Od horiacej planéty k anatómii TACO

Uprostred zasneženej krajiny stojí plynový ohrievač, pod ním nahý performer. S drzosťou aktivistickej estetiky upiera svoj zrak z fotografie na nás. Wellness (2017), ironicky hlási popisok na stene galérie. Wellness človeka na konci jednej veľkej etapy dejín, veku fosílnych palív. Zachytíš v jeho pohľade niečo zo svetonázoru civilizácie existenčne závislej od neudržateľného extraktivizmu? Alebo ti napadne skôr otázka, či tú dekarbonizáciu stihneme skôr, než... neblázni. Dig we must. Drill, baby, drill!
(A tak fosílne megakorporácie nerušene plánujú do roku 2030 zvýšiť svoju produkciu v priemere o 14 %.)

Citáciou známeho republikánskeho sloganu, v ostatnom čase užívanom najmä Trumpom, sa končí aj kurátorský text výstavy Zdroje v Galerii NTK. Pozbieraná z tvorby niekoľkých umelkýň a umelcov patrí k tým, ktoré sa svojou témou presne triafajú do aktuálnych verejných debát: do tých o ťažbe uhlia v Česku; o politických stratégiách na dosiahnutie energetickej bezpečnosti a diverzifikácie zdrojov; o imperiálnom násilí vo fosílnom priemysle či o jeho kauzálnej previazanosti na klimatickú zmenu... Hoci pravdepodobne niektoré z nich pomenovala menej konfrontačne. K vymedzenej téme „energetických surovín a ich ťažby“ pristupuje výstava s ambicióznou šírkou pohľadu (t. j. so snahou neopomenúť geopolitické, sociálne, antropologické či environmentálne kontexty fosílneho kapitalizmu). Ruka v ruke s (oprávnenou a dôležitou) šírkou pohľadu nevyhnutne išla aj zvláštna rozdrobenosť celku – namiesto ucelenej naratívnej línie alebo zoskupenia diel do menších významotvorných celkov z výstavy skôr srší snaha povedať ku všetkému aspoň trochu, ústiac v relatívne atomizované svedectvá a figúry. Obsahom a formou divergentné diela však predsa len vytvárajú istú kaleidoskopickú stabilitu celku – a myslím, že to nie je len vďaka spoločnej zastrešujúcej téme. Ak totiž uprieme pozornosť na spôsoby konštrukcie významu v dielach a ich predpokladanú funkciu v páde do verejnej diskusie, pred očami sa nám vyjaví zjavné pole príbuzností.

Hoci nie o všetkých, ale o väčšine diel platí, že sú v silnom slova zmysle komunikatívne. Premýšľala som, či je to spôsobom stvárňovania, pre ktoré je charakteristická remeselná precíznosť, istá čistota a ukončenosť tvarov, s túžbou názorne a pútavo, bez „zbytočných“ prekážok vo formálnom experimente, komunikovať ideje diváctvu. Myslím si však, že je to o čosi viac spôsobené príbuzným spôsobom konštrukcie významu, kódmi, aké používajú. Diela totiž nepoužívajú privátne šifry alebo odkazy na zákutia sveta, ktoré sa bez znalosti (alebo sprievodného textu) stávajú nezrozumiteľnými, ale stavajú na znakoch a symbolických systémoch, ktoré bežne cirkulujú v našom kolektívnom vedomí. Ak medzi sebou máme čitateľstvo lingvistu Georgea Lakoffa a filozofa Marka Johnsona, požmurkávajúc povedzme, že stvárňujú metafory, ktorými žijeme. Inak povedané, diela tu predstavené sú vizuálnym zrkadlením kolektívne zdieľaných predstáv, aké máme o vonkajšom svete; teda sú stvárnením konceptuálnych metafor, ktoré v kontraste k básnickým a ozdobným metaforám nie en poeticky popisujú, ale v zásadnom slova zmysle štrukturujú naše myslenie a konanie.

Skúsme názornejšie: Hneď pri vstupe do galérie diváctvo uvíta niekoľko inštalácií, ktoré na hrane didaktickej popisnosti stvárňujú predstavy, aké máme o pôvode a účele fosílnych palív. Jednu z ciest ich metaforického uchopenia ponúka inštalácia Reborn (Lexa Peroutka a Nongran Panmongkol), siahajúca až k úvahám o prepojení smrti a života, „reflexie energie, odpadu a obnovy“ (slovami autorstva). V susedstve zas inštalácia Dagmar Šubrtovej vo vizuálne pútavej skratke spodobňuje prasličky a koreňové systémy odumretých rastlín, zopár z nich zaparkovaných v (barelových) sudoch. O poschodie vyššie zas natrafíte na metafory vo forme drevených skulptúr, spodobňujúcich roztápajúce sa radiátory (Šimon Chyla), alebo zamyslenie nad konceptom bezpečnosti v podobe stretnutia zbraní a konzerv používaných vo vojenskej výstavbe i civilnej obrane, uložených v útrobách matraca na spanie (Radovan Čerevka).

Prevažne ide teda o vecne-deskriptívny (skôr než emocionálny, vizionársky alebo utopický) pohľad na koncepty, štrukturujúce naše vedomie o svete. V tomto zmysle ešte aj fantaskné stretnutie kostry dinosaura s tankovacou pištoľou namiesto hlavy v plastike Fosilosaurus (Pavel Karous) vyznieva skôr ako racionálne konštruovaný trópus, než ako surrealistické norenie do iracionálna, z ktorého estetiky si však dielo niečo vypožičiava. Pole možných významov však ostáva, ako to už s umením chodí, stále otvorené. A ak ešte chvíľu postojíme na hrane racionálna a iracionálna, možno v objekte uvidíte i to, čo autor zamýšľal, a síce „personifikaci klimatických dezinformací a konspiračních teorií, které mají za cíl chránit zájmy fosilního průmyslu“.

Keď sa umenie zapletá do horúcich a komplikovaných tém dneška, skôr či neskôr sa mu pod nohy pripletie aj otázka miery. Miery konkretizácie a napriamenia obsahu diela k žitej realite. Podávať radšej nadčasové, metaforické svedectvá, s očami uprenými do abstraktného sveta ideí a s presvedčením, že dielo neradno uväzniť do referencií na efemérne udalosti, ktoré už budúce generácie nebudú pamätať? Alebo sa radšej vydať investigatívnou cestou, noriť sa do hĺbky konkrétna a z výsledkov výskumu vykresať vizuálny apel pre súčasnú spoločnosť? Potiaľ sme hovorili o dielach, ktoré, hoc zjavne späté s fenoménmi dneška, vydávali sa skôr prvou z možných ciest. Časť výstavy na podlaží ponúka zas viac diel z druhého súdka. Napríklad videomateriál z terénneho výskumu organizácie Arnika v Thajsku, kde sa zváža toxický elektronický odpad z Európy (Vladimír Turner). Turnerove zábery ale predstavujú najkrajnejší pól, kam sa výstava vydáva – pre ostatné diela referujúce ku konkrétnym udalostiam a miestam je opäť typickejšou skôr snaha stvárniť posolstvo v ľahko čitateľnej, vizuálnej metafore. V takom podaní nájdeme aj dielo Iran nucleus (z cyklu Iranian complex), teda objekte v tvare glóbusu, oblepeného novinovými a televíznymi správami, ktoré obleteli svet v súvislosti s plánovanými útokmi USA a Izraela na jadrový program Iránu na začiatku 21. storočia. (Na okraj spomeňme, ako už je zrejmé, že výstava sa vydáva nielen po stopách fosílneho priemyslu, čomu je venovaný hlavný priestor i v tejto recenzií, ale prostredníctvom viacerých diel sa dotýka i oblasti jadrovej energie). Na politickej mape ďalej pokračovali aj koláže a obrazy Jany Kasalovej. Koláže z tajných vojenských máp Ostravska z roku 1952, keď bola v regióne ťažba uhlia na svojom vrchole, autorka pointuje až k pochopeniu máp a vizuálnych zobrazení krajiny ako mocenských nástrojov kontroly a cenzúry. V diele Geoanatomie Grónska je zas obrys a štruktúra tvaru krajiny zdeformovaná tak, aby evokovala známe Rorschachove testy využívané v psychológií – cynik by povedal, že mapa Grónska sa v diele premenila na anatómiu TACO (Trump Always Chickens Out).

Ak sme naše úvahy začali hľadaním princípu, ktorý zdieľa väčšina diel, usudzujem, že je ním ich konceptuálne zameranie na vonkajšiu skutočnosť. Diela túto realitu zrkadlia, pričom svoj mimetický impulz realizujú prevažne prostredníctvom výtvarno-básnických trópov. Čo sa spomínanej predpokladanej funkcie diel týka, povedzme, že sú skôr odosobnenými, estetickými objektmi určenými na kontempláciu, než radikálnym vstupom do verejnej debaty (tento modus bytia umeleckého diela dobre vynikne, ak by sme ho v mysli zrovnali napríklad so žánrom inštitucionálnej kritiky, aké pražské umelecké publikum po vpáde uhlobaróna na scénu zvyklo vídať pri obdobných témach v uliciach a galériách.) Čo tým však myslím? Hoci výstava ponúka hneď niekoľko kritických figúr, predsa len som sa občasne pristihla pri otázke: nie je to málo?

Nemyslím si totiž, že je to len syndrómom varenej žaby, že na vyschnuté obecné studne už na jar, vychýlené vegetačné obdobia či pohľad na žlté plochy slnkom spálených polí a parkov (atď. atp.) sme si už tak-nejak zvykli. Nemyslím, že je náhodou, že aj keď sa obrazy ekologických katastrof a správy o kolapsoch ekosystémov stali stálym pozadím meniacich sa verejných debát, často skončili len pri sentimentálnom spektákli pre televíznych divákov. Alebo že sme si navykli klimatickú zmenu spájať hlavne s úpravou individuálneho spotrebiteľského správania, prehliadajúc iné závažné príčiny. Môj prst ukazuje na štrukturálne environmentálne násilie páchané fosílnym priemyslom. Neviem, ako dlho bude ešte verejnú diskusiu a snahy o ukončenie našej závislosti od neobnoviteľných zdrojov prekrývať propaganda petromaskulinných oligarchov (posielam aspoň lokálne pozdravy na obe ministerstvá životného prostredia); a v debatách budú figúru o neexistencii klimatickej zmeny pohodlne striedať iné (o nutnosti ekonomickej konkurencieschopnosti, ak chcete). Možno ešte budú nejaký čas pravda a lož tancovať vedľa seba...  tancovať až za hrob.

Nuž teda, zverme všetku moc imaginácií. Ak nám však za oknami klimatizovaných priestorov hynie život a vrcholná politika sa mení na hlasnú trúbu fosílnej lobby, možno je načase občiansku imagináciu trošku oprášiť a zradikalizovať. Možno je však nutným prvým krokom reflexia kolektívne zdieľaných kódov a metafor, ktorými žijeme  – a aspoň potiaľ (a navyše v zrozumiteľnom podaní), sa výstava v NTK naozaj dostáva. A preto si odpovedám: nie, nie je to málo.

Dagmar Šubrtová, Jiří Černický, Anetta Mona Chisa, Vladimír Turner, Radovan Čerevka, Lukáš Procházka, Pavel Karous, Jana Kasalová, Martin Zetová, Vasil Artamonov, Ladislav Vondrák, Šimon Chyla, Lexa Peroutka & Nongkran Panmongkol / Zdroje / kurátor: Milan Mikuláštík / Galerie NTK / Praha / 26. 6. – 15. 8. 2026

Foto: Marcel Rozhoň