Benátské bienále 2026: Jansa + Selmeci Kocka Jusko + Sit

Páči sa nám československá identita, pôsobí to fiktívne

Video v expozici mluví o selhání (nebo „nevýhře“?), což je, zdá se mi, na takto prominentním místě odvážné a tvoří to skvělé napětí, proti tomu mi ale přišla instalace v hloubce nory (tedy „hudební nástroje“) vlastně hodně jistá, sebevědomá a nekompromisní. Jak jste přemýšleli o tomhle spojení? 

Peter Sit: Od začiatku som premýšľal nad tým, ako by mal pavilón fungovať ako celok. Už v prvých fázach projektu sme mali premyslenú architektúru celého pavilónu, ktorá je pre mňa dôležitou súčasťou diel a zároveň pomáha vytvárať ich atmosféru a spôsob, akým ich čítame. Preto by som jednotlivé časti nevnímal úplne oddelene. Film, objekty aj samotná architektúra sú súčasťou jedného celku a navzájom sa ovplyvňujú.
Pri množstve divákov, ktorí pavilónom prejdú, môže každý z nich zažiť tento celok úplne inak. Pre niekoho môže byť výraznejší film a jeho téma zlyhania, pre iného objekty v hĺbke nory a pre ďalšieho samotná architektúra a priestor. Práve toto napätie medzi rôznymi spôsobmi čítania pavilónu bolo pre mňa od začiatku dôležité. Nemyslím si preto, že by tieto dve polohy museli byť nevyhnutne v rozpore, skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa môžu navzájom spochybňovať a dopĺňať.

Jakub Jansa: Je to spíše o selhání reprezentovat to, co se od vás očekává. Krtek jako bezpečný symbol, od kterého se neočekává nic kritického, nakonec ve své performanci selhává. Celek tak předkládá kritický obraz toho, že ani tato postava nakonec nedokáže naplnit svůj úkol. Je to také hlavně o únosu fantazie do rukou měkké moci.

Alex Selmeci: Z nášho pohľadu sme to nevnímali takto oddelene. Zámerne sme sa vyhýbali akejkoľvek veľkoleposti, ktorá sa v prípade bienále vlastne často očakáva a snažili sme sa komunikovať nie len prostredníctvom objektov, ale aj dramaturgiou celého priestoru. Od začiatku sme to vnímali ako spoločný projekt a prišlo nám, že aj vďaka priamočiarosti videa si my môžeme dovoliť väčšiu jemnosť alebo nenápadnosť.

Tomáš Kocka Jusko: Takmer vždy pracujeme s pomerne komplikovanou dekonštrukciou motívov, ktoré si vyberieme. Snažíme sa ale vždy zanechať určité vodítka pre diváctvo, aby vedeli objekt identifikovať. Čo môže vytvoriť pocit „istoty“ v inštalácii je možno formálne spracovanie materiálu, aby sme navodili pocit hudobného nástroja: Lesklé drevené alebo kovové povrchy a dotiahnutý drobný detail, napríklad práca so strunami. V inštalácii pracujeme s odloženými nástrojmi, čakajúcimi na aktivaciu, ktoré ale v čase hrania majú vlastný typ dynamiky. V princípe ide o úder o zem, ktorý sme sa snažili v každom objekte tlmiť. Tyče sa rozkladajú na polygony a vertikálne štruktúry sa roztekajú smerom k zemi, sú pevne až prehnane ukotvené k podlahe.

Překvapilo mě, jak jste zapojili postavičku Krtečka, že jste ho možná nevytěžili víc v té rozpornosti úvah o tom, co máme jako Češi a Slováci společné, co vyvážíme jako artikl. Je to myslím ideální produkt: potenciálně velmi queer, více než lidská postavička, oblíbená dětmi ale stejně tak dospělými, navíc ani nemluví, tedy je doslova nadnárodní. Kdo je ten Krtek, pan K. / Mr. M.? 

JJ: Naopak, mám pocit, že jsme ho využili přesně jak říkáš! Jen ten výchozí bod prošel uměleckou transformací. Má novou estetiku, nový příběh: je to Krteček z parallel universe. Není to čistý Miler ani Kafka, ale spíš Krteček říznutý Birdmanem (odkaz na film od režiséra Iñárritu). Ta postava zastupuje naši zkušenost z cesty k tomuto uměleckému úkolu – úkolu reprezentovat. Jednou je zpracovaná filmově - narativně, jako určitá terapie alter egem. A podruhé sochařsky, abstraktně a symbolicky, jako relikvie dysfunkčních nástrojů, skrze které tato postava komunikuje. Je to někdo, kdo dostane úkol, který neočekával, a musí se s ním vyrovnat. Ptá se po svědomí, osobní oběti a také po tom, zda je ticho selháním, nebo naopak odvážným nesouhlasným gestem. 

TKJ: Súhlasím s Jakubom, mám pocit, že sme postavu krtečka využili dostatočne a jedným dychom musím povedať, že formálne nie je jednoduché Krtečka vyťažiť. V istých fázach to bolo kráčanie po tenkom ľade, čo sa týka autorských práv. Umelecká transformácia bol, myslím, vhodný krok. Vo fyzickej časti výstavy nám tam s Alex silno zarezonovala referencia na Kafkovho krtka z poviedky Doupě. Často sme premýšľali o inštalácii bez zobrazenia tejto entity, rovnako ako Kafka presne nepomenúvava svoju postavu. Je to pre nás stav, kedy sa môže s týmto obyvateľom doupetě stotožniť ktorýkoľvek návštevník. 

A na co jste přišli: je mlčení víc kolaborací nebo projevem strachu? Předpokládám, že záleží na kontextu, ale ten je v benátském projektu spíš neurčitý, nebo se pletu? Kam se vlamoval ten „trojský kůň”, které zmiňujete v jiných rozhovorech? 

PS: Mlčanie nemusí znamenať len absenciu hlasu alebo neschopnosť prehovoriť. Môže byť aj vedomým postojom, formou konania. Krtek nikdy nehovorí, a predsa mu celé generácie rozumeli prostredníctvom gest, empatie a emócií. Práve túto schopnosť komunikovať bez slov sme chceli zachovať a zároveň sa pýtať, čo dnes znamená mlčať.

Mlčanie nám môže byť nanútené, ale môžeme si ho aj zvoliť ako spôsob, ako odmietnuť pravidlá komunikácie, ktoré nám niekto diktuje. V projekte vytvára priestor na počúvanie, predstavivosť a rôzne interpretácie. Nechceli sme formulovať jednoznačné politické posolstvo ani návštevníkom ponúknuť hotové odpovede. Skôr nás zaujíma, čo sa stane, keď sa vzdáme potreby všetko pomenovať a vysvetliť a dovolíme si zostať v neistote.

Zároveň sa dotýkame otázky reprezentácie: čo znamená zastupovať určitú skupinu, komunitu alebo krajinu? Kto dostáva právo hovoriť a koho hlas zostáva nevypočutý? Často sa od niekoho očakáva, že bude reprezentovať ostatných, no len zriedka má možnosť hovoriť sám za seba. Práve v tomto rozpore sa podľa nás otvára aj politický rozmer mlčania.

JJ: To práce nechává na diváctvu, aby se samo rozhodlo. My jsme své mlčení prolomili jak v proslovu na vernisáži, tak při interpretaci projektu v rozhovorech. Promluvili jsme ale také prostřednictvím všeho, co jsme v souvislosti s otevřením pavilonu podnikali, například podporou Pussy Riot nebo uzavřením pavilonu v solidaritě s Palestinou.

Vnímáte expozici jako českou a slovenskou, nebo je tohle dělení a celé národní řazení pro vás jen vnější strukturou, kterou je třeba naplnit? 

JJ: Já ji vnímám jako koherentní výstavu: s Alex a Tomášem jsem chtěl spolupracovat, protože mám rád jejich práci a obdivuju je jako umělce. Ne proto, že je vnímám jako Slováky. Myslím, že jediná platná strategie, která to na začátku rozsekla, byla udělat funkční výstavu, v níž se jednotlivé přístupy doplňují nebo spolu vedou dialog.

Z mého popisu je asi jasné, že to bylo dost intuitivní, ale řekněme si narovinu, že úkol „sestavit česko-slovenský tým“ reprezentující dvě země, které se ocitají v klimatu dominující konzervativní politiky, je natolik odrazující, že jediné, co zbývá, je položit si otázku: S kým bych vlastně chtěl udělat výstavu, bez ohledu na to, kde to bude a při jaké příležitosti? To co říkám, zní paradoxně, protože „reprezentace“ je přece ústřední téma. Ale více než jako českou, slovenskou nebo česko-slovenskou to vnímám jako výstavu Alex, Tomáše, Petera a Jakuba.

TKJ: Myslím, že expozíciu všetci vnímame ako československú, každý vlastným spôsobom. Páči sa mi predstava na seba preberať československú identitu. Pôsobí to fiktívne a Peter v rámci projektu o tejto fiktívnosti už hovoril. Je to ďalšia vrstva spochybnenia formátu, akým je bienále, reprezentovať neexistujúcu krajinu. V reálnom živote to napríklad pre nás s Alex ale nie je fikcia. Aj ako deti narodené po roku 1992 stále máme základy tejto identity skrz zdieľanie spoločného priestoru, kultúru alebo príbuzných. Posledných 7 rokov sme si túto identitu budovali skrz život a štúdium v Prahe, skrz jazyk. Po realizácii bienále a s určitým „vstupom na scénu“ (v Čechách) sme znova pocítili priepasť medzi Slovenskom a Českom a bienále nás akosi pomyselne znova zarámovalo ako slovenských autorov, po boku toho Českého.

AS: Myslím, že to, o čom výstava hovorí, sa dá do veľkej miery považovať za našu spoločnú skúsenosť. Delenie na to čo je české a slovenské sa ale tak nejak vkradlo do nášho osobného života a popravde za celú dobu, čo žijeme v Čechách, sa teraz cítim najviac ako cudzinka.

PS: Väčšinou mám problém identifikovať sa s niečím národným, ale povedať, že výstava je československá, mi naopak vôbec nerobí problém. Možno práve preto, že, ako hovorí Tomáš, je to akoby sme vystavovali v pavilóne fiktívnej krajiny. Náš pavilón má stále na sebe nápis „Cecoslovacchia“, teda taliansku verziu názvu krajiny, ktorá už neexistuje. V niečom je to oslobodzujúce a zároveň je to pre mňa pekná metafora spolupráce, ktorá by nemusela byť definovaná súčasnými hranicami.

Momentálne žijem vo Viedni a o pavilóne som sa od začiatku veľa rozprával s ľuďmi, ktorí žijú v zahraničí. Pre mnohých z nich bolo fascinujúce práve to, že pavilón stále nesie názov krajiny, ktorá už neexistuje, že jej rozdelenie nebolo násilné a že dokonca dodnes ten istý pavilón obe krajiny zdieľajú.

Myslím, že tento aspekt dobre funguje aj v rámci celého projektu. Československo tu pre mňa nie je ani tak národnou identitou, ktorú by sme mali reprezentovať, ale skôr určitým priestorom medzi minulosťou a súčasnosťou, ktorý nám umožňuje premýšľať o spolupráci aj mimo súčasných hraníc.

Jak vlastně probíhala koordinace české a slovenské strany? Váhali jste třeba nad přihláškou s vědomím, že slovenskou účast zajišťovala SNG s vedením, proti němuž protestuje skoro celá slovenská scéna současného umění? 

TKJ: Po tom, ako nás Jakub oslovil po vyhlásení súťaže, sme s Alex strávili 2 mesiace uvažovanim nad tým, či je vôbec v poriadku sa zúčastniť. Samozrejme nad tým uvažoval aj Jakub, ale pre nás to bola citlivejšia téma, nakoľko sme v tej dobe denne sledovali, čo sa deje napríklad v FPU. Váhali sme do poslednej chvíle. Rozhodli sme sa ale, že kým to je možné, nechceme jednoducho uvoľniť priestor.

AS: Prakticky to prebiehalo tak, že produkčne celý projekt zaisťovala NGP. To, že išlo o sté výročie pavilónu a že dohoda o spoločnej prezentácii sa oficiálne schválila ešte za bývalého vedenia, nám vlastne do určitej miery otvorilo možnosť ako pracovať na projekte pre bienále bez (aktuálne neslobodnej) SNG.

So SNG sme priamo vlastne komunikovali iba raz, a to pri ich pokuse cenzúrovať anotáciu k projektu. To sa zároveň udialo v čase, keď už Šimkovičová pravdepodobne chodila radiť Klempířovi, ako čo najrýchlejšie rozložiť verejnoprávne médiá. Takže pomyselná podpora českého ministerstva, ktorú sme si predstavovali pri podávaní prihlášky, bola už tiež neaktuálna. 

JJ: Jsem reálně traumatizovanej, bylo to duševní peklo od začátku do konce. 

PS: Nad tým, či sa vôbec zapojiť, sme veľmi váhali. Dôležité pre nás bolo, že celá prezentácia bola organizovaná zo strany NGP a že v čase prihlasovania bola ohlásená nestranná odborná komisia, ktorá výber projektu posudzovala. 

Zároveň sme si hovorili, že tento priestor, ktorý v tom momente vznikol, o dva roky už vôbec nemusí existovať. Nevedeli sme, ako sa situácia nielen na Slovensku, ale aj v Česku bude ďalej vyvíjať. Celá situácia samozrejme ovplyvňovala naše uvažovanie o projekte aj o tom, čo vlastne znamená reprezentovať obe krajiny v jednom pavilóne.

Jaké problémy tam vznikly – naznačujete pokus o zásah do obsahu ze strany jedné z institucí, zmiňujete politické tlaky „ze všech stran“…

AS: V období asi 3 mesiace pred inštaláciou sme s SNG absolvovali jedno stretnutie s veľmi nepríjemnou až zastrašujúcou atmosférou. Náš projekt bol už v pokročilej fáze a nám všetkým na ňom záležalo, ale zároveň by sme v ňom nechceli pokračovať, pokiaľ by niekto reálne chcel meniť jeho obsah. V prípade, že by sme sa rozhodli najprv vymedziť len voči slovenskej strane, nevedeli sme, ako bude reagovať české ministerstvo kultúry. Bolo to hrozne vyčerpávajúce, pretože sme sa potrebovali sústrediť na dokončenie diel, ale celý zvyšný čas sme fungovali v neistote, či sa bude tlak na nás zvyšovať alebo či sa projekt zo dňa na deň nezruší. 

PS: Ak sedíš na stretnutí, kde ti niekto hovorí: „Čo si myslíš, ako to tu vyzeralo pred rokom 1989? Na toto si musíš zvyknúť,“ si úplne v šoku a najprv ani nevieš, či sa to naozaj deje. Keď však potom aj druhá inštitúcia, od ktorej očakávaš podporu, takúto situáciu relativizuje, začneš premýšľať nad tým, čo od nej vlastne môžeš očakávať. Mám byť vďačný za to, že sme vôbec mohli tento projekt realizovať? A má táto vďačnosť znamenať, že si musím dávať pozor na to, ako kriticky sa voči týmto inštitúciám vyjadrujem? Myslím si, že práve v takýchto situáciách sa ukazuje, aké dôležité je, aby verejné kultúrne inštitúcie dokázali obhájiť svoju autonómiu a slobodu umeleckej tvorby, a to aj vtedy, keď sa ocitnú pod politickým tlakom.

JJ: Souhlasím s tím, co říkají Alex, Tomáš a Peter. Naše výhoda spočívala v tom, že jsme v těch situacích byli společně. Kdybych v nich byl sám, už bych si připadal jako blázen.

Jednu rovinu tvoří zmíněný politický kontext, který vychází z aktuálních konzervativních pozic. Je tu ale také dlouhodobé klima, které těmito institucemi prostupuje. Mnohé z našich zkušeností, které jsme sdíleli s umělectvem z předchozích ročníků bienále, nepůsobily jako nic nového. Je zjevné, že jde o systémový problém, který v první řadě dopadá na zaměstnance těchto institucí. Ti pak pod tlakem přenášejí svou frustraci na samotné umělectvo.

Teď samozřejmě není doba, která by přála jejich rekonstrukci. Je to ale téma, které přetrvává a které celá umělecká obec vnímá kriticky.

Vždycky se hodně diskutují peníze. Jak jste dělali finanční rozvahu projektu? Předloni NGP financovala projekt Evy Koťátkové a Hany Janečkové s pomocí Národního plánu obnovy, letos na pomoc nakonec musela přijít JT banka, Nadace PPF Art a částečně i Kodl Contemporary. Jak ta jednání probíhala?  

TKJ: Do finančnej rozvahy projektu z našej strany nešlo moc zasahovať. Financovanie od JT banky tvorilo asi tretinu celkového rozpočtu a počítalo sa s ním už v dobe vyhlásenia súťaže. Takže nám vlastne ostávalo túto skutočnosť prijať alebo na projekte ďalej nepracovať. Vďaka sponzorom a spoločnej prezentácii oboch krajín bolo financovanie tohto ročníku historicky najvyššie, za čo môžeme byť vďační aj s ohľadom na okolnosti. Pri detailnejšom pohľade však stále čiastka vyhradená na realizáciu diela pôsobí zvláštne oproti celkovému rozpočtu – išlo o pomer zhruba 1:15.

JJ: Jak říká Tomáš, dělali jsme rozvahu v těch mezích, kde nás někdo nechal rozvažovat. 

Mohli jsme si rozhodnout jak si rozdělíme honorář, ten jsme rozdelili na čtyři rovné díly. S položkou „příspěvek na realizaci díla“ jsme nedokázali pohnout – chtěli jsme – ale nešlo to. Kdyby do výroby filmu nevstoupily další subjekty, tak by byl za hranou realizovatelnosti a nebo bych se musel zadlužit tak na deset let dopředu. NG měla od začátku nasmluvněnou JT banku, Nadace PPF a Kodl Contemporary podpořili výrobu filmu. 

Pomohli jste produkčně zajistit performativní protest Pussy Riot. Jak se to stalo a s čím jste do toho šli? 

PS: Nadya z Pussy Riot sa nám ozvala s tým, že podľa našich sociálnych sietí to vyzeralo, že by sme mohli byť allies. Potom sme sa prepojili cez Signal a začali sme spolu komunikovať o tom, čo by sa dalo urobiť.

Pre nás to vlastne ani nebola otázka, či do toho ísť. Veľmi sme nad tým nepremýšľali, všetkým nám to prišlo ako prirodzená povinnosť pomôcť tomu protestu. Vnímali sme to ako niečo, čo jednoducho treba urobiť.

JJ: Když jsem se dozvěděl, že se má otevřít ruský pavilon - ze začátku jsem to nebral moc vážně - přišlo mi to zcela nereálné. Ale čím víc to nabývalo na skutečnosti, tím intenzivnější byla naše diskuze, co se s tím dá dělat. Jeden večer přišel Peter s tím, že je v kontaktu s Nadyou. Byla to etuda jak ze špionážního filmu. Reproduktory, dýmovnice, kytary a masky jsme přenesli přes bránu a protestujícím sehnali akreditace. V té beznaději to pro nás byla jediná smysluplná akce jak jsme mohli aktivně zakročit proti ruskému pavilonu. 

Mělo to nějaké důsledky pro vás – ať už pozitivní nebo negativní? Všimla jsem si, že pověřená ředitelka NGP na vernisáži vašemu projevu solidarity netleskala…

AS: Pozitívnym dôsledkom bolo, že sme sa vyhli osobnému stretnutiu s ministerkou a ministrom kultúry, ktorý sa odmietli zúčastniť otvorenia z dôvodu „prílišného spolitizovania celého Bienále”! :) 

Myslím, že to prehĺbilo napätie medzi nami a inštitúciami a do určitej miery tak skomplikovalo našu ďalšiu prácu na projekte, ktorý formou tzv. Ozvien v NGP trvá asi až do augusta 2027. Média sa o podpore Pussy Riot vyjadrovali pozitívne, naopak o zatvorení pavilónu v solidarite s Palestínou (v spolupráci s iniciatívou ANGA) sa písalo veľmi málo. 

Poučila se některá z institucí z poskytování podpory? Minule si Eva Koťátková a Hana Janečková stěžovaly, že pomoc s ohledem na to, že jsou obě matky a mají malé děti, nebo organizační podpora docela zaostávaly. Jak to bylo letos? 

PS: So Slovenskou národnou galériou sme, našťastie, okrem jednej interakcie, ktorú spomíname vyššie, nemali žiadny ďalší kontakt, čo bolo v tejto situácii asi len dobre. Národní galerii Praha sme, naopak, vnímali ako svojho partnera.

V NGP som krátko pracoval v rokoch 2017–2018. Pamätám si ju ako prostredie, v ktorom medzi ľuďmi prebiehali rôzne mocenské boje, intrigy a vnútorné konflikty. V takom prostredí nechceš pracovať a ak v ňom zotrvávaš dlhší čas, nevyhnutne ťa to ovplyvní. Zároveň si myslím, že spôsob, akým inštitúcia funguje dovnútra, sa nevyhnutne prejavuje aj v tom, ako pristupuje k ľuďom, s ktorými spolupracuje. Ak sama nedokáže vytvárať zdravé pracovné prostredie založené na dôvere a vzájomnej podpore, ťažko môže takéto podmienky poskytovať navonok. Starostlivosť o spolupracovníkov sa totiž nezačína až pri konkrétnom projekte, ale vychádza z celkového nastavenia a kultúry inštitúcie.

Vernisážový týden letos v květnu byl pro vás určitě velmi hektický, plno protestů, akcí, ale i profesních smalltalků a networkování. Co jste si z toho odnesli nejvíc? Jinými slovy: jak pro vás funguje Benátské Bienále?

AS: Pre mňa bola najlepšia prvá polovica inštalácie, keď sme ešte mali čas stretávať sa s ďalšími vystavujúcimi a kurátormi a zdielať medzi sebou, v akých podmienkach výstavy vznikali. Potom to bol hlavne stres, nutnosť robiť veľa rýchlych rozhodnutí a nejak to celé ustáť až do konca preview. Trvalo mi potom ešte asi ďalší mesiac, kým som z toho zase začala mať aj radosť. 

JJ: Je to už pár měsíců nazpět, ale vlastně se mi v tom ohlédnutí vždy sevře žaludek, co jsem to vlastně zažil. Byl to naprosto šílený mix emocí, vyčerpání, adrenalinu. Byla v tom velká bojovnost. Jsem na nás hrdý, že jsme to nevzdali. Posílilo nás to lidsky i profesně. Otevírá nám to dveře do zahraničí a mnozí zahraniční profesionálové reagují na naši práci. Bienále navštíví téměř milion lidí a každý den mi někdo píše, že navštívil pavilon a že ho naše práce oslovila. Lidé nás označují na fotkách a je vidět, že je tam každý den plno a že návštěvníci tráví ve výstavě čas. To považuji za velký úspěch.

Navázali jsme přátelství s umělectvem z jiných pavilonů. Dodnes si píšeme, voláme a máme radost, když se někde potkáme. Myslím, že pro všechny zúčastněné je to nesmírně náročná zkušenost, a právě to, že ji společně zvládnou, je propojí na celý život.

Myslím si tedy, že bienále je stále silná značka a dokáže člověku změnit život. Zároveň bych ale jeho význam nepřeceňoval. Neznamená to, že příští rok každý z nás otevírá sólovou výstavu v MoMA, ale minimálně o nás někdo ví.

PS: Tá skúsenosť nás podľa mňa fakt zocelila, hlavne ľudsky. A podobne som to vnímal aj s ďalšími umelcami a kurátormi, ktorí boli v blízkosti nášho pavilónu alebo s ktorými sme sa stretávali v Giardini. Tá spoločná skúsenosť z Benátok nás všetkých svojím spôsobom veľmi spojila. Pre mňa to bolo nakoniec oveľa cennejšie ako samotný networking. S mnohými z týchto ľudí som v kontakte dodnes a zdieľame spolu často veľmi osobné veci zo života, oveľa viac než len pracovné záležitosti. Práve toto bolo pre mňa asi najdôležitejšie, čo som si z bienále odniesol.

Napriek všetkému, čo Benátske bienále predstavuje, a napriek tomu, akou komplikovanou inštitúciou je a aké problematické môže byť reprezentovať krajinu, pre mňa táto ľudská skúsenosť nakoniec prevážila. Samozrejme, som aj hrdý na to, čo sa nám podarilo, a mám veľkú radosť zo spätnej väzby, ktorú na projekt dostávame. Ale ak by som si mal z celého bienále odniesť jednu vec, bola by to práve táto skúsenosť spolupatričnosti.

Zajímalo mě, zda byste se třeba přihlásili znovu... Nebo jinak: Co byste poradili těm, kteří budou vystavovat v pavilonu za dva nebo čtyři roky? 

TKJ: Rozvahu. Neviem, nakoľko sa bude opakovať tohtoročná špecifická situácia spojenej česko-slovenskej prezentácie a politický tlak zo všetkých možných strán, ale určite je potrebné zvážiť, s kým budete spolupracovať, pretože s tými ľuďmi strávite minimálne dva roky života. Ja som rád, že sme túto intenzívnu skúsenosť prežili všetci spoločne, za čo som Alex, Petrovi a Jakubovi veľmi vďačný.

JJ: Radit je těžké. Obecně si myslím, že v česko-slovenském prostředí je málo příležitostí, kde získat zkušenosti s prací na tak velkém rozpočtu a s takovou mírou zodpovědnosti. Já měl štěstí, že jsem poslední roky pracoval na projektech architektury výstav, jako byla třeba stálá sbírka UPM, a zároveň získával další zkušenosti s filmovou produkcí. Alex s Tomášem zase vytvářeli velkoformátové sochy do veřejného prostoru. Myslím, že jsme byli akorát zkušení na to, abychom to zvládli.

Obecně bych budoucímu umělectvu přál lepší klima v institucích a to, aby je někdo bral vážně a s respektem.

PS: Ako vraví Tomáš, rozvahu, s kým budete spolupracovať. Budete sa navzájom potrebovať.

Silence of the Mole / Jakub Jansa, Selmeci Kocka Jusko / kurátor: Peter Sit, komisař za NGP: Michal Novotný / Český a slovenský pavilon / Benátky / Itálie / 9. 5.–22.11. 2026
Foto: Jan Kolský a Národní galerie Praha a Archiv vystavujících