piktogram a vykonávala jeho „prácu“. V čase dopravnej špičky pribudli v Paríži na prechody pre chodcov ľudia v reflexných vestách, ktorí riadili premávku spolu s funkčnými semaformi. Automobilka KIA pri Žiline by podľa “mimo-záznam vyjadrenia” manažmentu mohla automatizovať oveľa väčšiu časť výroby, ale ľudských operátorov si ponecháva kvôli úľavám na daniach. Z týchto príkladov sa zdá, že ľudia performujú abstraktnú prácu strojov tam, kde je žiaduce urobiť ju viditeľnejšou a zrozumiteľnejšou, alebo kde prináša antropocentrické benefity. Nekradneme strojom prácu, len performujeme jej nostalgickú variantu, to my sme jej piktogramy a avatary alebo znevýhodnená skupina, na ktorú putujú štátne dotácie. Pre umelcov a kreatívnych producentov inovácií to v čase neustále zdokonaľovaných deep-learningových systémov platí rovnako ako pre zamestnania založené na mechanických repetitívnych činnostiach. Kľúčová otázka možno znie, či dokážeme nájsť spoločný jazyk s aktérmi za hranicami umenia a hranicami  Homo sapiens,  aby sme dokázali čeliť nerovnostiam a vykorisťovaniu. Algoritmy nám pri tomto hľadaní podčiarknu preklepy a nezrozumiteľné slová, napríklad technooptimizmus.

Art is work / APART collective, Feministická (umělecká) instituce, Liam Gillick, Anetta Mona Chişa & Lucia Tkáčová, Jana Kapelová, Barbora Kleinhamplová, Bojana Kunst, Nulová mzda, Mohammad Salemy, Krisdy Shindler, Jiří Skála, Tereza Stejskalová, Pavel Sterec, Raša Todosijević, Anton Vidokle, Working Artists and the Greater Economy (W.A.G.E.) / kurátori výstavy: APART collective / Krokus / Bratislava / Trvanie výstavy: 12. 2. 2018 – 29. 3. 2018