Kultúrna komédia

„Je v pekle miesto, Zložľaby sa volá:
celé ho tvorí kameň šedivastý,
z ktorého sú i hrádze dookola.“

Dante Alighieri, Božská komédia, Peklo, XVIII, 1,
prebásnil Viliam Turčány na základe prekladu Jozefa Felixa

Pred rokom som avizovala „veľkú kultúrnu lúpež“. V rezorte kultúry sa naozaj za dva roky jeho vedeniu podarilo uniesť takmer všetko, počnúc doslova „únosom busty“ a končiac odňatím pocitu dôstojnosti či bezpečia mnohých v sektore kultúry (hoci naše trpké a negatívne pocity sa iste nedajú pripísať iba dianiu v slovenskej kultúrnej politike).

Minulý rok som sa v esejach k aktuálnemu dianiu snažila ísť hlbšie k mechanizmom deštruktívnej (kultúrnej) politiky a k jej vedľajším účinkom. K tomu, ako páky moci nenápadne ovplyvňujú správanie ľudí. Sami v sebe sledujeme pomalé presúvanie hraníc toho, čo je ešte únosné, čo sa už normalizovalo a čo prestávame vnímať, lebo sme si zvykli. A objavujeme aj doteraz nepoznané emócie, myšlienky a želania.

Ako metafory som pred rokom použila Discopříběh – popovú pesničku z dôb končiaceho socializmu a odvolávku na western Veľká vlaková lúpež. Tentoraz si na predikciu tohtoročného diania v kultúre pomôžem jedným z najklasickejších diel. Danteho Božská komédia môže aj po sedemsto rokoch poskytnúť rámec pre našu kultúrnu realitu.

Pri každodennom sledovaní diania na scéne kultúrnej politiky si iste všimneme, že naše reakcie sú často emotívne. Nadväzujú totiž na silné, niekedy neočakávané a väčšinou negatívne zásahy do pretrvávajúceho systému fungovania inštitúcií a celého kultúrno-kreatívneho ekosystému. A hoci každý, kto sa pohybuje v kultúrnej sfére, uznáva, že jej status nebol ideálny, spôsoby a motívy aktuálnej politickej moci sú neadekvátne a deštrukčné.

Spomínané emócie sa prejavujú častejšie v neformálnej komunikácii, na sociálnych sieťach; „vybublávajú“ dlhodobo potláčané rozpory, ale vznikajú aj nové spojenia a spojenectvá. V našej kultúrnej situácii, stále do veľkej miery ovplyvnenej anticko-kresťanskou tradíciou, je metafora pekla pomerne jasná – peklo je miestom, kam patria po smrti hriešnici, teda tí, ktorí sa nesprávali podľa hodnotových noriem spoločnosti (v Danteho dobe podľa Božích prikázaní). Ak sa v návale emócií rozhodnete posielať metaforicky do pekla niekoho zo súčasnej kultúrno-politickej scény, vedzte, že nekalé konanie sa vyskytovalo už v Danteho spoločnosti: „Slovom barattiere sa označovali tí, ktorí nevykonávali žiadne remeslo, zarábali si nezákonne, bez akýchkoľvek výčitiek, spoliehali sa na náhodu, zoskupovali sa, aby mohli plieniť a drancovať okolie atď. Toto slovo označovalo aj tých nečestných, ktorí zastávali vedúce funkcie vo verejnej správe.“

Miesto v pekle pre nečestných úradníkov, podvodníkov a klamárov

Kedykoľvek sa vám bude zdať, že súčasná politika je neznesiteľná, pomôže pozrieť sa do minulosti. (Ak vôbec môže byť útechou, že nielen teraz je zle.) Na prelome 13. a 14. storočia si Dante Alighieri prežil svoje peklo na zemi. Zapojil sa aktívne do politického života aj politických bojov, prehral ich a bol doživotne vyhostený zo svojej domovskej Florencie. Po zvyšok života mal potom námet i čas písať Božskú komédiu. (Nech mi literárni odborníci a historičky odpustia toto zjednodušenie.) Výsledkom je klasické dielo, ktoré je zároveň veľkou literatúrou aj osobným vyrovnávaním sa s mocou, pomstou, spravodlivosťou, vinou a trestom. Nepasujem sa za danteologičku (čo nie je vymyslený pojem, danteológia naozaj existuje), preto sa v úvahách nechám viesť odborníkmi a odborníčkami. Bez ich interpretácie by som z Danteho diela vyčítala málo. 

Danteho peklo má deväť kruhov zvažujúcich sa do stredu Zeme, v ktorých pykajú hriešnici a hriešnice. Kým tie prvé kruhy sú vyhradené pre „bežné“ každodenné poklesky ako obžerstvo, smilstvo či pýcha, skutočne zaujímavé to začne byť v tých nižších. Najmä v ôsmom kruhu pekla (ponurý obraz z úvodného motta tohto článku), ktorý patrí podvodníkom (fraudolenti) rôzneho druhu – astrológom, zlodejom, pokrytcom, zlým radcom, ale aj rozsievačom rozkolov a nečestným úradníkom. Tým, ktorí zneužili dôveru a postavenie, podvádzali a klamali „pod pláštikom úradu“. To je naozaj zlé, lebo v deviatom kruhu už pobýva samotný Satan. 

Trestom pre týchto hriešnikov je ponorenie do horúcej smoly. Ide o tzv. contrapasso – teda trest, ktorý zrkadlí povahu hriechu. Zrozumiteľný výklad nájdeme v analýze danteologičky Moniky Šavelovej. Ponorenie do vriacej smoly sa zvykne vykladať ako metafora dobre zakrývanej „práce“ korupčníkov a podvodníčok, ktorí počas života pôsobili sott’ acqua – pod vodou. Smola je v Danteho pekle sarkastickou transformáciou tejto vody: tmavá, lepkavá, nepriehľadná, pohlcujúca. Trest nie je len fyzický, ale aj symbolický – všetko je skryté, dusivé, bez možnosti nadýchnuť sa.

Ja sa napríklad emotívne neubránim predstave tohto trestu, keď aktuálne sledujem, ako sa znovu otvára opravené divadlo v okupovanom Mariupole na východe Ukrajiny – na mieste, kde zahynuli stovky civilistov hľadajúcich útočisko – a na slávnostnom koncerte sedia ruskými agresormi dosadení predstavitelia moci. Je ťažké nevidieť, ako sa tu kultúra mení na súčasť pekelnej scénografie, kultúrno-politické gesto bez etiky a formu, ktorá má prekryť obsah.

Peklo ako večná metafora

Téma pekla nie je originálna, ale možno práve preto funguje. Metaforu pekla používame v každodennej komunikácii a aj spojenie s politikou je stále aktuálne. Na konci roka ma pobavil komentár redaktorky Sone Jánošovej, na ktorý som natrafila pri overovaní výskytu metafory pekla v spojení s úradníkmi a politikmi v našich médiách. Aj ona posiela do pekla jedného z protagonistov súčasnej kultúrnej politiky, no z iných, nie etických dôvodov, ale ako metaforu neefektívnej činnosti, ktorá je „cestou do pekla“. 

Výbornú analýzu a popis Danteho životných osudov s odkazom na ôsmy kruh pekla pre niektorých politikov a úradníkov napísal historik vizuálnej kultúry Kevin Childs. Zachádza naozaj do podrobností a potenciálnych obyvateľov Danteho pekla menuje: „Keby o nich Dante vedel, určite by tam umiestnil aj Adolfa Hitlera, Josifa Stalina, Pol Pota či predsedu Maa. Nie je ťažké predstaviť si, ako sa v diablových čeľustiach zmieta Donald Trump – rovnako ako Vladimír Putin, Viktor Orbán či ktorýkoľvek z početných zástupov dnešných populistických politikov sledujúcich výlučne vlastný prospech.“

Dante v Božskej komédii tiež nemá problém pomenúvať konkrétnych hriešnikov. Do pekla umiestňuje svojich politických nepriateľov, nešetrí ani pápeža Bonifáca VIII., stojaceho v pozadí politických tlakov, na základe ktorých Danteho odsúdili a vyhostili z domova. No sú tu aj jeho priatelia i samotný sprievodca peklom antický básnik Vergílius (na pobyt v Danteho pekle stačilo byť nepokrstený alebo mať povesť ateistu). Danteho prístup je krutý, no zároveň konzistentný: nikto nemá výnimku len preto, že je vysokopostavený, vážený alebo „na správnej strane“.

Precedens z konca minulého roka priniesol do našej kultúrnej komédie aj súdne rozhodnutie, ktoré už vyvolalo množstvo kritických i satirických reakcií, viedlo k vytvoreniu rôznych prezývok a literárnych skratiek (Veďvietektorá, Voldemort a podobne). V čase šírenia Danteho diela sa mnohí v jeho veršoch spoznávali a nenávideli ho za to, že ich označil za hriešnikov. Možno aj dnes na menovanie konkrétnych osôb zodpovedných treba napísať literárne dielo a získať tak „básnickú licenciu“.

Kto bude súdiť?

Božská komédia sa nekončí Peklom, jej súčasťou sú aj Očistec a Raj, ktoré nie sú tak často citované, hoci patria neoddeliteľne do koncepcie Danteho diela. Ak by sme mali hľadať metaforu, ktorá najpresnejšie vystihuje našu kultúrnu realitu, nebol by to skôr očistec ako peklo? Doň by sme mohli situovať mnohých z nás, napríklad niektorých bývalých riaditeľov. Alebo tých, ktorí neboli aktívne zlí, ale ani aktívne dobrí. Tých, ktorí mlčali, keď mali hovoriť. Nižších úradníkov, ktorí sa nestali whistleblowermi a nevyniesli informácie, ktoré by pomohli demaskovať nekalé konanie mocných. Nie zo zlého úmyslu, ale zo strachu, únavy alebo presvedčenia, že „to aj tak nemá zmysel“.

Očistec nie je miestom trestu, ale usilovnej práce a pochybností. Nie je pohodlný, ale ani definitívny. Je to priestor, kde sa vina priznáva a kde je ešte možný pohyb vpred. Stále je lepšie snažiť sa štverať po terasách očistca než variť sa v smole. Aj s vedomím, že žiadny raj možno neexistuje. Alebo aspoň nie v podobe, akú by sme si želali. (Raj je skôr ako jednoznačným miestom métou, ku ktorej smerujeme. Ideál, ktorý je potrebný, aj keď vieme, že ho nikdy úplne nedosiahneme.)

Kto však dnes určí, kto pôjde do metaforického pekla, kto do raja? Kto je dnes dostatočnou morálnou autoritou, keď sa už nemôžeme spoliehať na Božiu prozreteľnosť? Podľa Danteho by sa nejaký hriech našiel pre každého. Naše pozície sa menia v čase. Mení sa kontext, informácie, stupeň odvahy aj únavy. Odborná verejnosť nie je držiteľom absolútnej pravdy – ale nesie inú zodpovednosť: neprestať pomenúvať, aj keď je to nepohodlné, a zároveň neredukovať realitu na jednoduché tábory.

Kultúrna komédia

V tejto sérii komentárov som sa – v kontraste s čiernobielymi ilustráciami Márie Čorejovej – snažila nebyť polarizujúca, ale ukazovať, že interpretácia sveta nie je binárna. Zároveň som nás však chcela mobilizovať do akcie a vyzvať, aby sme sa nebáli nesúhlasiť s názormi iných. Rešpektovať iný názor neznamená uznať mu pravdivosť, stačí uznať, že sú na svete ľudia, ktorí tento názor majú. Nemusíme s nimi súhlasiť. A ak sme presvedčení, že ich názor nie je pravdivý, tak súhlasiť ani nesmieme.

Ak sa vám zdá, že komédia nie je dostatočne vážne označenie pre to, čo sa okolo nás deje a čoho sme súčasťou, tak len pripomínam, že komédia neznamená len veselý príbeh. Ide o príbeh, ktorý sa začína zle a končí sa dobrým koncom, víťazstvom šikovnejších a lepších a prehrou hlúpych a zákerných. Konflikty sa v komédii riešia humorom, no je zároveň predstavením, v ktorom vystupujú bežní ľudia, nie vznešené entity a bohovia ako v tragédii.

Preto sa môže stať kultúrna komédia symbolom tohto roka. Predvolebný rok 2026 bude zrejme rokom, v ktorom sa budeme navzájom posielať do pomyselného pekla, škatuľkovať sa, deliť do skupín, pripravovať plány na záchranu kultúry alebo tieto plány posúvať ďalej konštruktívnou kritikou.

Robme, čo môžeme. Ale hlavne niečo robme. Lebo vo vestibule Danteho pekla stoja váhaví a nerozhodní – a tí sa nikam neposúvajú.

---

Ilustrácia: Mária Čorejová, ze série Podľa..., digitálna kresba, 2025.