Lorem ipsum dolor

Přejímat, tvořit a ničit

18. 11. 2026Lucia ZelenákováRecenze

V Pragovka Gallery je do poloviny prosince k vidění výstava Murmuring Matter ohledávající hmotu jako aktérstvo a rovnocenné partnerstvo v dialogu během umělecké tvorby. V této delší recenzi najdete také hlubší rozbor nového materialismu jako výchozí metody výstavy: co nás může naučit hmota, která nás obklopuje a umíme naslouchat jejímu mrmlání? 

Murmuring Matter, tak znie názov jednej z trojice (prepletených) výstav v Pragovka Gallery.  Načúvať tomuto jej mrmlaniu mi na úvod pomohli i uši scitlivené ešte pred príchodom na miesto. Pragovku som totiž od jej rekonštrukcie navštívila po prvýkrát a moje uši zvyknuté na čaro divokejšej, punkovej príjazdovky, ostali ohučané zvláštnou hmlou korporátnej estetiky. (Ale žarty bokom, rekonštrukcia sa podarila naozaj citlivo a pekne).

Vystavujúce umelkyne Magdalenu Šimurdovú a Radku Částkovú spájajú, ako čítam ďalej v anotácií, „stejná východiska v posthumanismu“ a ich metódy tvorby sú „v souladu s principy nového materialismu“. V recenzií na ich výstavu sa preto zamyslím nad tým, čo presne z tohto spojenia umenia a teórie vyplýva. Je niečím viac než fetišizáciou a komodifikáciou teórie, ornamentom prilepeným k umeleckým dielam? A ak áno, čo presne toto spojenie znamená; akým konkrétnym spôsobom sa prejavuje v umeleckých dielach? 

Autorkou, na ktorú umelkyne i kurátorka odkazujú, je Donna Haraway. Teda autorka, ktorá je jednou z „najvplyvnejších filozofiek v súčasnom umeleckom svete“, a tak ju, myslím, netreba nijako zvlášť predstavovať ani čitateľstvu tohto časopisu. Len upozorním na drobnú zvláštnosť, že za jedným z kľúčových termínov autorky – chthulucén – sa, ako sama uvádza, ukrýva vtip. Pojem mal totiž priniesť o čosi viac než ďalšiu akademickú a prenikavú verziu kritiky kapitalizmu či antropocénu. Pretože tieto kritiky, hoci sú nesmierne dôležité, nás často uväzňujú v pocite bezmocnosti, v stave zúfalého alebo rezignovaného vyčkávania. Model sveta a naratív, ktorý svojou terminológiou vytvárajú, nás totiž stavia pred obraz mohutného a nemenného systému. A jej pojem nás má upozorňovať na to, že stav, ktorý tieto kritiky pomenúvajú, má byť prekonaný, že moment, keď začneme meniť príbeh kapitalocénu, je ten, keď dokážeme „zůstanet u nesnází“, chytiť sa niektorých nitiek sveta-tvorby – a iné zničiť – a hlavne, konať.  (A vtip spočíva v tom, že možno sa raz stane i chthulucén príliš veľkým pomenovaním. – Aby nedošlo k nedorozumeniu, samotný koncept chhulucénu bol myslený úplne vážne, nie ako vtip.)

Bola to, aspoň myslím, práve táto jej záväzná hravosť, radosť z tvorenia špekulatívnych fabulácií, vôbec typická pre jej štýl písania a rozprávania, ktorá podporila jej širokospektrálny vplyv na umelecký svet. Aj pri zbežnom pohľade na fotografie diel, ktoré na nás vyskočia pri zadaní jej mena do vyhľadávača na stránkach výtvarných periodík, však zistíme, že sú to všetko diela nesmierne rôznorodé. Každý si z jej teórií totiž vyberá, čo potrebuje, nadviaže na niektoré nitky jej rozprávania vlastným obrazom. Čo si teda od nej vypožičiavajú umelkyne na výstave Murmuring Matter v Pragovke?  Je to najmä jej známa pracovná metóda SF (v českom knižnom preklade ako: science-fiction, spekulativní feminismus, splétaní forem, spekulativní fabulace, sdílená fakta, so far). Nech nezabiehame do detailov, pre účely tejto recenzie nám snáď postačí jeden z významov tejto skratky: je ním podobenstvo známej spoločenskej hry Preberanie povrázkov (en: String Figures, známa aj ako Cat’s cradle) – v ktorej sa prebratím povrázku z rúk jedného hráča vytvára nový obraz. V tomto význame má skratka SF znamenať ako i metódu ohľaduplného stopovania a mapovania nitiek tvorov, dejov, príbehov, vecí a udalostí, tak aj má ísť podľa Haraway o „skutečné přebíraní provázků“ a ich pretváranie v nové obrazy, je to „přejímaní, tvoření i ničení“, proces a prax. A umelkyne, ako sa uvádza v kurátorskom texte od Ivany Hrončekovej, túto pracovnú metódu SF prenášajú „do sveta anorganické přírody“.

Príkladom by mohli byť vystavené diela Material Blocks a inštalácia spájajúca časť Archival Traces so zvukovou stopou Soaking. Umelkyne v nich používajú prefabrikované tvárnice, teda objekty, ktoré vo svojom tvare nesú stopy minulých dejov – napríklad procesu extraktivizmu (ktorého sú praproduktom) alebo „stavební logiky,“ (z hľadiska ktorej sú výrazom „opakovatelnosti, modularity a kontroly“).  V spomenutej inštalácii umelkyne púšťajú nitky tejto stavebnej logiky a s pripletením zvukovej stopy Soaking, pre ktorú nemám iné pomenovanie než mrmlanie hmoty, zviditeľňujú geologické procesy, ktoré tejto stavebnej logike predchádzali. V diele Material Blocks zas prefabrikované tvárnice tvoria podlažie, na ktorom sú uložené kvádre z rôznych materiálov. Tieto kvádre majú na povrchu vytvorenú lineatúrnu textúru, pripomínajúcu zobrazenia geologických vrstiev. Dielo ako celok čítam v podobnom duchu ako predošlé; teda ako zviditeľnenie extraktivizmu pomocou názorného prevrátenia hierarchie medzi konštrukčnou logikou stavebnej činnosti a geologickými procesmi, ktorých súčasťou bola táto hmota predtým.

Práca s metódou SF sa však prejavuje aj v subtílnejšej rovine, v rovine spracovania sochárskeho materiálu. Umelkyne, ako uvádza kurátorka výstavy, pracujú s rôznorodými anorganickými materiálmi – cement, pemza, sklo, hliník, cín, sádra, liapor, piesok či uhlie – ktoré už sú istým uzlom minulých dejov (sedimentácií, chemických procesov, extrakcie a podobne). Tie následne v novej konfigurácií (novom prebraní povrázkov) opäť tuhnú, mineralizujú, drolia sa, schnú, roztekajú sa či mäknú. Výsledná podoba diela pritom „objektům není vnucována,“ ale je, ako píše ďalej  Hrončeková, výsledkom „vyjednávaní mezi materiály, fyzikálními sílami, technolgickými postupy a časem. Šeptající hmota si v interakci s prostředím sama určuje svoji formu.“  

V dielach tak napríklad uvidíme stuhnutý cín zakomponovaný do asambláže tak, aby sa zviditeľnil proces roztápania, ktorý mu predchádzal – a ktorého pamäť si, potiahnutím za niektoré povrázky umelkyňami, názorne nesie naďalej. V časti diel Archival Traces (2026) je to zas zviditeľnenie procesu stláčania, ohýbania a deformovania stvrdnutého kovového plátu, ktorý je pripevnený a vystavený na kamennej podložke. Útvary v dielach teda občas vyjadrujú práve takúto  historickú stopu udalostí (viac než čokoľvek iné). Materiál je uzlom v sieti minulých dejov, sedimentuje ich vo svojom tvare a umelkyne hmotu nechávajú v takto myslenej pravdivosti prehovoriť.

V čom sa teda takýto dôraz na pravdivosť v práci s materiálom líši od podobných výziev prítomných naprieč dejinami umenia? Napríklad od známych a ošúchaných Michelangelových myšlienok, že každý blok kameňa už má v sebe sochu dávno ukrytú, že sochár ju len vyslobodzuje z kameňa či mramoru? Myslím, že hoci v oboch koncepciách je materiálu priznávaný vlastný odpor a špecifická intencia, rozdiel spočíva v pochopení toho, akým spôsobom sa má výsledný tvar vzťahovať k veci ním označovanej. Ak to správne čítam, objekty umelkýň nemajú byť v prvom pláne zobrazením vonkajšieho sveta na základe podobnosti, teda byť znakom-ikonou, oknom do sveta (či jeho zrkadlením). Vzťah tvaru k veci ním označovanej má byť naopak dominantne kauzálny, teda dielo má byť skôr indexom. Rozdiel teda spočíva v tom, že v staršej koncepcii bol sochársky materiál (transparentným) médiom na vyjadrenie nadradeného symbolického systému a u umelkýň má sochárska hmota skôr vyjadrovať svoje faktické zapletenie so svetom.

Skúsme teda iný príklad z dejín, inú podobu vyžadovania „pravdivosti“ materiálu. A síce modernistické umenie a jeho zameranie nie na zobrazenie vonkajšieho sveta, ale na prieskum samotných možností zobrazovania – t. j. základných prvkov či už maliarstva, alebo sochárstva (napr. farba, hmota, plocha, línia atď.). S odkazom na texty Clementa Greenberga sa v modernizme často hľadala paralela ku Kantovmu „kopernikovskému obratu“- t. j. obratu od skúmania objektu k skúmaniu samotných možností jeho poznania. Greenbergova paralela je samozrejme problematická a jeho chápanie Kanta, eufemisticky povedané, svojské. Vystihuje ale istý posun podstatný pre našu tému, a síce, že od zobrazovania ilúzie sveta v diele sa v časti moderny pozornosť presúva na autonómiu materiálu a na skúmanie jeho tvarotvorných možností. Tento interpretačný prístup však hmotu uzavrel do sterilnej sebareflexie, odtrhol ju od možnosti vzťahovať sa k svetu a vtiahol ju do uzavretého vnútra umeleckého druhu.

Ako sa od toho odlišuje prístup umelkýň? Myslím, že ich diela názorne ukazujú, čo znamená pochopiť hmotu neesencialisticky, že ukazujú možnosť, ako zviditeľniť jej dynamickú povahu a bytostné prepletenie so svetom navôkol, teda v protiklade k modernistickému uvažovaniu o pravdivosti materiálu ako izolovanej nemennej podstaty umeleckého materiálu, resp. zobrazovacích prostriedkov umeleckého druhu. A ukazujú i spôsob, ako obísť pokantovskú paradigmu nekonečnej sebareflexie a odcudzenia voči svetu:  jednoduchým gestom odmietnutia dichotómie subjektu a objektu. Základný prvok sochárstva – jeho hmota – je umelkyňami vnímaný ako aktér, ako súčasť kompostu, ktorým je i všetko živé a neživé na našej Terre, vrátane nás. (Čím sa nemyslí, že by bola anorganická hmota vedomou bytosťou, lež len toľko, že má schopnosť aktívne vplývať na priebeh udalostí.) A tak to, čo umelkyne robia, je podobné popisovanej hre s preberaním povrázkov z ruky do ruky. Nadväzujú na chápadlá, nite a pamäť anorganických materiálov, vstupujú s nimi do vyjednávania, preskupujú ich a nechávajú pôsobiť. Vytvárajú obrazy, v ktorých sa prepletajú (z ruky do ruky) hlasy umelkýň a anorganických materiálov, chemických a mechanických procesov, hlasy technológií, jazyka, vedy i kultúry. A občas sa vytvorí nový obraz i s príchodom diváctva – napríklad na hladine vody naliatej v podstavci sochy Morphology, kde voda zachytí ich pohyb v okolí (či odrazí ich pohľad).

Suma sumárum: v úvode spomínaný a hľadaný vzťah medzi teóriou a umením, sa mi zdá  byť v práci umelkýň (a zásluhou kurátorky) vnútorne odôvodnený. Išlo o premyslené pre-tvorenie a aplikáciu pracovnej metódy SF. Pritom sa mohlo zdať prekvapivé aplikovať teórie Donny Haraway len na anorganickú prírodu – keďže tie mali vo vienku ambíciu vytvárať medzidruhové príbuznosti. Umelkyne i kurátorka však dokázali i pri takto nastavenom preberaní povrázkov nestratiť ich pôvodný ekologický a politický apel. Žijeme v dobe, keď nás snaha ľudskej civilizácie vtláčať do okolitého sveta antropocentrické a ziskuchtivé predstavy o účele jeho existencie doviedla na pokraj kolapsu mnohých živých ekosystémov na Terre. Ich diela, naopak, názorne ukazujú svet ako chápadlovité prepojenie všetkého živého i neživého. Výstava v Pragovke je totiž najmä predstavením doterajších materiálových výskumov oboch umelkýň. A základný prvok sochárstva, jeho hmota, sa v nich ukazuje ako niečo, čo nezačína a ani nekončí zásahom človeka, ale je uzlom omnoho širších geologických, technologických či kultúrnych procesov. A v práci umelkýň sa (v novom prepletení povrázkov) práve ako taký necháva vyznieť. 

Radka Šástková, Magdalena Šimurdová / Murmuring Matter / kurátorska: Ivana Hrončeková / Pragovka Gallery / Praha / 4. 9. - 9. 12. 2026 

Foto: Marcel Rozhoň 

Lucia Zelenáková | Študovala estetiku na FiF Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti je poslucháčkou na katedre Teórie a dejín umenia na UMPRUM.