Krehkosť zmysluplného života

Peter Megyeši recenzuje výstavný projekt Jany Kapelovej, ktorá majstrovsky kombinuje rôzne diskurzy, stratégie a vizuality prežívania emocionality. Zvažuje otázku, či je šťastie vecou slobodnej voľby a rozhodnutia alebo si to len naivne nahovárame.

Krehkosť zmysluplného života

Aktuálna výstava Jany Kapelovej v trnavskej Synagóge – Centre súčasného umenia GJK nesie prostý názov Radosť. Inštalácia s videoprojekciou však sugeruje spektrum nálad a podnecuje úvahy o samotnej podstate emocionality, jej prežívaní a sprievodných diskurzoch. Kapelová si zvolila typ metaforickej obrazovej výpovede, pričom aktérmi rozprávania nie sú ľudia, ale glazovaná autorská keramika, ktorá je rozmiestnená v expozícii a figuruje aj v ústrednej veľkoformátovej videoprojekcii. 

Vzťahy, radosti a strasti sú v Kapelovej výstave predstavované ako sled pohybových etúd odohrávajúcich sa na zelenom kľúčovacom pozadí. Vo videoprojekcii postupne vidíme sériu scénok, v ktorých detailne snímané ruky manipulujú s rôznorodým typom keramických nádob na javisku. Drobné činnosti s keramickými nádobami podnecujú zápletky a drámu. Sémantické posuny a zmeny emócií sú sprostredkované tvarom nádob s ich nápismi a grafikou, vzájomným približovaním, dopĺňaním, zrážaním, prípadne poškodením či rozbitím. Aj ruky vykonávajúce posuny sú navlečené v rôznych typoch rukavíc – kožených, chirurgických, pracovných –, čím ovplyvňujú vyznenie jednotlivých akcií. Výjavy postupne predstavujú repertoár metafor. Môžeme ich chápať ako metafory, ktorými žijeme, ako koncepty stretávania sa so svetom, so sebou samými. Sú modelmi každodennej reality, ktorými sa snažíme výstižne pomenovať subjektívne prežívanie: úzkosť, krehkosť, naplnenosť, prázdnotu, pretlak, rozpad vzťahov, obrusovanie hrán, hľadanie kompatibility, opory a rovnováhy. 

Irónia sa vo videoprojekcii stretáva s fatalitou. Horizontom očakávania je naplnený a šťastný život, ale cesta k nemu je prerušovaná tvrdými stretmi s realitou. Modalita emotívneho rozprávania sa pohybuje od odľahčených komediálnych skečov až po dramatické pointy, kde zásahy rúk pôsobia ako deus ex machina. Zelené kľúčovacie pozadie upriamuje pozornosť na esenciu situácií a zároveň signalizuje, že zásadné životné drámy sa opakujú v nekonečných variáciách peripetií a v premenlivých kulisách. V istých momentoch konštelácie nádob pripomenú tradíciu barokových moralizujúcich zátiší s témou Vanitas, aby ich vzápätí nahradila kompozícia s citátmi z motivačnej brakovej literatúry z výpredaja. 

Kapelová premyslene kombinuje rôzne typy diskurzov, stratégií a vizualít prežívania emocionality: Je šťastie vecou slobodnej voľby a rozhodnutia alebo si to len naivne nahovárame, osobné naplnenie nemáme vo svojich rukách a závisí od zásahov vyššej moci? Je subjektívne prežívanie radosti a zmysluplnosti závislé iba od vhodne vyladeného kokteilu hormónov? Zamyslieť sa spolu s Janou Kapelovou a Eliškou Mazalánovou, kurátorkou a autorkou sprievodného textu, nad „možnosťami prežívania pocitov prázdnoty, rôznorodých nuáns radosti, radovánok, či snáh o kontinuálny šťastný život“, znamená vnímať aj historický a miestne špecifický kontext architektúry, kde sa tieto možnosti úvah ponúkajú. V priestoroch niekdajšej synagógy, ktorá je mementom tragického osudu jej pôvodných návštevníčok a návštevníkov a primárneho využitia, nadobúdajú elegický charakter.

Pred projekčným plátnom je v centre výstavného priestoru umiestnený mierne vyvýšený kruh, evokujúci hrnčiarsku točňu, pódium či javisko, ktorý mení svoje funkcie a významy v celku expozície nielen podľa diania na plátne, ale aj podľa interpretačných rámcov rozvrhnutých médiom výstavy a detailmi expozície. Usadení na točni môžeme v jednej chvíli sledovať premietaný obraz, kde sa na hrnčiarskom kruhu točí keramický džbán s namaľovanou modrou rukou s palcom hore – memetickým znakom pre funkciu „páči sa mi to“ zo sociálnych sietí –, a uvažovať nad spôsobmi, ako si sebaprezentáciou v online priestore formujeme vlastné obrazy a vzájomne sa odmeňujeme dávkami dopamínu pri zbieraní lajkov. Staršia a náboženská tradícia nám však prináša odlišné poznanie a skúsenosť. Sediac na hrnčiarskom kruhu v centre desakralizovanej synagógy myslím na mýtopoetické stvoriteľské príbehy, kde je prvý človek hnetený z hliny a tiež na Podobenstvo o hrnčiarovi zo starozákonného Jeremiáša (18, 1-8), ktorého posolstvo sa radikálne odlišuje od viery v možnosť autonómneho formovania šťastia podľa motivačných self-made sloganov: „Slovo, ktoré Pán prehovoril k Jeremiášovi: ,Vstaň a choď do hrnčiarovho domu, tam ti oznámim svoj rozkaz.ʻ Zostúpil som teda do hrnčiarovho domu. Ten práve pracoval na hrnčiarskom kruhu. Ak sa skazila nádoba, ktorú práve formoval, ako to býva s hlinou v hrnčiarových rukách, urobil z nej zas inú nádobu, akú uznal za dobré urobiť. A Pán prehovoril ku mne takto: ,Či ja nemôžem, dom Izraela, naložiť s vami tak ako hrnčiar?ʻ – hovorí Pán. Áno, ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách, dom Izraela. Zrazu ohlasujem niektorému národu a niektorému kráľovstvu, že ho vykynožím, zničím a vyhubím. Ak sa však ten národ odvráti od zla, ktoré som mu vytýkal, oľutujem nešťastie, ktoré som zamýšľal naň dopustiť.“

Kvality inštalácie Radosť spočívajú predovšetkým v schopnosti Jany Kapelovej vyjadriť nuansy významov a emócií v abstrahovaných sociálnych interakciách. Prostredníctvom vrstvenia metafor a pohybu medzi vizuálnymi a textovými referenciami vytvára interpretačne bohaté prostredie, v ktorom sa môže prejaviť výrazová sila a emočná pôsobivosť obrazov kolektívnej imaginácie. Komplikovanosť načrtnutej situácie a prítomné kontradikcie sú vyjadrením paradigmatických zmien v premýšľaní o podmienkach osobného života a neutíchajúcom hľadaní individuálnych ciest k zmysluplnému životu.

---

Jana Kapelová / Radosť / kurátorka: Eliška Mazalanová / Galéria Jána Koniarka v Trnave, Synagóga – Centrum súčasného umenia, Trnava / 23. 3. - 11. 6. 2023

Foto: Ján Šipöcz; framy z videa: archív Jany Kapelovej