Fotografický mixtape 

Umenie v nás otvára nečakané možnosti videnia obyčajných vecí. Výstava Wolfganga Tillmansa ukazuje, ako naše sociálne podmienky a skúsenosti ovplyvňujú vzťahy medzi nami a svetom, ktorý obývame a zároveň tvoríme, píše vo svojej recenzii Miroslava Urbanová.

Fotografický mixtape 

V nemčine existujú rôzne pomenovania pre zvuk. Das Geräusch, der Klang, der Schall, der Laut, der Ton, der Sound… Každé z nich sa používa v inom kontexte, s inou rezonanciou. Zvuk, ktorý figuruje v názve samostatnej výstavy nemeckého fotografa Wolfganga Tillmansa Schall ist flüssig (Zvuk je tekutý) vo viedenskom mumok-u (kurátor Matthias Michalka), označuje fyzikálny jav, vlnenie, ktoré indikuje zmenu energie v čase a priestore. Je zároveň názvom veľkoformátovej fotografie vegetácie pralesa, kde známy fotograf akoby zmrazil v čase a zábere nepochybne hlasný prúd kvapiek dažďa. Podobne ako Tillmansova tvorba, od fotografie cez elektronickú hudbu až po audiovizuálne diela, Schall ist flüssig prebúdza našu obrazotvornosť svojou fluidnosťou, multisenzorickou aktiváciou primárne vizuálneho, dvojdimenzionálneho média fotografie.

Množstvo a rozmanitosť zachyteného a v priestore premyslene skurátorovaného, fotografických sérií z rôznych období Tillmansovej tvorby, sa podpisujú na návštevníckej príťažlivosti výstavy, ktorá bola predĺžená na veľkorysých deväť mesiacov trvania. Zároveň ma ako recenzentku čiastočne ochromila niečím, čo sa v nemčine označuje pojmom Qual der Wahl, v tomto prípade príliš veľkým výberom možného fokusu, ktorý ma vrhá do bezmocnosti ako zakaždým, keď sa ocitnem v novom supermarkete (tie ale fotil iný nemecký blue-chip fotograf Andreas Gursky). 

Intuitívne sa prechádzam priestorom s ostatnými návštevníkmi/-čkami, od celku k detailom a naspäť. Beriem to ako súčasť svojej návštevníckej choreografie a zároveň márnu recenzentskú snahu o vyčerpanie nespočetných možností. Zmierujem sa s tým, že z výstavy si zapamätám iba fragmenty, a som zvedavá ktoré. Dúfam, že sa ani k týmto mojim fotkám z výstavy na preplnenom cloude nakoniec nedostanem. Na výstavu sa vraciam dvakrát. K Tillmansovej inštalácii sa dá totiž pristupovať pri každej návšteve inak, prvotne zaujímavé môže byť aj zdanlivo povrchné hľadanie kultových záberov či verejne známych osobností. Po tom, čo nájdem Patti Smith, Lady Gagu a Tillmansa, prestávam. Samotný Tillmans je ikonou, je to ten človek, čo dokáže nahrať na album experimentálnej elektronickej hudby svoju verziu El Condor Pasa a istým spôsobom to dáva absolútny zmysel.

Perfekcionistické a pritom vo svojej celistvosti ťažko uchopiteľné zoskupenia fotografií sú nielen akýmsi rozpoznateľným štýlom autora, ale aj odrazom jeho rozmýšľania (v)o fotografii. Tillmans vytvára rytmické vizuálne zoskupenia na všetkých dostupných plochách. Dnes už sa nám takáto voľná inštalácia môže zdať samozrejmá, no Tillmans jej dodáva viacero špecifických kvalít. Repetícia tu vystupuje ako jeden z chytľavých leitmotívov, ako basová linka v skladbe, no bez pocitu bezduchého opakovania. Podobne podprahovo príjemná je aj nespektakulárnosť jednotlivých fotografií a kompozícií. A hoci je na niektorých fotkách istým spôsobom citeľná odlišná doba ich vzniku, ako celok to stále funguje. Tillmans búra pri inštalácii hierarchiu nielen medzi fotografiami ako takými: žánrami, technicky či adjustáciou od zarámovaných veľkoformátových diel cez diela zavesené na klipy po albumové formáty prichytené na stenu obojstrannou páskou. Narúša ďalšiu minimálnu, no prítomnú hierarchiu v rámci galerijnej bielej kocky a využíva aj nepohľadové steny a obslužné časti ich strán. Isté konotácie však ostávajú. Séria s rozhovorom a s portrétmi diskriminovaných ugandských LGBTI ľudí ostala, nainštalovaná na úzkom páse protiľahlých stien prechodového oblúka, až príliš zbytočne doslovne na okraji.

Zhluky jednotlivých sérií či vlastnou logikou previazaných fotografií dokresľujú autorovo vzájomnými vzťahmi previazané univerzum, v ktorom sa stretávajú portréty konkrétnych ľudí z celého sveta, Tillmansova fascinácia astronómiou, zlepence architektúr, zábery z ľudskoprávnych protestov, legendárnych párty, redefinované zátišia, zachytenie rôznych materiálov, prírodných javov, detaily tiel či abstraktné kompozície experimentujúce s chemickými činidlami. Početné a rozmanité Tillmansove okruhy záujmu pripomínajú prelínajúce sa rozčerené kruhy na hladine, kde sa osobné mieša s politickým, každodennosť s celospoločensky relevantnými otázkami a kde aj detaily dokážu reflektovať na široko koncipované otázky. Nie je ťažké napojiť sa na jednotlivé zoskupenia na emocionálnej úrovni, istý akcent, tematický, formálny či technický, je schopný udať tón skupine, no neprehlušuje ostatné zábery. 

S Tillmansovou tvorbou som sa stretla prvýkrát na výstave Posthuman Complicities vo viedenskom xhibite (vtedajší výstavný priestor Akadémie výtvarných umení) v roku 2017, na ktorej boli vystavené jeho antibrexitové plagáty. Keďže Tillmans nemá tendenciu skĺznuť do irónie, sarkazmu či prvoplánového vtipu (aj keď sa to niekedy, ako v prípade jeho projektu Book for Architects, akoby ponúka), aj v prípade tejto série išlo skôr o pokojný apel na ľudí o vážnosti ich rozhodnutia. Hoci antibrexitové postery na aktuálnej výstave v mumok-u nefigurujú, pripomenuli mi tento zjednocujúci aspekt Tillmansovej tvorby, ktorý akcentuje vo viacerých rozhovoroch samotný autor výrokom o tom, že hľadá to, čo ľudí spája, a nie to, čo ich rozdeľuje. Nejde však o nejakú jednoduchú depolitizáciu jeho tvorby: Tillmans si aj v rámci iných svojich projektov uvedomuje, že, paradoxne, v zmysle latourovských predmetov záujmu (matters of concern), ľudí môže spájať záujem práve o to, na čo majú iný názor.

V mumok-u Tillmans akcentuje politikum viacerých fotografií textovou zložkou, ktorá poukazuje na relativitu nášho vnímania plynutia aj zdanlivo objektívneho historického času. Časť výstavného celku dopĺňajú áštvorky popísané komparatívnym meradlom časových odstupov od konkrétnych udalostí, ktorých ekvivalencia nás na prvý pohľad môže prekvapiť. Sú podľa mňa zároveň úzko prepojené s Tillmansovou zvedomenou pominuteľnosťou všetkého, spätou s jeho osobnou skúsenosťou s epidémiou HIV/AIDS. Do popredia tu vystupuje aj istý kronikársky charakter takejto inštalácie. Jej neuveriteľná precíznosť prevedenia sa podpísala aj pod spracovanie sprievodnej brožúry s vyčerpávajúcimi popismi jednotlivých diel. Vraciam sa k nej iba v momente, keď si chcem overiť dielo, ktoré dalo názov výstave. Nevadila by mi však ani tretia návšteva. Do 28. augusta 2022 je ešte času dosť.

Wolfgang Tillmans. Sound is Liquid / kurátor: Matthias Michalka / Museum moderner Kunst Stftung Ludwig Wien / 27. 11. 2021 – 28. 8. 2022

Foto: Georg Petermichl, © mumok / Wolfgang Tillmans