Zviazaná doba… v textile

Alexandra Kusá napísala a vydala v Slovenskej národnej galérii v roku 2019 obsiahlu 643-stranovú knihu s názvom Prerušená pieseň – výtvarné umenie v časoch Stalinskej kultúrnej praxe 1948 –1956. Udialo sa tak sedem rokov po rovnomennej výstave Prerušená pieseň (2012), ktorú samostatne kurátorsky pripravila v Slovenskej národnej galérii. Zatiaľ, čo táto výstava v roku 2012 pôsobila rozpačito a ešte dnes sa môžeme pýtať prečo, megagrafia jedného vydefinovaného obdobia stalinsko-gottwaldovského režimu podáva a definuje obdobie vlastne dvoch historických a názorových obratov. Rozšírená je o dobové dokumenty, stále uchovávané v archívoch Ministerstva vnútra. Kniha je dôležitým rezom neľahkej doby. Publikácia je pregnantne obsažná, preto ani táto recenzia nebude krátka, píše autorka textu Ivana Moncoľová.

Knižná publikácia Prerušená pieseň – Výtvarné umenie v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1948 – 1956, autorkou grafického dizajnu je P. Morháčová (foto archív SNG)

Zviazaná doba… v textile

Vyšla megagrafia o výtvarnom umení v časoch Stalinskej praxe na území Slovenska

Alexandra Kusá sa pustila do veľkej témy a je obdivuhodné, že sa venovala obdobiu, ktoré sa priamo neprepája s jej životom. Zaujatie týmto obdobím počas jej umenovednej praxe je zrejmé a ona to sama priznáva v úvode knihy s názvom Zamyslenie nad SORELOU (Socialistickým realizmom). Medzi jej prvé textové výstupy patrili prípadové štúdie ukotvené v danom období, napríklad „Mýtus socialistického realizmu verzus slovenský mýtus?“ v knižnej publikácii vydanej v roku 2006 Slovenský mýtus (k rovnomennej výstave v Slovenskej národnej galérii). Kusá v ňom rozoberá nástup mýtotvornej témy novej povojnovej socialistickej spoločnosti, reinkarnácie ikonografických schém národného hrdinu, ktorému pribudol partizánsky vzhľad a samopal. Zároveň podrobne popísala osudy troch výrazných medzivojnových osobností: Martina Benku, Miloša Alexandra Bazovského, Ľudovíta Fullu a ich prispôsobenie a neprispôsobenie (osvojenie/neosvojenie) sa výtvarným nárokom novej povojnovej socialistickej spoločnosti. Podrobne spomína ostrakizáciu M. A. Bazovského, on sa nevedel pretvarovať a ani uchopiť nároky socialisticko-realistických tém, a ako sa ukázalo, ani ich definície z politických špičiek neboli vôbec jednoznačné (prehlásenia typu „výtvarné umenie má byť aktívnym stvárňovateľom súčasného života“, „má slúžiť ako pomôcky pri prevýchove širokých más“, boli príliš abstraktné). Na príklade týchto autorov ukazuje kariérny postup, ale aj spoločenské škandalizovanie „neprispôsobivosti“. Hoci väčšina vtedajších výtvarníkov bola ľavicovo zmýšľajúca, ich vizuálne vyjadrenie bolo vnímané ako imperialistické/buržoázno-nacionalistické, teda nekoherentné s myšlienkovými zámermi komunistickej strany ako riadiaceho orgánu.

Ladislav Guderna: Žilinský rekord v kultúre, 1957, dobová karikatúra s textom už vám to po 999 ráz vravím Budatínsky zámok bude, výstavná miestnosť bude, i archív, Fulla bude spokojný, atď len vydržať, vydržať!!! (zbierka I. Moncoľovej)

…

…

Najväčším odrazovým mostíkom pre Alexandru Kusú bola jej doktorandská práca „Sorela – slovenský variant? Stratégie a podoby výtvarného umenia socialistického realizmu 1948 – 1956 na Slovensku“, obhájená v roku 2004 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Mnohé z rozvinutých myšlienok a kapitol v spomínaných textových výstupoch použila aj v súbornej, tu recenzovanej publikácii. Napísanie a publikovanie knihy je dobre saturované aj realizovanou digitalizáciou diel (v slovenských zbierkotvorných inštitúciách), ktoré sú častokrát, žiaľ, graficky spracované a vytlačené vo veľkosti poštových známok na okraji textovej časti – teda malé. V čitateľnej veľkosti sú zverejnené ešte raz na konci publikácie v abecednom poradí autora. Samozrejme, to súvisí s rôznorodou povahou reprodukovaného fotografického materiálu: reprodukcia diela, reprodukcia plagátu, fotografia z výstavy archívneho charakteru, fotografia z výstavy súčasnej povahy, reprodukcia osobného dokumentu umelca, reprodukcia frontispicu dobovej knihy, reprodukcia inštitucionálnych zástupcov dobovej tlače zo súkromného archívu, či z archívu tlačovej agentúry atď. Nechýba však ani niekoľkostranový prepis Referátu z valného zhromaždenia Sväzu čsl. výtvarných umelcov z 15. júla 1951, ktorý predniesol Ľudovít Kudlák, aby si aj dnešný čitateľ mohol reálne predstaviť vtedajší jazyk, ktorý formoval spoločenské nároky na jednotlivca. Nasledujú aj dokumenty z iných snemov, schôdzovaní, oficiálnych stretnutí výtvarníckych štruktúr, ktoré slúžia k popísaniu dobového kontextu, aby aj súčasný čitateľ, narodený po roku 2000 mohol odčítať nuansy toho, ako sa hľadala cesta k socialistickému realizmu. Samozrejme, knižná publikácia plne využíva otvorené a otvárajúce sa archívy nielen na poli reprodukovania umeleckého diela, ale aj dobových písomných materiálov.

Knižná publikácia Prerušená pieseň – Výtvarné umenie v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1948 – 1956, autorkou grafického dizajnu je P. Morháčová (foto archív SNG)

Ako písať o umení obdobia 1948 – 1956, ktoré je spoločensky vnímané ako neuralgické

Najväčšou skúškou je a bude, nájsť odpoveď na otázku, ako písať o spoločenskom období, ktorého umelci mali vizualizovať demagogickú ideológiu. O období, ktoré povojnovo sršalo optimizmom a zároveň dokázalo v spoločnosti zakoreniť strach (niežeby v medzivojnovom období neexistovala ostrá kritika, ale tu to dosiahlo silný moment buzerácie, s dopadom na existenciálnej úrovni – prípad Bazovský). Zároveň, ako písať o tom umení, ktoré prechádzalo z vizualizácie jazyka výtvarnej moderny do jazyka služby ideológie. Jedným z prvých módov náhľadov na toto obdobie po roku 1989 bola sféra potlačenia tohto obdobia z historickej pamäti, zároveň jeho zliatia do jednotne vnímaného toku štyridsiatich rokov socialistického zriadenia. Časovým parcelovaním tohto obdobia na základe politických zmien a vrátením sa k nemu formou historickej reflexie. Nakoniec spoločenský konsenzus poukázal na rozdielnosť jednotlivých časových období a najmä na vyvrátenie mýtov a bájok, ktoré vznikli zjednodušeným pohľadom na štyridsaťročný úsek dejín. Preto pisateľov, historikov umenia, ako aj historikov všeobecne, začali zaujímať parciálne témy na pozadí daného obdobia. Sumarizačné knihy a štúdie sú náročné na štúdium a boli náročné na vyhľadávanie materiálov. Preto naďabíme po roku 2000 skôr na tematické štúdie. Alexandra Kusá píše v úvode svojej publikácie, že sa kunsthistorici tejto téme doteraz nevenovali. Nie je to celkom pravda, v roku 2015 vyšla úplne (ako to už na Slovensku býva) nepovšimnutá kniha z pera historičky umenia Zory Rusinovej „Súdružka moja vlasť“, ktorá reflektuje vizuálnu kultúru obdobia stalinizmu na Slovensku (táto veta je v podtitule knihy). Kusej ako aj Rusinovej kniha je najlepšie, čo bolo k tejto téme sumarizačne na Slovensku vydané. Kusej kniha reflektuje najmä výtvarnú kultúru, do ktorej zahŕňa štátom podporovanú realizáciu sôch, malieb, ale aj presah do novinových karikatúr – tie boli médiom s veľkým spoločenským presahom (často siaha po českých autoroch ako Antonín Pelc, Adolf Hoffmeister – bolo z čoho čerpať, spracovala ich česká kunsthistória), niekedy po Štefanovi Bednárovi. Téma a vôbec vysvetlenie povahy karikatúr v období 1944 – 1947 a karikatúr 1948 – 1956 je bohatou a doteraz nereflektovanou témou. Stačilo by, ak by sa nanovo doplnili monografie autorov vydávané po roku 1989, ktoré systematicky odstrihávajú 50. roky, čo pripomína v publikácii aj samotná Alexandra Kusá.

Ladislav Guderna: Vlk, kozliatka a volby kedysi, 1954, dobová karikatúra (zbierka M. Ftáčnika)

Je zrejmé, že už nás opustila aj porevolučná doba po roku 1989, ktorá alebo v ktorej sa jednotlivci vymedzovali voči jednotlivcom minulého socialistického režimu za ich pôsobenie v rozhodovacích socialistických štruktúrach (ale možno sa mýlim).

Kusá volí neutrálny jazyk písania o ťažkej dobe, text je bohatý na odkazy pod čiarou. Samotné tematické štúdie nie sú dlhé, dobre sa čítajú (text redigoval po štylistickej stránke Alexander Balogh). V tomto smere môže kniha prepojením textu a obrazu ašpirovať na učebnicu aj pre maturitné ročníky gymnázií alebo mladých umelcov, ktorí sa chcú vrátiť k štúdiu doby a nielen preberať ikonografické schémy, chcú aj pochopiť kontext doby, nielen si vyberať, čo sa im hodí. V tomto je publikácia naozaj veľmi čitateľsky vľúdna. A ak sa zaoberáme otázkou načo a prečo, a ako má fungovať národná galerijná inštitúcia, tak práve pre toto určite ‒ spracovať problematiku názornou/ústretovou, ale príťažlivou formou.

Kusá na začiatku knihy vedome deklaruje ako pristupuje k písaniu knižnej publikácie s očakávaním nápravy interpretácie dejín poznačenej výkladom komunistickej mustry. Autorka zároveň absorbuje aj novšie interpretačné výskumy, vychádzajúce z pohľadu západnej spoločnosti, založenej na vplyvnom diele Hannah Arendtovej Pôvod totalitarizmu (The Origins of Totalitarianism) ako na dobrých a zlých. Táto dialektika vymedzenia samozrejme pretrváva u starších ročníkov – prepojených s osobnou skúsenosťou alebo skúsenosťou niekoho z rodiny. Novou antitézou je poňatie sovietskeho/ruského umenia obdobia stalinizmu od Borisa Groysa: Gesamkunstwerk Stalin (v nemčine, 1988).

Na druhej strane je nová generácia čitateľov, ktorá sa už rodí v globálnych podmienkach a v globalizovaných rodinách. Ich miesto narodenia môže byť územie Slovenska, ale ich pôvod je častokrát v iných kultúrach. Pre koho a ako teda inštrumentalizovať jazyk knihy. Kniha funguje v koexistencii jazyka, obrazu a dokumentu, a áno, robí ju to sebavedome zrozumiteľnou. (Aj napriek vonkajšiemu vizuálu, ktorý vedome narába so soc. estetikou obsiahlych kníh, viazaných v textile. Graficky publikáciu spracovala Pavlína Morháčová.) Vysvetľuje politikum na pozadí, ako aj preberanie doktríny socialistického realizmu – mechanizmy doby, systém umenovednej prevádzky tematických celoslovenských výstavných prehliadok, spájanie umeleckých osobností a robotníckej/ľudovej časti populácie a pod. Zároveň neodchádza úplne od osobného, na príklade už spomínaných umelcov: Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, Ľudovít Fulla, aktualizuje upozadených modernistov, prechádza k novým východiskám, opúšťa formalistické výklady umenia a popisuje súvislosti s otvorením prvej stálej expozície v Slovenskej národnej galérii v roku 1955.

V závere si kladie otázku, ako identifikovať diela socialistického realizmu a podľa akých kritérií ich posudzovať. Sama si na túto otázku neodpovie, pomáha si slovami historika umenia Karola Vaculíka (v tom čase bol zástupcom riaditeľa Slovenskej národnej galérie). Vstupujú do toho lokálne špecifiká a na autorov vtedy oceňovaných dobovou kritikou si dnes ani veľmi nespomenieme. Alebo vlastne spomenieme – Mária Medvecká sa začína objavovať v súkromných kutilsko-zberateľských akvizíciách ako spomienkový optimizmus. Ako obrázok, ktorým dávame páčik/palček hore, bez akéhokoľvek zamyslenia.

Knižná publikácia Prerušená pieseň – Výtvarné umenie v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1948 – 1956, autorkou grafického dizajnu je P. Morháčová (foto archív SNG)

Slovenská národná galéria cieľavedome a sebavedome prináša knižné projekty, ktoré sú výsledkom dlhoročného výskumu: téma historického obdobia, ale aj monografické projekty individuality/umelca. K ostatným a výborným, reflektujúcim 20. a 21. storočie podľa mňa sú Prerušená pieseň – Výtvarné umenie v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1948 – 1956, 2019 (Alexandra Kusá), monografia Stano Filko 1, 2018 (Lucia Gregorová Stach a Aurel Hrabušický), Vladimír Dedeček – Stávanie sa architektom, 2017 (spracovaná oralhistory autorkou Monikou Mitášovou) v úzkej nadväznosti na publikáciu Vladimír Dedeček – Interpretácie architektonického diela, 2017 (ed. Monika Mitášová).

Kusá, Alexandra: Prerušená pieseň – Výtvarné umenie v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1948 – 1956, Bratislava: Slovenská národná galéria, SBN 978-80-8059-218-9

Foto: archív SNG a Ivany Moncoľovej