K riaditeľovi sa vstupuje vždy s úsmevom

In memoriam Ľubomír Longauer (1948 – 2025)

V seriáli o fenoménoch, ktoré sprevádzajú aktuálnu situáciu kultúrnej politiky, kultúrnych inštitúcií aj nás ako jednotlivcov a jednotlivkýň som sa opakovane dotkla pojmu „moc“. V texte o revíroch a kuloároch som sa pýtala na možnosť kritizovať v súčasnosti inštitúcie a skupiny, ktoré sú nositeľkami prirodzenej moci – autority. Moje zamyslenie o prežití prinieslo metaforu „vírusu nenávisti a túžby po moci“ a naposledy v kráľovstve krivých zrkadiel sa moc spomínala viackrát – rušenie expozícií bolo zneužité na „demonštráciu moci a ovládnutie teritória súčasného umenia“ alebo som priniesla návody, ako sa brániť vláde krajnej pravice z knihy Prevzatie moci.

O pojme „moc“ som už písala v eseji pre knihu Jakuba Ptačina 53 pokusov, ako byť lepší. Uvažovala som v nej, čo znamená prijať vlastnú moc – nie v zmysle dominancie, ale v zmysle schopnosti spoznať svoje silné stránky a prijať zodpovednosť, ktorá z toho vyplýva, a touto mocou konať dobro. Snažila som sa pochopiť, ako sa v nás rodí odvaha a motivácia, ako sa učíme orientovať vo svete, ktorý má svoje pravidlá, hierarchie, očakávania. Pochopila som, že moc je v podstate neutrálnym nástrojom, ktorý môže chrániť aj ničiť. Upozorňovala som tu na iné formy moci ako na tú, ktorá nám napadne ako prvá – politická moc.

Moc je jednou zo základných veličín sociálneho života a konceptom, ktorý podrobne skúma a popisuje sociológia aj iné spoločenské disciplíny. Už povrchné ponorenie sa do skúmania moci pred nami otvorí celý vesmír akademického aj aplikovaného vzťahu k tomuto termínu. Generácie mysliteľov a mysliteliek skúmajú princípy fungovania spoločnosti, štruktúry, symboly, skryté toky a siete moci, sociálne nerovnosti a prístup k zdrojom (Weber, Marx, Foucault, Bourdieu). Snažia sa posunúť od organizácie spoločnosti k ďalším konceptom moci – komunikácia, identita, médiá, spravodlivosť, technológie (Luhmann, Butler, Thomson, Fraser, Haraway). A moc neprestáva byť ústrednou témou ani v súčasnosti, s témami ako vlastníctvo dát, kontrola nad životom a smrťou, telesnosť, informačné platformy, algoritmy (Zuboff, Mbembe, Preciado, Srnicek, Bucher).

Umenie o moci

Mám pocit, že veľká časť laickej verejnosti stále vníma kultúru ako niečo posvätné, mimo dosahu mocenských hierarchií, ekonomických nárokov či osobných ambícií. No umelci a umelkyne s témou moci pracujú dlhodobo a veľmi konkrétne.

Projekty súčasného umenia len potvrdzujú, že moc je v kultúrnom diskurze prítomná neustále. V roku 2019, v čase 30. výročia Novembra 1989 vzbudila výstava Moc bezmocných v Kunsthalle Bratislava kurátorky Lenky Kukurovej živú polemiku. Sama kurátorka ju charakterizovala slovami: „Vystavujeme diela autorov, ktorí po revolúcii nepodľahli ilúzii, že máme vyhraté.“ Aktuálne je v Galérii mesta Bratislavy otvorená výstava Dym a zrkadlá kurátorky Miry Keratovej, ktorá posúva tému politického a angažovaného umenia do naliehavej súčasnosti: „Vo svete rastúcich konfliktov a klimatickej krízy, kde veľká časť populácie žije v chudobe a nemá prístup k pitnej vode, je dnes prioritou ľudstva rozvoj umelej inteligencie.“

Prebehla aj debata Archív v novom svetle: Intimita, moc a pamäť v galérii tranzit.sk a motív moci a inštitúcií sa objavuje v rozhovoroch s umelcami – nedávno napríklad s Romanom Ondákom, ktorý hovoril aj o rozhodnutí nerealizovať v tejto situácii veľkú výstavu v SNG.

Aké by to bolo krásne venovať sa týmto témam teoreticky, v časoch, ktoré nie sú poznačené viacnásobnými krízami, bez bolestivých príkladov zažívanej či sprostredkovanej reality! Moc sa niekedy môže zdať abstraktná, ale nielen pre nás, ktorí pracujeme v kultúre, je brutálne konkrétna.

Čo, moja zlatá?

Ani politická moc nie je len o štáte, vláde a ich kontrolných mechanizmoch. Je o inštitúciách, o komunikácii, o tom, kto sa vie v priestore zorientovať a kto vie svoj vplyv použiť. Či už niektorí z reprezentantov súčasnej kultúrnej politiky pod gesciou Slovenskej národnej strany a ich nasadení ľudia vo vedení inštitúcií poznajú súčasné teórie moci, alebo nie, minimálne používajú niektoré mocenské páky: ekonomické (financovanie, dotácie), spoločenské (verejná mienka, reputácia, mediálna manipulácia), psychologické (očarenie, izolácia, strach), emocionálne (zneužitie empatie tých, ktorí v kultúre pracujú, lebo v tom vidia zmysel a pociťujú individuálnu zodpovednosť. Inštitúcie sú nositeľkami aj objektmi moci. Určujú normy a potvrdzujú odbornosť. Aj preto ich súčasná destabilizácia pôsobí tak dezorientujúco: neoslabuje len jednu organizáciu, ale samotný rámec kultúrnej dôvery. Preto sa toľko venujeme súčasnej kríze inštitúcií v kultúre, preto sa SNG stala v poslednom roku symbolom týchto pohybov. A v posledných mesiacoch táto galéria dôveru (odbornej) verejnosti rapídne stratila.

Nedávno som telefonicky dostala ponuku nastúpiť do Slovenskej národnej galérie na miesto kurátorky „po Viere Kleinovej“. Ponuku mi predložil jeden z nových zamestnancov galérie kunsthistorik Martin Vančo s vetou: „Skladám si tím.“ V situácii, keď je celá inštitúcia pod drobnohľadom a kritikou, keď opakovane píšem o jej problémoch, kritizujem konkrétne kroky, spolupracujem s Otvorenou Kultúrou!, ma to šokovalo. Čo všetko ľudia dokážu prehliadnuť, ignorovať či nevidieť, keď sa moc preskupuje? No ešte viac sa ma dotklo, ako veľmi je kultúrny sektor ponorený do ilúzie sociálnych sietí, podľa ktorej „všetci všetko vedia“. Ukazuje sa, že nevedia. A možno ani nechcú vedieť. Viem, že oslovili ďalšiu kurátorku a oslovujú aj absolventov a absolventky dejín umenia. V súčasnosti naplno prebieha boj o charakter inštitúcie. Priebežne odchádzajú ďalší zamestnanci, aj niektorí noví, ktorí prišli „upratovať“.

Zamestnať sa dnes v SNG ako odborník alebo odborníčka predstavuje reputačné riziko. Celý rok ňou otriasajú kauzy, je cieľom kritiky a protestu. Počas protestov We love BIB/We Boycott BIB proti výstave Bienále ilustrácií Bratislava v SNG som zachytila nenápadnú epizódu. Generálny riaditeľ SNG Juraj Králik počas tlačovej konferencie k BIB obmedzil vstup vybraných serióznych médií a relevantnej odbornej verejnosti. Bez udania dôvodu. To nie je tá nenápadná epizóda, to je prešľap, ktorý by ho stál v inej spoločnosti miesto. Videla som však aj video z mobilu, kde riaditeľ Králik reagoval na jednu zo záujemkýň o účasť na konferencii Idu Želinskú: „Čo, moja zlatá?“ Ida je spoluzakladateľka jedinej galérie špecializovanej na ilustráciu na Slovensku TOTO! je galéria a (k téme paradoxne) sociálna poradkyňa, ktorá často rieši konflikty medzi ľuďmi a inštitúciami. Familiárne, povýšenecké oslovenie v tomto kontexte demaskovalo Králikov mocenský paternalizmus, ktorý je v kultúrnej inštitúcii nemysliteľný.

Zamedzenie vstupu používa ako metódu moci aj Fond na podporu umenia, ovládaný nominantmi MK SR. Opakovane sa odohrávajú tie isté scénky zmien časov konania zasadnutí rady fondu či snahy o nepovolenie vstupu verejnosti na jej zasadnutia. Z jednej takejto konfrontácie pochádza aj fotografia flipchartu z riaditeľskej kancelárie, ktorý inšpiroval názov tohto komentára. Nedávno aj predseda rady FPU Matúš Oľha ukázal odvrátenú tvár moci. Na Slovensku ešte rezonujú ohlasy na tlačovú konferenciu, ktorú dokonale vystihuje výraz potemkiáda. Tlačovka prebehla médiami s názvom Fond na podporu umenia funguje. Predseda Oľha počas nej vo svojich vyhláseniach urazil každého, koho mohol (za asistencie ministerky kultúry). Menoval nielen bývalé zamestnanectvo fondu, ale vybral si projekty, ktoré získali podporu (hlavne nezávislé kultúrne centrá, ktoré sa zomkli v protestných akciách), a snažil sa ich postaviť na akýsi pranier. Teraz každý deň čítame odpovede na jeho nepravdivé tvrdenia o korupcii a rodinkárstve, napríklad od bývalého riaditeľa FPU Roberta Špotáka, či nesúhlasné stanoviská k očierňovaniu renomovaného festivalu Divadelná Nitra, ktorý zosobňuje Darina Kárová.

Verejnosti sa však zvlášť dotklo vyhlásenie o pani Márii Brdárskej-Janoške, ktorá zbiera nehmotné ľudové dedičstvo a ešte zažila Karola Plicku na jeho cestách po slovenskom vidieku. Predseda rady fondu povedal, že ide o „pani, ktorá sa blíži k deväťdesiatke. Mentálne už zrejme nie je v stave vypovedať, takže kniha je v lufte“. Na to sa ozvala nielen Alžbeta Lukáčová, etnologička nedávno prepustená zo Štátnej opery Banská Bystrica pre aktivistickú činnosť, ktorá v rámci občianskeho združenia pripravuje spomínanú knihu s ľudovými piesňami zapísanými pani Brdárskou-Janoškou, ale aj samotná „spievarka“. Na jej odpovedi sa bavíme všetci a byť na mieste pána Oľhu, už si koncipujem rezignačný list. Vo videu pani Brdárska-Janoška veľmi zorientovane a pri zmysloch hovorí o svojej práci pri zbieraní piesní a o svojom celoživotnom záujme o Slovensko a milo odkazuje pánovi Oľhovi, že mu ďakuje za jeho záujem o jej zdravie.

Páni vedúci tu reprezentujú nevábnu formu moci. Prišli zaviesť nový systém, poskladať tím, nastaviť pravidlá, skontrolovať, vyčistiť. Vstupujú do priestoru v druhom slede, na pokyn svojich nových nadriadených, s vopred danou agendou.

Útočia na jednotlivcov, krehké dedičstvo, rešpekt, odbornosť a na hodnoty, ktoré sa nedajú vyčísliť v peniazoch. Vždy si pritom vyberajú tých najzraniteľnejších – nikdy nie silnejších hráčov, komerčné projekty či biznisové prostredie. Je jednoduchšie namieriť moc na empatiu a obetavosť, na ľudí, ktorí robia svoju prácu z presvedčenia a nie pre zisk. Zraniteľné sú najmä skupiny, ktoré tvoria jadro kultúrneho sektora: mladí ľudia, ženy, empatickí a emocionálne pracujúci odborníci – ľudia, ktorí v sebe nesú viac citlivosti než cynizmu.

Často sa pýtame, prečo aj ľudia, ktorí netrpia hmotným nedostatkom a majú za sebou dlhoročné kariéry, na tieto úlohy pristupujú. Dôvody bývajú pragmatické: niektorí si držia pozície, iní využívajú príležitosť, ďalší vidia výhody.

Záver venovaný Ľubovi Longauerovi

Vo svojej eseji o moci z úvodu tohto komentára som spomínala príklad Ľubomíra Longauera ako osobnosť, ktorá má prirodzenú autoritu a nemá žiaden rešpekt pred politickými funkciami. Dnes mu túto úvahu venujem in memoriam – Ľubo zomrel tento rok v septembri. Jeho moc nebola mocou funkcií, ale mocou profesionality a integrity, ktorá zaberá aj tam, kde formálne štruktúry zlyhávajú.

Keď zomrel, uvedomila som si, že niektoré formy moci pretrvávajú aj bez človeka, ktorý ich pôvodne niesol. Pokračujú v ľuďoch, ktorých ovplyvnil, v spôsobe, akým ich naučil pozerať sa na svet, v poriadku, ktorý vnášal do tém, čo sa inak javia ako chaotické. V tom zmysle sa jeho moc nestratila – len zmenila podobu.

Kultúru sme dlho stavali na piedestál. A keď je príliš vysoko, prestávame vidieť jej skutočnú tvár. Je čas vrátiť ju späť do reality – tam, kde sa odohráva moc, zodpovednosť aj etické dilemy.

Nástrojov odporu je pritom stále viac, než sa na prvý pohľad zdá. Z doterajších komentárov zhrniem najmä otvorenosť a schopnosť nezatvárať oči pred tým, čo sa deje, humor, ktorý dokáže zjemniť tlak bez toho, aby ho zľahčoval, kuloárne rozhovory, ktoré dopĺňajú verejné diskusie, budovanie imunity voči manipulácii a presné pomenúvanie vecí, aj keď nie je populárne. Patrí sem aj ochota ísť do konfrontácie.

Dnes k tomu všetkému pridávame ešte niečo dôležité: odvahu postaviť sa moci priamo, keď je to potrebné, nenechať sa ňou ukolísať a prehovoriť, a aj chuť učiť sa stále nové veci o tom, ako fungujú jej štruktúry a nástroje. Lebo len keď ich poriadne spoznáme, vieme s nimi pracovať s rozvahou a bez strachu.

---

Ilustrácia: Mária Čorejová, zo série Podľa..., digitálna kresba, 2025.