Artalk – Benátske bienále 2026: Fascinácia spektáklom

30. 10. 2026Maja ŠtefančíkováRecenze

Na aktuálnom Benátskom bienále predstavuje Florentina Holzinger v rakúskom pavilóne svoj projekt, v ktorom sa rozostruje, hranica medzi technologickým procesom a divadelnou fikciou, medzi skutočnosťou a inscenáciou.

Nahota, krv, telesné tekutiny či fyzické riziko už dávno patria k dejinám performancie. Rakúska choreografka Florentina Holzinger ich však dokáže komponovať do predstavení, ktoré stále vyvolávajú intenzívne reakcie. Vo svojej tvorbe spája tanec, divadlo, cirkus, feministický body art aj populárnu kultúru. V rakúskom pavilóne na 61. Benátskom bienále, Holzinger, známa radikálnou prácou s telom a fyzickým rizikom, predstavila projekt Seaworld Venice, v rámci ktorého vytvorila rozsiahlu performatívnu produkciu, v ktorej sa telesný výkon stáva súčasťou každodennej profesionálne organizovanej prevádzky. Choreografia neorganizuje len pohyb tiel, ale aj prácu performeriek, technológie, cirkuláciu vody a pohyb návštevníctva.

SEAWORLD VENICE, 2026 © Nicole Marianna Wytyczak

Rakúsky pavilón sa mení na vodný svet pripomínajúci zábavný park, kostol, laboratórium aj technologické zariadenie. Performerky jazdia na vodnom skútri, šplhajú sa na vysoký stožiar, potápajú sa do nádrže s filtrovanou odpadovou vodou či vlastným telom rozoznievajú monumentálny zvon. Cirkusová akrobacia sa tu stretáva s atrakciami rekreačného priemyslu a technologickými procesmi. Návštevníctvo môže prispieť močom, ktorý filtračný systém čistí a vracia do obehu. Holzinger do procesu vkladá aj údajnú poruchu: niekto sa mal do zariadenia vyprázdniť a systém sa pokazil. Chod pavilónu napriek tomu pokračuje. Hranica medzi technologickým procesom a divadelnou fikciou sa rozostruje.

Podobné narušenie pravidiel sa objavuje aj v správaní návštevníctva vo vnútri pavilónu, kde prebiehajú performancie. Napriek zákazu fotografovania niektorí nenápadne dokumentujú dianie s telefónom držaným nízko pri tele a zábery ďalej šíria. Kým porucha filtračného systému pôsobí ako súčasť inscenácie, porušovanie zákazu fotografovania vzniká spontánne. V oboch prípadoch sa narušenie stáva súčasťou diania. Diváctvo tak prispieva k jeho ďalšiemu šíreniu.

SEAWORLD VENICE, 2026 © Nicole Marianna Wytyczak

Prelínanie skutočnosti a inscenácie patrí k charakteristickým postupom Holzinger. Vnímala som ho už pri predstavení A Year without Summer (2025), ktoré sa zaoberá klimatickou katastrofou, technologickými predstavami o prežití a limitmi ľudského tela. Pri vstupe do divadla prijímame konvenciu, že sledujeme inscenované dianie. Holzinger však túto istotu narúša. Fyzická virtuozita sa stretáva s groteskným humorom, zraniteľnosťou a precízne pripravenými trikmi. Diváctvo často nevie, či sleduje ilúziu alebo reálne riziko, či sa situácia vymkla kontrole. Práve toto napätie považujem za jednu z najsilnejších stránok jej tvorby. Vo výstavnom pavilóne, kde sa umelecká akcia prelína s každodenným fungovaním priestoru, sa hranica medzi realitou a fikciou ešte viac komplikuje.

V Seaworld Venice dochádza aj k ďalšiemu posunu. Kým v divadle je aj ten najextrémnejší telesný výkon súčasťou časovo ohraničeného predstavenia, vo výstavnom priestore sa rozkladá do každodenného režimu. Performerky sa počas sedemhodinového programu striedajú vo fyzicky náročných úlohách. Videla som ich pri akrobatických výkonoch aj pri fajčení cigariet či lakovaní nechtov. Aj tieto všedné činnosti sa pred očami návštevníkov stávajú súčasťou predstavenia. Performerky zostávajú vystavené diváckemu pohľadu a hranica medzi výkonom a odpočinkom sa rozostruje. Monumentálny zvon každú hodinu odmeriava čas. Pavilón sa však občas zatvorí a performerky odchádzajú vystupovať inde. Aj tieto prerušenia odhaľujú organizačnú logiku projektu. Na zozname performeriek pribúdali nové mená, iné boli prečiarknuté a prepísané fixkou. Niekoľkomesačný projekt si vyžaduje disciplínu, koordináciu a striedanie účinkujúcich. Radikálny telesný výkon sa tu stáva každodennou prácou.

SEAWORLD VENICE, 2026 © Nicole Marianna Wytyczak

Holzinger pracuje s postupmi pripomínajúcimi body art 60. a 70. rokov, viedenský akcionizmus či fyzické divadlo katalánskeho súboru La Fura dels Baus. Telesné riziko, akrobaciu a technológie prepája s feministickou tradíciou práce s telom. V benátskom pavilóne som videla predovšetkým atleticky trénované performerky, ktorých nahé telá sú takmer neustále vystavené diváckemu pohľadu. Holzinger pritom pracuje s napätím medzi telesnou autonómiou a objektivizáciou. Performerky nie sú pasívnymi objektmi pozorovania: ovládajú technicky náročné disciplíny, podstupujú fyzické riziko a aktívne utvárajú dianie. Ich telá však zároveň zostávajú exponované ako atrakcie. Voyeuristický pohľad sa tu stáva súčasťou choreografie, ktorá ho využíva a zároveň zviditeľňuje. Feministická perspektíva Holzinger tak spočíva aj v schopnosti udržať tieto protichodné polohy súčasne, bez ich jednoduchého rozuzlenia.

Do Seaworld Venice vstupujú aj ekologické témy, a to prostredníctvom cirkulácie vody, spracovania odpadu a technologických procesov. Filtračný systém premieňa telesný odpad na súčasť uzavretého obehu, zatiaľ čo vodný skúter, technológie a fyzicky náročné atrakcie vytvárajú ďalšiu produkciu a spotrebu. Pavilón tak funguje ako zmenšený model sveta, v ktorom sa odpad spracúva, zdroje cirkulujú a produkcia pokračuje. Holzinger tieto mechanizmy premieňa na atrakciu, ktorej vizuálna pôsobivosť a technická náročnosť diváctvo fascinujú.

SEAWORLD VENICE, 2026 © Celestia Studio, s dovolením Thaddaeus Ropac gallery

Seaworld Venice posúva otázku radikality performancie od prekračovania telesných hraníc k organizácii práce, času a technológií. V pavilóne som prijala hru, ktorú mi Holzinger ponúkla. Až po odchode, keď fascinácia opadla, začali vystupovať jednotlivé vrstvy jeho fungovania. Svet neustálej produkcie, spotreby a cirkulácie, ktorý Holzinger inscenuje, som pred chvíľou sama pozorovala s pôžitkom.

Pred rakúskym pavilónom na 61. Benátskom bienále sa tvorili dlhé rady čakajúcich na Seaworld Venice Florentiny Holzinger. Počas otvorenia však pozornosť priťahovali aj udalosti mimo oficiálneho umeleckého programu – protesty na podporu Palestíny a proti účasti Izraela či akcia Pussy Riot a FEMEN pred ruským pavilónom. Performatívne gestá tak vstupovali do priestoru bienále nielen ako umelecké diela, ale aj ako politické intervencie.

Foto: Helena Manhartsberger, Nicole Marianna Wytyczak

Maja Štefančíková | Vizuálna umelkyňa, performerka a publicistka, ktorá sa vo svojom uvažovaní aj tvorbe sústreďuje na performativitu, telesnosť a jemné posuny významov.